Archív Nedeľných čítaní a homílií

12. nedeľa v období „cez rok“ – rok C




     Keď raz Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ „A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich. Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“ Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.


LK 9, 18- 24

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Medzi nami žijú ľudia, ktorí navonok pôsobia šťastne, sú vždy perfektne upravení, usmiati, pôsobiaci dojmom, že nemajú ani žiadne trápenie. Keď sa však s nimi zblížite a odkryjú vám svoje vnútro, vycítite, že aj oni sú zranení, majú svoje bôle a trápenia, ktoré však neprezentujú navonok. A tak v duchu sa pýtame či práve týchto ľudí si máme zobrať za vzor a nasledovať ich.
     Dnešné evanjelium nám predstavuje Krista ako vzor nasledovania, ktorý nás pozýva kráčať za ním týmito slovami: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.
     Toto pozvanie adresuje všetkým bez rozdielu, dokonca aj tým, ktorí ho počúvajú iba na pol ucha alebo so zatrpknutým srdcom. Všetkým hovorí, že do neba vedie iba jeden chodník – cez Golgotu. Spása je jedine v jeho kríži, preto sa neľakajme svojho kríža, veď Pán nám neponúka svoje zakrvavené brvná, ale iba to, čo ony v našom živote predstavujú – Božiu vôľu prijatú s ochotou a odovzdanosťou.
     Pre jedného človeka to môže byť trpezlivé prijatie choroby, pre iného prijať s úsmevom urážky, pre ďalšieho starať sa o pokrvnú alebo duchovnú rodinu bez uznania a vďačnosti. Niekto má prijať kríž, ktorý predstavuje snahu šíriť Božie kráľovstvo a s pokojom v srdci prijať aj neúspech, nevďak a nedbalosť často tých najbližších alebo nevľúdnosť, mrzutosť a posmech tých vzdialenejších.
     Tomáš Kempenský v knihe O nasledovaní Krista nám pripomína, že ak nesieme svoj kríž, tak to nie je cnosť človeka, ale Božia milosť. Možno sa spýtame: Aký význam má pre nás kríž? Svätý Don Bosko, keď odchádzal z tohto sveta, povedal svojmu nástupcovi: Budeš mať veľa práce a budeš veľa trpieť. Sám však dobre vieš, že do zasľúbenej zeme sa prechádza cez Červené more a cez púšť. Trp s odvahou a buď si istý, že ani na tejto zemi nebudú ti chýbať potešenia a radosti, ktoré Pán pripravil tým, ktorí ho milujú. Týmto nástupcom bol Don Rua, ktorý toto odporúčanie do bodky splnil. Nikomu so spolubratov nerobilo ťažkosti prísť za ním s čímkoľvek, lebo vedeli, že ich iste vypočuje, s láskou príjme a pomôže im.
     My však máme strach prijať kríž. Prečo? Veď všetko sa zakladá na kríži a niet inej cesty k životu a k pravému vnútornému šťastiu ako cesta kríža a vnútorného umŕtvovania sa. Môžeme kráčať, kam len chceme a hľadať, čo len chceme, ale krajšiu a bezpečnejšiu cestu ako je cesta kríža, nenájdeme, pretože len v kríži je spása a nádej večného života. Iba v kríži je obrana proti nepriateľom, posila mysle, duchovná radosť a dokonalá svätosť.
     Možno si v duchu povieme, že je to pekná reč, ale v kútiku srdca sa spýtame či je aktuálna aj v dnešnom svete? Je možné týmito slovami získať moderného človeka? Ako zareaguje na ponuku kríža? Vezme si ho? Možno ešte taký maličký, zlatý, na krk alebo na ucho ako je to dnes moderné! Ale na plecia?! Prijať Krista ako šľachetného a príjemného učiteľa, by ešte bolo prijateľné, ale ako ukrižovaného, ktorý ponúka kríž aj iným? Tak to už nie! A práve tu začína pokušenie akéhosi „jednoduchšieho a ľahšieho“ kresťanstva, ktoré sa vie všetkému prispôsobiť, len preto, aby sa vyhlo krížu.
     Bilquis Sheikhová (1912 – 1997) v knihe: Opovážim sa nazývať ho otcom, opisuje svoju konverziu z mohamedánstva na kresťanstvo. Úprimne spomína, koľko ju to stálo ponižovania a prenasledovania od vlastnej rodiny, takže napokon sa musela z Pakistanu utiahnuť do USA. Svoje dielo zakončila týmito slovami: Veci tohto sveta sú pre mňa bezvýznamné. Teraz som našla svoju vlasť v Pánovi. Kristova pospolitosť je mojou novou rodinou. Cez bolesť som sa krok za krokom naučila, že Pán sa môže prejavovať cez nás až potom, keď nič nevlastníme. To je okamih, v ktorom začíname trvalo žiť v jeho sláve.
     V duchu obdivujeme túto ženu, ale od obdivu treba prejsť ku skutkom. Dnešní ľudia totiž potrebujú vzory, potrebujú živých svedkov v každodennom živote, v každodenných povinnostiach, v trpezlivom znášaní svojich ťažkostí, trápení a problémov. Preto mám prosiť Ukrižovaného, aby kríž, ktorý mi dal, ktorý častokrát nikto iný nevidí, ale neprestáva tlačiť, som vytrvalo niesol. Aby som pochopil, že zlo možno prekonať a premôcť iba láskou a dokázal som zasvätiť svoj život tým, ktorí trpia viac ako ja.
     Krásne to vyjadrila sv. Matka Tereza: Ó, milovaní bedári, chudobní, zomierajúci, opustené deti! Vy ste mi dvojnásobne drahí, pretože vy pre mňa zosobňujete Krista a ja si pokladám za veľké šťastie, že vám môžem slúžiť!
     V tomto duchu je potrebné sa zamýšľať nad Kristovým, ale aj ľudským utrpením. Pán nečaká na naše slzy dojatia, ale na slzy pokánia. Preto mu otvorme srdce a prosme, aby nás učil nielen plakať nad ľudským utrpením, ale ho aj liečiť a odstraňovať pri samom koreni – od hriechu.