Archív Nedeľných čítaní a homílií

1. pôstna nedeľa - rok C


     Bratia, čo hovorí Písmo? „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci;“ totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu. Veď Písmo hovorí: „Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený.“ Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú: Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.


Rim 10, 8- 13

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Jana z Arcu, 17-ročné dedinské dievča, ktoré nikdy nemalo v rukách zbraň, oblieklo sa do brnenia a tiahlo v čele vojska, ktoré dokázalo povzbudiť proti najsilnejšej armáde tej doby. Janin panovník, francúzsky kráľ Karol VII. roku 1430 sedel prestrašený doma a zatiaľ mu Angličania prepadávali poslednú pevnosť Orleáns. Vtedy Jana, ktorá dôverovala v Boha, vykonala nemožné – zvíťazila nad Angličanmi. To dokázala slabá žena, ktorá mala pevnú vieru. Napokon ju Angličania zajali a 30. mája 1431 upálili ako čarodejnicu. V roku 1909 bola vyhlásená za blahoslavenú a v roku 1920 za svätú.
     Aj my sa nazývame veriacimi, aj nás Pán povzbudzuje, aby sme verili. Z dnešného druhého čítania sa dozvedáme, že naša spása záleží práve na sile a opravdivosti našej viery: Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Známy je aj výrok z evanjelia: Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A sv. Ján píše: Všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.
     Stojíme na začiatku pôstnej doby. Vieme, že je to veľmi dôležité obdobie, čas vnútornej obnovy a očisty. Vidíme seba samých so svojimi hriechami a nedokonalosťami, ale vidíme aj Ježiša v jeho utrpení. Oslovujú nás myšlienky z pobožnosti Krížovej cesty a uvedomujeme si pritom spojitosť medzi našimi nedokonalosťami a hriechmi a Kristovým utrpením. Ježiš trpí a obetuje sa, aby nás vykúpil a vyslobodil z moci Zlého.
     Mnohí cirkevní otcovia pri svojich rozjímaniach prichádzali na to, že Krista sme ukrižovali vlastne my, tým, že sme zhrešili. Teda nie iba rímski vojaci, nie iba Židia pred dvetisíc rokmi, ale aj my, hriešnici, pribíjame Ježiša na kríž a kedykoľvek zhrešíme, nesmierne zarmucujeme Boha. Táto myšlienka sa objavuje aj pri zjavení Panny Márie v La Sallete. Deti, ktoré ju videli, tvrdili, že mala na prsiach žiariaci kríž a na ňom z jednej strany kladivo a z druhej kliešte. Kladivo predstavuje tých, ktorí svojimi hriechmi znova a znova pribíjajú Krista na kríž, kliešte tých, ktorí ho svojím dobrým životom, v ktorom prinášajú obete, snímajú ho z kríža.
     Bolo by podivné, keby sme pri pobožnostiach Krížovej cesty boli plní súcitu, ako jeruzalemské ženy, ale zároveň by sme ľahkomyseľne hrešili a nič si z toho nerobili. Máš súcit s trpiacim Pánom? Chceš sa trochu podobať Veronike alebo Šimonovi? Rob pokánie a budeš ako Šimon, ktorý mu pomohol s krížom, ako Veronika, ktorá mu podala šatku, aby si do nej utrel zakrvavenú tvár.
     Istá legenda hovorí, ako si ľudia na dedine chceli postaviť kríž, aby mali Ukrižovaného stále pred očami. Všetko mali pripravené, drevený kríž bol vztýčený, Ježišovo telo bolo zhotovené z plechu a bolo ho treba pribiť na kríž. Táto úloha pripadla miestnemu kováčovi. Vystúpil po rebríku, aby veľkými klincami pribil telo na kríž. Ale ako priložil klinec k ruke a predstavil si, že ju má pribiť, nebol toho schopný. Zostúpil z rebríka a ľuďom oznámil: Nemôžem!
     My na jednej strane hriechmi pribíjame Krista na kríž a na druhej tvrdíme, že ho máme radi. Ako často takto konáme? Preto sa počas tejto svätopôstnej doby zmeňme a povedzme s kováčom: Nemôžem, nechcem hrešiť, nechcem, aby Pán, ktorého milujem, kvôli mne trpel. To je skutočný pôst – odvrátenie sa od hriechu a sebaovládanie, ako cesta k duchovnému blahu. Možno niekto povie, že to nedokáže, lebo už aj v minulosti sa toľko snažil a nešlo to. Takýto človek sa podobá bojazlivému francúzskemu kráľovi, ktorý tiež neveril, že ešte by mohol zvíťaziť nad Angličanmi. Nech je pre nás vzorom Jana z Arcu, ktorá mala pevnú vieru, že zvíťazí.
     Štyridsať dní pôstu sa podobá štyridsiatim rokom putovania židovského národa po púšti, ktorý tiež prežíval svoje úzkosti, krízy a pochybnosti. Ale napriek tomu si uvedomoval, že je s ním Boh, ktorý ho vedie. Aj my pohliadnime s vierou na Ukrižovaného a prosme ho, aby nás viedol púšťou tohto sveta do večného života.