Archív Nedeľných čítaní a homílií

33. nedeľa „cez rok“ - rok C


     Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Oni sa ho opýtali: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať? On odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: „To som ja“ a: „Ten čas je už blízko.“ Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď.“ Potom im povedal: „Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi. Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam, uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť. Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.“


Lk 21, 5- 19

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každý z nás v živote dostane veľké množstvo správ, ale nedá sa o všetkých povedať, že sú radostné. Sú aj také, ktoré zarmútia, zabolia a človek si ich dlho uchováva v pamäti.
     Správa, ktorá odznela v dnešnom evanjeliu, tiež patrí k smutným správam. Ježiš podáva obraz konca sveta. Uvádza ho na obraze falošných prorokov, hovorí o vojnách, pohromách, o prenasledovaní a zradách.
     Aká bude naša reakcia na Ježišove slová? Budú nás desiť alebo si ich vôbec nebudeme pripúšťať k srdcu? Ani jedna reakcia by nebola správna. Naopak! Ježiš nás vyzýva, aby sme sa k nemu ešte viac primkli a boli na neho silnejšie odkázaní. Recept nám podáva hneď v úvode evanjelia, kde je reč o chráme. Radí nám, aby sme sa k nemu primkli cez chrám. Zamyslime sa preto spoločne, aký význam má pre kresťana chrám.
     V prvom rade je to miesto zvláštneho stretnutia sa s Bohom. Každý človek pozostáva z duše a tela, potrebuje na stretnutie sa s Bohom nielen duchovné spojenie ale aj vhodné podmienky. Na to treba určité miesto, čas a priestor. Túto skutočnosť môžeme pozorovať už v Starom zákone: Keď Izraeliti putovali po púšti do zasľúbenej zeme, mali zvláštny stan, v ktorom prednášali svoje prosby Bohu. Neskôr im kráľ Šalamún postavil skvostný chrám, ktorý po návrate z babylonského zajatia znova obnovili. Potrebu chrámu môžeme vidieť aj v Novom zákone: Prví kresťania sa schádzali po domoch, kde spoločne slávili Eucharistiu. Neskôr po udelení náboženskej slobody sa začali stavať chrámy, a to nielen skvostné katedrály, ale aj maličké dedinské kostolíky. Môžeme vidieť, že človek potrebuje domov pre dušu, kde je oslobodený od hluku sveta a pozdvihnutý do Božej lásky. Potrebuje mať miesto, kde sa vždy môže vrátiť, lebo tam nájde pokoj srdca, odpustenie a prisľúbenie Božích darov.
     Ďalej si musíme uvedomiť, že chrám je miestom zvláštneho vďakyvzdávania – slávenia svätej omše. Uvedomme si, ale aké bývajú naše sväté omše? Často prichádzame neskoro, bez záujmu, zo zvyku, sme nepozorní a roztržití. Čo máme robiť? Pri vstupe do chrámu musíme sa stíšiť a uvedomiť si, čo je svätá omša. Veď sám Ježiš sa za nás obetuje a ponúka nám svoje Telo a Krv. Naučme sa vzbudiť si pred každou svätou omšou úmysel, že ju chceme prežiť pozorne, nábožne a načerpať z nej čo najviac duchovného ovocia, ktoré sa nám tam ponúka.
     Napokon je chrám miestom zvláštneho obohatenia sa Božím slovom, sviatosťami a spoločnou modlitbou. Dopúšťame sa často chyby, akoby sme neverili, že Ježiš je medzi nami prítomný, keď sa spoločne zhromažďujeme v jeho mene. Snažme sa uvedomiť si, že my všetci o niečo prosíme a on sám povedal, že kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, tam je on sám a každý, kto prosí, dostane.
     Áno, chrám je miestom stretnutia sa s Bohom, miestom vďakyvzdávania a obohatenia sa Božím slovom, sviatosťami a modlitbou. Má aj pre mňa taký význam? Rád doň vchádzam? Je pre mňa Božím domom a miestom modlitby? Ak si vypestujeme ku chrámu správny postoj, nebudú nás desiť Ježišove slová o konci sveta, lebo budeme presvedčení, že on je pri nás, s nami a nebudeme sa ničoho báť ani konca sveta.
     Istý gazda mal pomocníka, ktorý bol veľmi nábožný človek. Hoci mal do kostola pešo vyše hodiny, nevynechal ani jednu nedeľu. Raz veľmi silno pršalo a on sa chystal do kostola. Gazda to nechápal a povedal mu: Zostaň doma, aby si neprechladol, veď sa môžeš pomodliť aj vo svojej izbe. Pomocník však zareagoval takto: Gazda, predvčerom ste mi kázali zobrať z poľa všetko, čo je suché a hodiť to na kopu a zapáliť. Prečo ste mi nekázali páliť po jednom steble? – lebo by bol malý plamienok a mohol by rýchle zhasnúť. Ale keď bola veľká kopa, rozhorel sa mocný oheň, ktorý sálal svetlo a teplo. Tak je aj s mojím kostolom. Keď sa modlím sám v izbe, je to taký malý plamienok, ale keď sa všetci spoločne modlíme v kostole, je to mohutný oheň, pri ktorom sa moja duša ohreje na celý týždeň. Na budúcu nedeľu prišiel za pomocníkom gazda a hovorí: Dnes idem s tebou.
     Aj my v tejto chvíli vytvárame jeden veľký plameň lásky k Bohu. Buďme vďační za túto chvíľu, dovoľme našej duši aj nášmu telu pookriať a načerpať čo najviac síl aj milostí potrebných do nastávajúceho týždňa. Tu získame istotu, že Pán je s nami a s jeho ochranou sa nemusíme ničoho báť.