Archív Nedeľných čítaní a homílií

13. nedeľa v období „cez rok“ – rok C




     Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema a poslal pred sebou poslov. Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny. Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“


LK 9, 51- 62

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Začína dovolenkové a prázdninové obdobie, kedy nastane doslova „sťahovanie národov“ a dovolenkári sa rozpŕchnu po celom svete. Cestovné kancelárie už rok predávajú zájazdy a pobyty a ľudia podľa svojich finančných možností si z nich vyberajú. Nechcú nič nechať na náhodu, lebo túžia oddychovať a poznávať neznáme kraje.
     O koľko lepšie však musí byť pripravené putovanie Kristovho učeníka na večnosť, aby ho nič neprekvapilo, lebo toto prekvapenie by sa mu mohlo stať osudným. O ľudskom rozhodujúcom životnom putovaní sme počuli aj dôležité Ježišove slová, ktoré adresoval trom mužom, ktorí sa rozhodli pre Božie kráľovstvo.
     Prvý mu povedal: Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš. Ježiš mu však otvorene vysvetľuje, že to nie je ľahká cesta. Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť. Tým chce povedať, že kto chce byť jeho opravdivým učeníkom, musí byť stále na ceste, musí byť pútnikom, musí sa vzdať aj toho, čo je mu blízke, napríklad aj domova.
     Niektoré černošské kmene chytajú zaujímavým spôsobom opice. K stromu priviažu kožené vrecko s ryžou, ktorú majú opice veľmi radi, ale otvor vo vrecku je taký úzky, že ním prejde iba otvorená dlaň opice. Keď opica zacíti ryžu, naberie si do dlane čo najväčšie množstvo, ale zavretá dlaň úzkym otvorom neprejde. Vtedy vyjde domorodec z úkrytu a hoci opica piští, skáče a prská, nič jej to nepomôže. Pomohlo by jej, keby otvorila dlaň a pustila ryžu, čo však ona nechce urobiť, lebo vidina pochúťky je príliš veľká.
     Možno aj my sa všemožne niečoho držíme a nechceme to pustiť, lebo to pokladáme za náplň nášho života, pričom nás to iba spútava, robí nás to neslobodnými, pripútanými na jedno miesto a v konečnom dôsledku aj nešťastnými. A chcelo by to iba jedno – vzdať sa toho, vypustiť to zo srdca a zostať bezstarostnými pútnikmi, o ktorých sa stará Pán.
     Druhého muža Ježiš vyzýva: Poď za mnou! Muž si však chcel ešte pochovať otca, lebo zanedbanie tejto povinnosti v tých časoch sa rovnalo bezbožnosti. Ježiš sa nechce stavať proti rodinným povinnostiam, ale poukazuje na to, že v konfliktných situáciách musia byť požiadavky Božieho kráľovstva na prvom mieste. Pozemský otec nemôže stáť ako prekážka nebeskému Otcovi. Kto to nepochopí, je duchovne mŕtvy. Buďme úprimní – koľko konfliktných situácií denno-denne prežívame? Práca, výlet, leňošenie alebo nedeľná omša? Počítač, internet, mobil, televízia alebo modlitba? Koníčky, záujmy, kamaráti, alkohol alebo rodina? Nezabúdajme však, že mŕtvy pútnik nikam nedôjde!
     Tretí muž sa hlási k Ježišovi sám, ale ešte sa chce rozlúčiť s rodinou. Lenže nasledovanie Krista neznesie žiadne ale… Čo mu na jeho ale… odpovedá Pán? Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo. Kto za Kristových čias v Palestíne chcel urobiť dobrú orbu, musel sa práci plne venovať. Práca bola veľmi ťažká, nedala sa odkladať a nebolo dobré sa pri nej ani rozptyľovať. Nám tiež v priebehu nášho putovania niečo prekáža a niečo vadí, čo nám bráni k úspešnému doputovaniu do cieľa. Hľadajme a skúmajme, čo to je?
     Istého mnícha na spoločnom živote v kláštore neustále niečo rozptyľovalo: otázky iných, hlasné klopotanie sandálov, zlozvyky, kýchanie, smrkanie… Neustále uvažoval, že najlepšie by bolo, keby žil sám, lebo vtedy by sa mohol nerušene oddať Bohu. Napokon mu predstavený dovolil žiť v pustovni, kde mal pocit, že sa mu konečne splnil dávny sen. Jedného dňa si niesol do pustovne džbán vody. Kráčal pomaly, lebo džbán bol ťažký a nohy sa mu zabárali do piesku púšte. Konečne mal pustovňu na dohľad, keď vtom sa potkol, džbán mu vypadol, rozbil sa a starý mních škaredo zaklial. Keď sa spamätal, začal uvažovať, kde sa v ňom zobrala taká reakcia a pochopil, že zlo nie je v okolí, ale v ňom. Pokorne sa vrátil do kláštora a prosil predstaveného, aby ho prijal medzi spolubratov.
     Dnešné evanjelium nám predložilo tri okruhy tém pre našu pozemskú púť:
     1. Nie som niečím spútaný, a teda, som naozajstným pútnikom alebo iba statickým učeníkom trápiacim sa na jednom mieste?
     2. Čomu dávam prednosť vo chvíľach konfliktu či už ide o Božie alebo ľudské záležitosti?
     3. Som sústredený na svoju činnosť a život kresťana a nerozptyľujem sa zbytočne?
     Snaha odpovedať na tieto otázky má byť vyjadrením túžby pokročiť na ceste.
     Vzájomne si prajme nielen úspešné putovanie – cestovanie cez prázdniny a dovolenky, ale aj úspešné putovanie do Božieho kráľovstva.