Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. nedeľa „cez rok“ – rok C



     Ježiš v nazaretskej synagóge začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“ On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“ A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.


Lk 4, 21- 30

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Koľkokrát sa nám stalo, že sme mali veľký smäd a nebolo sa kde napiť? Obchody boli pozatvárané, voda, ktorú sme si zobrali z domu, vypitá… Mnohí majú tieto skúsenosti najmä z turistiky.
     Lenže nebývame smädní iba po vode, ale často prežívame smäd osobného života. Náš život je smädný. Potrebovali by sme takú vodu, ktorá by nás dokázala napojiť na večnosť. A práve tento smäd po živote chce Ježiš uhasiť.
     Predstavte si, keby smädný človek šiel okolo studne a povedal by: Aha, studňa, to je prežitok, lebo vodu dnes už nik nepotrebuje, vysmiali by sme ho. Ale sú ľudia, ktorí povedia: Nepotrebujem Krista, lebo je prežitok… a dokážu bez neho žiť 70, 80, 90 rokov. Ale ako postupne studňa ich života vysychá a oni hoci by sa potrebovali napojiť na prameň večnosti, ktorý je v Bohu, neurobia to.
     Ježiš preto prišiel na svet, aby nám sprostredkoval zázrak spojenia s nebeským Otcom, lebo cez neho môžeme byť napojení na život Trojjediného Boha. Túto studňu chce darovať každému, kto je po Bohu smädný. Iný zázrak Ježiš robiť nechce a pokiaľ aj urobil niečo mimoriadne, bolo to iba preto, aby mohol človeka priviesť k priateľstvu s Bohom.
     Po vypočutí udalosti z Nazareta cítime, že je aj nám blízka. Ľudia poznali Ježiša od malička, možno ho niektorí ako dieťa vyhrešili, videli ho rásť, kamarátiť sa s mládežou, dozvedeli sa o niektorých jeho zázračných prejavoch…, čo teda mohli od neho čakať? Zázrak! Veď predsa je rodák! Atraktívny rodák! Nečakajú, že im môže sprostredkovať spojenie s Bohom, ale atrakciu. A Ježiš, aj keď ho vyvedú na zráz vrchu a hrozia mu, že ho zabijú, nechce byť atrakciou. Tým jasne dáva najavo, že nechce byť atrakciou ani pre náš život, ani pre môj život.
     Istá pani v nemocnici, kde bola na rehabilitácii s operovaným kolenom, povedala: Ja nemôžem veriť v Boha. Prečo? spýtal sa kňaz, ktorý priniesol Eucharistiu jej susede. Mala som rada otca aj matku, a tak som sa modlila, aby žili spolu. Ale oni sa čoraz častejšie hádali, nenávideli a strpčovali si život, až mi jedného dňa oznámili, že sa rozvádzajú. Keby predsa Boh existoval, také čosi by nedopustil!
     Keby existoval Boh, priviazal by im ruku k ruke, aby boli spolu či by sa im to páčilo alebo nepáčilo? Pani chcela zázrak, pre pestovanie priateľstva s Bohom. Ale k priateľstvu s Bohom sa kráča inou cestou a nie cez zázraky. On jej chcel sprostredkovať zázrak tým, že chcel spojiť jej život so svojím životom. A hoci mu človek aj pohrozí, že ho zhodí zo skaly svojho života, zázrak neurobí, lebo mu nechce robiť lacnú atrakciu.
     To je tak, ako keby sa muž chcel ženiť iba preto, že sa mu nechce prať ponožky alebo žena by sa chcela vydávať iba preto, aby mala viacej peňazí. Ale keď žena vidí, že je pre muža obdarovaním, vtedy mu s radosťou aj vyperie ponožky, aj navarí večeru, aj sa bude starať o rodinu. A keď muž vidí, že žena si ho váži, že je pre ňu darom, bude rád tvrdo pracovať a nosiť domov peniaze.
     To chce aj Ježiš. Chce vedieť, že si ho vážime, ctíme, že je pre nás darom. Vtedy sa stane pre nás studňou, ktorá nás napojí na život Trojjediného Boha. Ale my sa musíme k nemu priľnúť cez osobné priateľstvo, lebo on je najväčším požehnaním pre človeka. On chce zabezpečiť studňu nášho života, ktorá za 60,70,80 rokov vyschne, aby sme potom s ním celú večnosť mohli žiť radostný život.
     Zapamätajme si, že cesta viery nejde cez zázraky, lebo Boh nechce robiť zázraky na počkanie, aby dokázal, že je Bohom. Cesta viery vedie cez zložené ruky v osobnej modlitbe, cez Eucharistiu a cez kresťanský štýl života.
     Pestujme si priateľstvo s Ježišom, lebo sa veľmi oplatí!