Archív Nedeľných čítaní a homílií

5. veľkonočná nedeľa - rok C


     Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“


Jn 13, 31- 33a. 34- 35

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V dnešnej dobe sa musia kňazi vysporiadať s jedným pastoračným problémom, ktorý sa netýka iba miest, ale už aj obcí. O čo ide? Na faru prichádzajú mladí ľudia a žiadajú o krst. Alebo môže ísť o inú skupinu mladých, dospelých ľudí, ktorí túžia „vzkriesiť“ svoj krst a žiadajú od Cirkvi ďalšie sviatosti. Keď im položíte otázku, prečo až v tomto veku, odpovedia, že kresťania, ktorých poznajú, nežijú podľa viery a nenašli u nich pozitívny príklad. Táto výčitka je často adresovaná ich vlastným rodičom alebo starým rodičom.
     Tento problém rozoberal aj Ježiš pri Poslednej večeri, keď si uvedomoval, že stojí na prahu smrti. Preto chcel dať apoštolom najdôležitejšiu a najpodstatnejšiu radu do života: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.
     Z Ježišovho konania vidno, že pri Poslednej večeri nielen vysvätil apoštolov za kňazov Nového zákona, ale urobil z nich aj nositeľov jeho lásky. Dobre vedel, že ak majú splniť svoju misiu, nestačí im len sviatostná duchovná moc, ale je nutné ju podložiť vzájomnou láskou aj láskou k ľuďom. Ježiš prvotný dôraz kladie na vzájomnú lásku. Na jeho apoštoloch musí byť vidieť, že sa majú radi, dopĺňajú sa a spolupracujú. Ak by medzi nimi panovala nenávisť, nemohli by byť dobrým príkladom pre budúcich kresťanov ani by nezískali nových učeníkov, ktorí budú šíriť Ježišovu radostnú zvesť. Až na druhom mieste nasleduje láska k iným ľuďom, čo je celkom logické, lebo môžeme dať niečo druhým iba vtedy, keď to sami vlastníme.
     Z Písma však vieme, že aj láska medzi apoštolmi niekedy „zaškrípala“. Spomeňme si, keď tvorili stratégiu pastorácie medzi kresťanmi zo židovstva a pohanstva, ako prišlo medzi nimi k roztržke. Hoci situácia bola vážna, hľadali riešenie a napokon ho aj našli. Problém sa vyriešil na Prvom cirkevnom sneme v Jeruzaleme, z ktorého povstal list, ktorý sa čítal vo všetkých kresťanských obciach a bol záväzný pre kresťanov.
     To isté riešenie platí aj pre nás. Ak chceme byť prínosom pre svet, musíme sa navzájom milovať. Iste mi dáte za pravdu, že ľahko sa o láske rozpráva, ale ťažko sa žije. Všetci dobre vieme, aké problémy máme najmä medzi najbližšími, či už pochádzajú z duchovnej alebo pokrvnej rodiny. Často sa sťažujú rodičia, že ich deti, ktoré na jednej strane milujú Ježiša a chcú pre neho získať aj iných, na nich si nenájdu čas a nemajú pre nich teplého slova. Alebo mladých manželov, ktorí prídu bývať do farnosti sa ujme človek, ktorý sa dlhé roky hnevá na susedov a nedokáže sa s nimi zmieriť. Miesto toho radšej hľadá nových priateľov, ktorým chce byť oporou, ale tí, keď ho bližšie spoznajú, nájdu v ňom iba konfliktného človeka, ktorému keď nevyjdú vždy v ústrety, dopadnú ako jeho susedia. Iste také isté alebo podobné skúsenosti by sme všetci mohli spomenúť, lebo často počúvame o veriacom človekovi konštatovanie: Do kostola síce chodí, ale vôbec podľa toho nežije a nespráva sa. Niet preto divu, že takýto človek nezaujme, nepovzbudí a nezíska pre Krista.
     Možno si teraz v duchu sebakriticky poviete: Ale ani ja nie som anjel. Nie vždy sa mi darí. A to už vôbec nehovorím o láske – tam mám asi najväčší problém… Iste je to pravda, že nik z nás nie je anjel. Ani apoštoli neboli anjelmi, ale keď to medzi nimi „zaškrípalo“, hľadali riešenie. A keď ho našli, podali si ruky a spoločne bojovali za dobrú vec. To je liek aj na náš problém s láskou. Treba si doznať, že aj nám to nie vždy funguje v láske, máme svoje chyby a nedostatky, ale navzájom si musíme podať ruky a prejavovať lásku. Potom bude na nás jasne vidieť, že sme Ježišovi učeníci a záleží nám na tom, aby sa nimi stali aj ostatní ľudia.
     Isté dievča utrpelo pri autonehode zranenie, ktoré jej doslova znetvorilo tvár. Lekári vykonali niekoľko operácií, ale nepriniesli žiadaný efekt. Po dlhých mesiacoch sa dievča vrátilo do školy a veľmi sa tešilo na spolužiakov, ktorí pochádzali prevažne z kresťanských rodín. Aké bolo však jej sklamanie, keď sa na ňu pozerali s odporom, smiali sa jej a mali hlúpe poznámky. Dievča, ktoré nikdy nemalo núdzu o kamarátov, zrazu zostalo osamelé. Vtedy pocítila túžbu, že pri nehode mala radšej zomrieť. Po čase odišla na ďalšiu operáciu. Keď sa vrátila do školy, spolužiaci mali po birmovke, ale všetko bolo ako predtým. Situácia sa zmenila až jedného dňa počas prestávky. Spolužiak zvolal ostatných a povedal im: Nemali by sme sa hanbiť? Sme po birmovke, a tak sa k nej správame?! Jeho reč na všetkých zapôsobila. Zahanbili sa, spolužiačke sa ospravedlnili a opäť nemala núdzu o dobrých kamarátov.
     Ak sa chceme podieľať na evanjelizačnej činnosti Cirkvi, musíme dávať príklad vzájomnej lásky. Naše úsilie nebude veľmi požehnané, ak budeme cudzích milovať a vlastných nenávidieť. Preto rozdeľme v tomto týždni našu lásku tak, aby sa jej ušiel dostatok vlastným, aj cudzím…