Archív Nedeľných čítaní a homílií

32. nedeľa „cez rok“ - rok C


     K Ježišovi prišli niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi: Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“ Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva „Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba“. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“


Lk 20, 27- 38

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     K Spomienke na zosnulých patrí aj „dušičkové“ počasie. Dážď, hmla, vietor, sychravo, krátky deň a dlhá noc… K takému počasiu sa viaže zvláštna úzkosť a pridružia sa aj myšlienky o smrti a konci sveta. Chodia po rozume nielen starým, ale aj mladým. Človek či chce alebo nechce, je konfrontovaný s otázkou: Verím v posmrtný život?
     Túto otázku rozoberá veľmi jasne a zreteľne dnešné evanjelium. Ježiš svoj príhovor zakončuje slovami, že Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.
     V tých časoch tiež nemali v tejto otázke všetci jasno. Niektorí Židia sa hlásili k strane zvanej Saduceji, ktorá bola veľmi vplyvná a patrili do nej aj niektorí veľkňazi. Bola to strana pánov, ktorí si dovoľovali voľnejší a svetskejší život, preto neuznávali život po smrti a neverili vo vzkriesenie mŕtvych. Za Ježišom prišli niektorí členovia práve z tejto strany, ktorí ho chceli zosmiešniť a zabrániť mu ohlasovať život po smrti. Vymysleli si preto zaujímavý prípad, že komu bude patriť žena po vzkriesení, ktorá mala na zemi za manželov sedem bratov. Ježiš reaguje veľmi pokojne, rozvážne a vôbec sa nenechá vyprovokovať. Hovorí: Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.
     Teológovia vysvetľujú Ježišovu odpoveď tak, že iba na zemi jestvuje smrť, preto treba život ľudí dopĺňať stále novými životmi. A to sa deje v manželstvách. Preto sa tu z Božej vôle ľudia ženia a vydávajú. Vo večnosti nie je potrebné dopĺňať život novými životmi, pretože tam sa ľudia nevydávajú a neženia, ale sú ako anjeli, ako Boží synovia. Preto rozumnejší zákonníci Ježišovu odpoveď pochválili, lebo jasne a zreteľne obhájil vzkriesenie z mŕtvych.
     Ježišova odpoveď má aj v nás posilniť vieru v posmrtný život. Mnohí ľudia ju totiž strácajú a hovoria, že jediný spôsob života po smrti spočíva v tom, že človek splodí deti a tie uchovávajú v pamäti a srdci spomienku na jeho život a dielo. Ježiš však ukazuje na posmrtný život správny pohľad a jasne hovorí, že to nie je dajaké predĺženie pozemského života. Mnohí v ňom veľa trpia, zažijú mnoho sklamaní, útrap a povedzte sami, ako by mohli túžiť, aby im takýto život pokračoval aj po smrti?! Preto radšej naň neveria. Ježiš teda radikálne zavrhuje túto myšlienku a hovorí, že na druhom svete budeme ako anjeli, ako synovia a dcéry Božie. Budeme pozvaní do nekonečnej Božej lásky, krásy, radosti a blaženosti, ktorá nekonečne prevyšuje všetku blaženosť tohto pozemského života. Život po smrti môžeme prirovnať veľkému železnému magnetu, ktorý silou svojho magnetického poľa priťahuje k sebe milióny železných zrniečok. Takisto aj veľký a nekonečný Boh silou svojej Božskej lásky priťahuje v posmrtnom živote všetkých k sebe. Podľa Ježiša nebo nie je život v nejakej skvostnej sieni alebo v nádhernom paláci, ale je to existencia vo večnej Božej láske, spoločenstvo tých, ktorí v nej žijú. Má to však jednu podmienku – môže tam žiť iba ten, kto má v sebe lásku. Už chápeme, prečo Ježiš tak často vyžaduje od nás lásku aj k Bohu, aj k blížnemu? Lebo je to jediná cesta do večnej lásky neba!
     Oplývam láskou? Milujem nadovšetko Boha a blížneho ako seba samého? Keby som sa mal v tejto chvíli zodpovedať pred Bohom za svoj život, ako by ho ohodnotil? Bolo v ňom toľko lásky, aby som si zaslúžil večný život v nebi?
     Istej žene zomrel na rakovinu manžel. Posledné mesiace života bol úplne bezvládny a príbuzní jej radili, aby ho dala do nemocnice alebo do ústavu, lebo sama s jeho bezvládnym telom nič nezmôže. Žena však nechcela o tom ani počuť a svedomite sa o manžela starala. Ktosi sa jej spýtal, ako to zvláda? Vtedy odpovedala: Milujem Boha a milujem ho práve v mojom manželovi. On mi dáva silu, aby som to zvládla.
     Tak sme sa vlastne dostali až ku konaniu dobrých skutkov, ku ktorým nás povzbudzuje oná obetavá žena. Povzbudení jej príkladom pripravujme sa na večný život dobrými skutkami a potom sa nám večný život stane samozrejmým programom nášho pozemského života.