Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. pôstna nedeľa - rok C


     Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne“. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“ A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie; ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ,Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘ On mu odvetil: ,Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“


Lk 13, 1- 9

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Akosi sme si zvykli na rôzne nešťastia a katastrofy, ktoré sa dejú vo svete. Je bežné, že o nich počúvame deň čo deň a obyčajne ich okomentujeme slovami: Chudáci ľudia, majú ale smolu… Tí si ale vytrpia… Ba nájdu sa aj takí, ktorí tieto nešťastia vnímajú ako Boží trest za hriechy, ktorých sa ľudia dopustili.
     Dnešné evanjelium tiež spomína dve nešťastia – zrútenie veže v Siloe a krvavý zásah Pilátových vojakov. Mnohí ľudia si mysleli, že tu išlo o Boží trest. Ježiš mal ale na vec iný názor. Aký?
     Galilejčania boli veľmi horkokrvní a vznetliví ľudia, čo sme si mohli všimnúť aj na Petrovi. Boli aj politicky činní a využili každú príležitosť, aby urobili Rimanom dajakú nepríjemnosť. Pilát sa rozhodol zlepšiť v Jeruzaleme zásobovanie ľudí pitnou vodou a vybudovať vodovod. Chcel to zaplatiť z chrámovej pokladnice, ale predstava, že tieto peniaze budú použité na svetské účely, privádzala Židov k zúrivosti a k vzbure. Pilát si však s nimi nerobil veľké ťažkosti. Prikázal vojakom, aby sa zamiešali do davu, ktorý šiel do chrámu s obetnými zvieratami. Vojaci mali pod plášťami palice a na príkaz mali udrieť a rozohnať civilov. Výsledok však bol úplne iný – veľký počet mŕtvych Židov, ktorých krv sa zmiešala s krvou obetných zvierat.
     Druhé nešťastie sa stalo tiež v Jeruzaleme. Do veže pri rybníku v Siloe sa zabarikádovali povstalci, tá sa na nich zrútila, pričom osemnásť z nich zahynulo.
     Ježiš nebral tieto udalosti ako Boží trest za hriech, ale chcel povedať, že každé takéto nešťastie treba vziať ako výzvu k pokániu: Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.
     Tieto katastrofy využíva Ježiš, aby oznámil ľuďom, že každý sa približuje k smrti, a tým aj k stretnutiu s Bohom. Oznamuje, že smrť je istá, iba jej hodina je neznáma, preto treba konať pokánie. Mnohí však si pri tomto slove zatvárajú uši, lebo im pripadá zastaralé a tí, ktorí sa oň snažia, vyzerajú smiešne a zaostalo. Veľa ľudí si zamieňa pokánie s kajúcimi skutkami. Predstavujú si studené kláštorné múry, mníchov, ktorí sa po nociach bičujú, dodržiavajú rôzne pôstne predpisy a nariadenia. Pôst vnímajú pôst ako zdržiavanie sa mäsitých pokrmov, vína, cigariet či odriekanie bolestného ruženca, krížovej cesty alebo spovede. To je však skreslená, neúplná a neuspokojivá predstava pokánia, a preto aj nepríťažlivá.
     Ježiš pod pokáním myslí návrat k zabudnutej alebo zradenej láske nebeského Otca, a to znamená hlbokú duševnú premenu. Uvedomím si, ako som urážal Boha, zapieral ho, posmieval sa mu, hrešil som ho, potupoval, ponižoval a teraz si poviem: Dosť! Musím povstať! A ja skutočne povstanem, ako márnotratný syn sa vrhnem Otcovi do náručia a budem ho prosiť o odpustenie. Sľúbim mu, že v mojom živote a v mojom srdci mu dám pevné miesto. Navrátim sa k jeho láske a urobím všetko preto, aby som už nesklamal. To je opravdivé pokánie!
     Ale čo cigarety, alkohol, mäso, ruženec…? To je dôsledok pokánia a má nám pomáhať k tomu, aby naše obrátenie sa udialo v hĺbke duše a vyvrcholilo v dobrej spovedi. Už chápeme, čo je pokánie? Návrat k Bohu, k jeho láske, ktorú sme zavrhli a zradili. To nám má urobiť pokánie príjemným, sympatickým a príťažlivým.
     Povzbuďme sa na príbehu z väzenského prostredia. Americký väzenský kaplán mal istého večera pripraviť troch väzňov odsúdených na smrť. Dvaja z nich sa po krátkom pohovore vyspovedali a zmierili s Bohom. Tretí však nechcel o tom ani počuť. Nad ránom kňaz požiadal tých dvoch, či by sa nepokúsili zatvrdilca presvedčiť. Povedali mu: Pozri, spolu sme kradli a vraždili, prečo by sme spolu nemohli ísť aj do neba? Slová o nebi ním hlboko otriasli, oľutoval zlo, ktoré spáchal a zmieril sa s Bohom. Pochopil, že Boh je taký dobrý, že mu odpustí, ak oľutuje.
     Aj nám je Boh ochotný odpustiť, ak budeme ľutovať a robiť pokánie. Zapáľme sa za opravdivé pokánie a navráťme sa k jeho láske. Nech nik z nás sa počas veľkonočných sviatkov necíti byť vzdialený od nášho milujúceho nebeského Otca.