Archív Nedeľných čítaní a homílií

Veľkonočná nedeľa - rok C


     Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.


Jn 20, 1- 9

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mŕtvy človek môže žiť vo svojom potomstve, v dielach dejepiscov a v pamäti priateľov. Neskôr však vymrie aj jeho potomstvo, kroniky dejepiscov vyblednú a spomienky priateľov na zosnulého zaniknú v prepadlisku zabudnutia. Nie zbytočne sa hovorí: Zíde z očí, zíde z mysle.
     Francúzsky spisovateľ Francois Mauriac napísal tieto múdre slová: Ešte dlho po našej smrti budeme pomaly miznúť z tohto sveta a to vtedy, keď ktokoľvek z tých, čo nás poznali, milovali, obdivovali alebo nenávideli, naposledy vydýchne. Ale aj keby od pokolenia do pokolenia niekoľko verných si na nás spomínalo, aj keby naša pamiatka nemala nikdy zaniknúť, nebolo by nám to posilou, ani útechou, pretože nesmrteľnosť v pamäti ľudí je smiešna tomu, kto očakáva skutočnú nesmrteľnosť.
     Viac, ako ktokoľvek iný, žije v pamäti ľudstva Kristus, ktorý je dosiaľ tak veľmi milovaný, ako nikto z ľudí. Cézara milovali jeho legionári, Napoleona jeho vojaci, ale dnes už žiadne srdce pre nich nebije. Pre Ježiša však bijú milióny sŕdc na celom svete. Na druhej strane je však Ježiš aj nenávidený. Nikto nepotupuje Senecu, nik sa neposmieva Sokratovi alebo Platónovi, ale Kristus je stále ponižovaný. Žije v pamäti ľudí, ale jeho pamiatka by sa líšila iba rozsahom a účinnosťou od pamiatky iných ľudí, keby bol zomrel ako ostatní a potom by sa nebolo už nič stalo.
     Kristus ale vstal z mŕtvych a zjavoval sa svojím učeníkom. Keby jeho telo zostalo v hrobe, muselo by sa vysvetliť, prečo nie je jeho hrob uctievaný, lebo vieme, že v jeho dobe si Židia v Jeruzaleme a v okolí uctievali 49 hrobov slávnych mužov. Muselo by sa vysvetliť, prečo utiekla stráž od jeho hrobu, lebo vieme, že útek zo stráže sa vtedy trestal smrťou. Muselo by sa vysvetliť, ako to, že učeníci našli prázdny hrob a v ňom boli iba poskladané plachty a šatky, ktoré mal Ježiš na sebe. Jeho zmŕtvychvstaním sa však všetko vysvetlilo.
     Ježiš žije! Dnes vo svojej Cirkvi. Šavol prenasledoval Krista historického, ktorý v tých časoch už nebol na tomto svete, a predsa pred bránami Damasku počul hlas: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Kto prenasleduje živého Krista, prenasleduje Cirkev, ktorú tvorí Kristus a veriaci. Kristus hlava a my údy.
     Ježiš víťazí! Jeho ukrižovanie bolo najväčším zločinom dejín, napriek tomu v ňom boli zahrnuté všetky zločiny sveta, nad ktorými zvíťazil. Vo vzkriesení Syna nám Boh ukázal základný zákon vlády nad svetom. Zdalo sa, že smrťou Krista je na zemi zahubená všetka spravodlivosť. Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, nechal si na svojom tele rany umučenia a nimi živí vo svojich verných, ktorí musia znášať bezprávie a utrpenie, vieru v spravodlivosť a víťazstvo.
     Brat, sestra, žije Kristus v tebe? Tvoje srdce je nepokojné, lebo si mladý a chcel by si byť dospelým, si starý a chcel by si o pár rokov omladnúť, si viazaný rodinnými záväzkami a chcel by si byť slobodný a voľný, ako vták na oblohe, si slobodný a túžiš zakúsiť šťastie rodinného života, si osamotený a chceš byť obklopený priateľmi, pohybuješ sa v spoločnosti a pritom túžiš utiecť na pustý ostrov… Ale jedno nechceš – byť lepším a povstať z hriechu. Neodkladaj na zajtra, na budúci týždeň, mesiac či rok, aby ťa nezahanbil Goethov Faust, muž sklamaný štúdiom a zhnusený životom. Nič ho nebaví, nemá zmysel života, a preto sa chce otráviť. Už dvíha čašu s jedom k ústam, keď vtom zaznejú veľkonočné zvony a on dojatý, odhadzuje čašu a prosí, aby len ďalej zneli zvony volajúce ku spáse.
     Veľkonočné zvony zazneli aj nám. Zahoďme čašu jedu, ktorá otravuje našu dušu, vyhoďme starý kvas zloby a nenávisti a oslávme pamiatku Kristovho víťazstva, víťazstvom nad sebou. Lebo Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, žije vo svojej Cirkvi a víťazí aj nad naším zlom, ak túžime my byť lepšími.