Archív Nedeľných čítaní a homílií

22. nedeľa v období „cez rok“ – rok C




     V istú sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: „Uvoľni miesto tomuto.“ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: „Priateľu, postúp vyššie!“ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov ani príbuzných ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“


LK 14, 1. 7- 14

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Niektorí ľudia sa veľmi radi nechávajú pozývať na rôzne akcie, a tak veľa času strávia vymetaním rôznych večierkov, recepcií, obedov a večerí. Žijú totiž z toho, že to zvyšuje ich prestíž v očiach iných ľudí, a tak priamo či nepriamo stúpajú po spoločenskom alebo politickom rebríčku.
     Aj Ježiša dnes vidíme na hostine. On ako misionár, ktorý neustále chodil z jedného miesta na druhé a často nemal kde ani hlavu skloniť, rád prijal pozvanie. Ale ako sme si všimli, nešlo mu iba o jedlo či oddych, ale využil túto chvíľu, aby vyrozprával podobenstvo, v ktorom použil obraz hostiny. Pozoroval totiž ako si mnohí vyberajú popredné miesta pri stole, čo na druhej strane aj mohlo byť veľmi riskantné, lebo hostiteľ mohol daného hosťa riadne zosmiešniť, ak by ho posadil čo najďalej od seba. Ježišovi iste nešlo o pravidlo slušného stolovania, ale chcel hosťom, ale aj nám, dať lekciu z falošného preceňovania sa.
     Túžba po prvom mieste je taká stará ako ľudstvo a dnes priam určuje rytmus života. Život je ustavičný zhon a boj o prvé miesto, a to nielen v športe, ale aj v osobnom živote. Prvému miestu sa dnes hovorí prestíž, popularita, postup, úspech, povýšenie, kariéra… Jedni si ho dobyjú širokými lakťami, iní usilovnou prácou, ďalší veľkými ústami a niektorým padne doslova do lona… Ale nikto nemá záruku, lebo o prvé miesto môže prísť dnes či zajtra a pri tom všetko stratiť.
     Pre človeka je typické, že chce napredovať, chce ísť vyššie a byť vyznamenávaný. Táto snaha sama o sebe je dobrá, ale musí byť kontrolovaná rozumom a vôľou, aby sa nedostala na scestie. Existuje však aj oblasť, v ktorej tento boj chýba a nie je oň ani záujem. Sú to miesta v našich kostoloch, miesta neobsadené a obyčajne tie v prvých laviciach. Ešte v tých posledných a blízko východu sa niekto posadí. Ak to títo ľudia robia zo skromnosti, Ježiš by ich iste chytil za rukáv a viedol dopredu. A ešte o jedno popredné miesto je malý záujem. Je to miesto na hostine v nebeskom kráľovstve, hoci tam usádza sám Ježiš Kristus. Ako ľudia málo robia pre nebo, a ako veľmi im záleží na pozemských úspechoch, hoci sú dočasné a labilne?! Iste si pamätáme, ako matka Zebedejových synov prosila Ježiša: Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici. A aká bola Ježišova reakcia? Neviete, čo žiadate. Dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo ľavici nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec.
     Vojvoda Otto von Bismarck (1815–1898) prišiel raz nenápadne na banket a sadol si na voľné miesto na koniec stola. Domáca pani to s hrôzou spozorovala, ospravedlnila sa a prosila ho, aby si sadol za vrch stola. Kancelár sebavedome odpovedal: Kde sedím ja, milá pani, tam je vždy vrch stola! Týmito slovami jasne naznačil, že nie stolička, trón, odev alebo baldachýn určujú prvé miesto, ale je to osobnosť. A osobnosť bude rozhodujúca aj pred Bohom. Nebudeme „usadení“ podľa fraku, šiat, prsteňov, zlatých retiazok s krížikmi, náušníc, vyznamenaní či známostí. Ale budeme „usadení“ podľa toho ako sme boli pozorní k malým, utláčaným, slabým, chorým, k ľuďom, od ktorých nemôžeme očakávať odmenu alebo vyznamenanie. On to aj jasne formuloval: Keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. Odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých. A ak sa budeme riadiť jeho slovami pri rozdeľovaní miest v jeho kráľovstve, povie nám: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne. Vtedy mu spravodliví povedia: Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe? Kráľ im odpovie: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.
     Dal by Pán, aby každý z nás počul raz túto jeho odpoveď ako odmenu za vstup do nebeského kráľovstva.