Archív Nedeľných čítaní a homílií

7. nedeľa „cez rok“ – rok C



     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú! Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Ako chcete aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im! Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici. A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali naspäť to isté. Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“


Lk 6, 27- 38

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Niektoré slová alebo výzvy nám znejú absurdne, a ani si nevieme predstaviť ako sa dajú realizovať. Také slová a výzvy nachádzame aj vo Svätom písme. Jednu takú výzvu nám ponúka aj dnešné evanjelium: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú a modlite sa za tých, čo vás potupujú!
     Možno mnohým sa v tejto chvíli zatmie pred očami. Milovať nepriateľov? Tomu, čo ma nenávidí sa mám odplácať dobrom? Je to normálne? Prví, ktorí to vôbec nechápali, boli Ježišovi učeníci. Farizeji a zákonníci sa totiž riadili celkom opačnými zásadami a práve tie sa Ježiš snažil vyvrátiť.
     Nesmieme zabúdať, že pod pojmom blížny sa v Starom zákone chápal príslušník vyvoleného národa. Voči pohanom bolo treba zachovať obradný odstup, pričom neboli zriedkavé ani prekliatia alebo úplné zničenia celého nepriateľského národa so všetkým, čo mu patrilo. Preto sa ani nemôžeme čudovať, že Ježiš sa stretá s toľkým nepochopením, lebo už len jeho slová zneli mnohým pohoršlivo. Ale buďme úprimní, že ani my nepočúvame Ježišove slová o odpúšťaní nepriateľom s nadšením a tým menej ich v živote uplatňujeme.
     S hnevom a nenávisťou sa stretávame nielen v styku s neznámymi ľuďmi, ale bohužiaľ aj medzi najbližšími. Vidíme to na nezmieriteľných manželských pároch, ktoré sa pár mesiacov po sobáši rozchádzajú, ďalej na rozvadených rodičoch s deťmi alebo súrodencoch, častokrát pohnevaných na život a na smrť.
     Krvná pomsta mala svoje korene nielen medzi primitívnymi národmi, ale aj dnes po dvetisíc rokoch kresťanstva prekvitá v sofistikovanejších formách na pohoršenie veriacich i neveriacich. Spomeňme rôzne mafiánske skupiny, nacionalizmus, triednu nenávisť… Aj týmto ľuďom život, dobré meno blížneho, úcta k ľuďom inej pleti, náboženstva alebo rasy nič nehovorí. Ako rušivo pre nich musia znieť Ježišove slová o láske, o milovaní tých, ktorí nám zle robia, tých, ktorí nás nenávidia a prenasledujú. Všimli sme si, aké dôvody na túto formu lásky udáva Ježiš? Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. A tieto slová zdupľoval v modlitbe, ktorú nás sám naučil a my sa ju denno-denne niekoľkokrát modlíme: Otče, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
     Keď počúvame tieto slová, zdá sa nám priam neuveriteľné, aby raz našli ozvenu vo všetkých ľudských srdciach a všetci ľudia začali podľa nich konať. Pre nás, veriacich, by to však nemala byť utópia, ale ideál, pre ktorý sa máme rozhodnúť, lebo Ježiš nezostal pri hlásaní zákona lásky iba pri slovách, ale na kríži ho spečatil modlitbou za tých, ktorí ho z nenávisti naň zavesili: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. A podľa tohto Ježišovho príkladu zomierali so slovami odpustenia na perách svätý Štefan, apoštoli a tisíce ďalších mužov, žien a detí, ktorých krv sa stala semenom nových kresťanov.
     Druhá svetová vojna sa chýlila ku koncu. Americký pilot Wiliam letel na výzvednom lietadle nad malým ostrovom v Tichom oceáne, kde pátral po amerických vojakoch, ktorých zajali Japonci. Dostal sa však do vzdušného víru, takže lietadlo sa stalo neovládateľným, a tak sa usiloval aspoň o čo najjemnejší náraz. Podarilo sa mu kĺzavým pohybom náraz zmierniť, ale ten ho vyhodil z kabíny. Bol doráňaný a upadol do bezvedomia. Nevedel ako dlho bol v bezvedomí. Zrazu začul kroky, pootvoril oči a videl ako sa nad ním skláňa japonský vojak. Zatvoril oči a čakal výstrel. Ten však neprichádzal, ba na svojom čele pocítil príjemný chlad, čo bola mokrá šatka a na ústach zacítil fľašu s vodou. Otvoril oči doširoka a videl, že z Japoncovho vrecka vypadlo čosi na zem. Keď sa lepšie prizrel, videl ruženec. Pomyslel si: Je katolík…, a aj on ma na krku retiazku s krížikom, čo mu dala mama. Usmiali sa na seba a Wiliam vedel, že je zachránený. Mali síce rozdielne uniformy a ľudská zloba ich postavila proti sebe, aby sa zabíjali, ale boli synmi toho istého Otca a bratmi Ježiša Krista. Podali si ruky a z ich sŕdc zmizli všetky stopy nenávisti.
     Aj my, poučení týmto skutočným príbehom, si uvedomme, že teraz je rad na nás, aby sme vedeli odpúšťať a pochodeň lásky podali aj generáciám, ktoré po nás prídu.
     Silno si uvedomme už pri podaní rúk počas tejto svätej omše, že človek, ktorý pri mne sedí, je môj brat alebo sestra.