Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. veľkonočná nedeľa - rok C


     Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“


Jn 10, 27- 30

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste obdivujeme ľudí, ktorí majú dar reči. Svojím rozprávačským umením nás vedia natoľko upútať, že nespúšťame z nich oči, zabúdame na čas, únavu, hlad... a dokázali by sme ich počúvať dlhé hodiny.
     Majstrovským rečníkom bol aj Ježiš. Dnešné evanjelium je toho dôkazom, keď vyrozprával poslucháčom najnežnejšie podobenstvo o Dobrom pastierovi. Bolo to v hornatom Judsku, kde sa väčšina ľudí živila pastierstvom, preto podobenstvu všetci dobre rozumeli. Vedeli, že keď sa zvečerievalo, začali pastieri zatvárať ovce do kamennej ohrady, na ktorej bolo suché tŕnie a bodľačie, ako ochrana proti dravcom a zlodejom. Cez noc odchádzali pastieri do stanov, ale jeden vždy držal stráž pri vchode do ovčinca a dovolil vstúpiť iba tomu, koho poznal a mal tam ovce. Keby predsa vstúpil človek, ktorý tam nemal ovce, tie by sa k nemu ani nepohli, lebo boli zvyknuté ísť iba za hlasom svojho pastiera, ktorý sa im prihováral a volal ich po mene.
     Ježiš aplikuje podobenstvo na seba, nazýva sa pastierom a nás volá ovcami. Obraz Dobrého pastiera mu asi najlepšie sedí a najpresnejšie ho vystihuje. Preto už od počiatku Cirkvi bol znázorňovaný ako Pastier, čoho dôkazom sú nástenné maľby v prvokresťanských katakombách a tento obraz nevymizol ani do dnešných dní. Niet vari kostola, domu alebo modlitebnej knižky, kde by nebol takto vyobrazený. Tieto maľby a obrazy vystihovali veľkú pravdu, že Ježiš syn Boží je Záchrancom ľudského pokolenia.
     Sýtil svoje ovce najlepšou pašou, t.j. Božím slovom. Hlásal ho všade, čím jasne dokázal, že človekovi k životu nestačí iba chlieb. Hľadal každú stratenú ovcu, na každom človekovi mu záležalo, každého chcel priviesť k Otcovi, po každom túžil, všetkým dával možnosť obrátiť sa. Len si spomeňme, koľkých hriešnikov priviedol na cestu k Bohu. Ešte aj v najťažších chvíľach svojho života na kríži dal milosť kajúcemu zločincovi. Za svoje ovce bol ochotný položiť aj život. Úplne by stačilo na vykúpenie sveta iba to, že prijal na seba ľudskú prirodzenosť a prišiel na svet. Kristus ale šiel až do krajnosti, až na drevo kríža.
     Už chápeme, prečo je obraz Ježiša – Dobrého pastiera tak slávny a vzácny? On neostal iba pri pekných ale prázdnych slovách, ale za ovce obetoval to najcennejšie, čo človek má – život! Preto zostáva Dobrým pastierom naveky a pokračuje v tom, čo začal počas pozemského života.
     Svoje ovce sýti Božím slovom a telom. Touto zodpovednosťou poveril Cirkev, ktorá jeho slovo hlása všetkým bez rozdielu a je natoľko silné, že aj dnes dokáže nadchnúť mnohých, ktorí v jeho svetle a sile žijú. Zároveň nás sýti svojím Telom a poukazuje na nesmiernu silu tohto pokrmu, keď hovorí: Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.
     Ale nie každá ovečka prijíma jeho dary a napriek Ježišovej láske od neho uteká. Však on ju nenechá opustenú, ale vydáva sa ju hľadať. Volá ju k sebe cez hlas svedomia či slová spovedníka, cez utrpenie a bolesť, vo dne aj v noci... volá ju dovtedy, kým ju nenájde. Svoju lásku potvrdzuje krížom. Kríž nás zaväzuje byť vďačnými Ježišovi, s radosťou za ním kráčať a snažiť sa čo najlepšie plniť jeho náuku. Robím to? Neutekám od Ježiša? Koľkokrát ma k sebe zavolal a koľkokrát som už od neho utiekol?
     Zblúdilou ovcou bola aj Mária Egyptská. Už ako 12-ročná utiekla z domu do Alexandrie a tu sa počas dlhých rokov oddávala hriešnemu životu. V takom spôsobe života pokračovala aj v Jeruzaleme, kam sa presťahovala. Jedného dňa sledovala množstvo pútnikov, smerujúcich do chrámu Svätého kríža. Zo zvedavosti sa tam vybrala aj ona, ale dajaká zvláštna sila jej zabraňovala vojsť. Začala premýšľať, čím to bude, ale až keď si uvedomila svoj hriešny život, už mohla vstúpiť dnu. Hneď pokľakla do spovednice a vyznala sa. Z Jeruzalema odišla na púšť, kde žila 45 rokov a konala prísne pokánie. Zmenila sa a zvyšok svojho života verne nasledovala hlas svojho Pána – Dobrého pastiera.
     Láska Ježiša Krista robí divy. Ponorme sa aj my do nej, počúvajme jeho hlas a nasledujme ho. Vtedy budeme mať veľkú nádej, že nás privedie do večného ovčinca v nebeskom kráľovstve.