Archív Nedeľných čítaní a homílií

27. nedeľa v období „cez rok“ – rok C




     Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: „Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,“ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: „Hneď si poď sadnúť k stolu“? Vari mu nepovie skôr: „Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom“? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.““


Lk 1, 5- 10

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Kto by nepoznal ťažkosti s nakupovaním? Častokrát si nevieme ani vybrať z množstva tovarov, ktoré sa nám ponúkajú. Sú však ľudia, ktorí sa zameriavajú najmä na polotovary, ktoré si sami podľa svojej chuti vedia dohotoviť.
     Prečo o tom hovorím? Lebo aj naša viera je polotovar, je to nehotová záležitosť, ktorú si človek počas celého života musí neustále dochucovať. Z toho dôvodu aj apoštoli prosia svojho Majstra: Daj nám väčšiu vieru!
     Predstavte si, učeníci, ktorí denne žili s Pánom, chodili s ním, videli jeho zázraky, boli svedkami fascinujúcich prejavov – oni prosia o posilnenie viery! Ale nemyslime si, že mali jednoduchý život, lebo Kristus v ich očiach bol človek ako všetci ostatní, a aby cez zázraky uverili jeho Božstvu, potrebovali pevnejšiu vieru. Lebo viera je istota v nejakú vec, ktorú nemáme overenú a rukolapne dokázanú a my ju aj napriek tomu prijímame ako fakt. Ježiš svojou Božskou prirodzenosťou videl do budúcna, teda videl aj Golgotu, a aj to, ako viera učeníkov stroskotá pri tejto veľkej skúške. Preto až takým vyčítavým spôsobom im hovorí: Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko…
     Uvedomme si, že o koľko silnejšie musíme o dar viery prosiť my. Častokrát sa stávame katolíkmi ani nevieme ako, lebo rodičia nás ako nemluvňatá dali pokrstiť. Ale s pribúdajúcim vekom sa už neusilujeme vieru posilniť a nechávame ju takú, akú nám ju do duše nakvapkali pri príprave na Prvé sväté prijímanie. Potom nie je div, že pri dospievaní alebo pri odchode z rodičovského domu, viera stroskotáva. Prečo? Lebo ona nie je hotová záležitosť, a viery, podobne ako lásky, nikdy nie je dosť.
     Musíme si uvedomiť, že okolo nás je veľa možností, ktoré ohrozujú a zoslabujú vieru. Niektorí mladí ľudia sa odvolávajú na vedu, avšak objektívni vedci, často aj neveriaci, zhodujú sa v tom, že aj v budúcnosti budú vo vede také miesta, kde sa svojím spôsobom dá zlúčiť veda zo stvorením. Teda nie veda je nepriateľom viery, ale to, že spolu s apoštolmi neprosíme Pána o jej posilnenie. A opravdivá viera, hoci maličká ako horčičné zrnko, môže robiť, a aj robí, zázraky.
     Môžeme to sledovať napríklad v živote mladého kňaza Jána Boska, ktorý videl mladých chlapcov sa bezcieľne potulovať po uliciach a cítil, že im musí pomôcť. Nemal ani peniaze, ani dom, kde by ich ubytoval, ale mal vieru, silnú vieru, ktorá robí zázraky. Z malých začiatkov vyrástlo obrovské saleziánske dielo, ktoré blahodarne pôsobí dodnes.
     Veľký mariánsky ctiteľ Maximilián Mária Kolbe túžil šíriť úctu k Nepoškvrnenej. Založil mesačník Rytier a nevadilo mu, že ho pokladali za blázna, lebo nielen Poľsko, ale aj celá Európa sa zmietala v hospodárskej kríze medzi dvomi svetovými vojnami. Kolbe však mal silnú vieru, zadovážil tlačiarenské stroje a z neutešených začiatkov vyrástla celá tlačiarenská dedina Nepokalanovo, z ktorej sa úcta k Nepoškvrnenej šírila do celého sveta. Úžasným vyvrcholením jeho života bola obeta vlastného života za spoluväzňa v koncentračnom tábore.
     Obaja títo veľkí svätci nám ukazujú, že centrom viery nemajú byť pominuteľné veci, ale iba jediná a pravá istota – nekonečný Boh.
     V južnej Kalifornii v Los Angeles polícia iba s veľkou námahou udržala poriadok pred najväčším obchodným domom. Istý lezec na veľkých plagátoch oznamoval, že bez akýchkoľvek pomôcok vylezie na strechu. Objavil sa mladý, štíhly muž, oblečený v nápadných modrých šatách a začal liezť. Robil to s takou prirodzenosťou, akoby liezol po rebríku. Načahuje ruku a hľadá dajaký ďalší pevný bod, a aj ho našiel. Je to akýsi sivý betónový výbežok. Chvíľu sa koncentruje, aby vedel správe preniesť váhu. Dav ľudí všetko sleduje so zatajeným dychom. Konečne sa rozhodne urobiť pohyb, ale v tom, za desivých výkrikov ľudí, padá na zem a na mieste je mŕtvy. V rukách kŕčovite zviera pavučinu. To ona mala byť tým pevným a oporným bodom.
     Aj tento príbeh je pre nás veľkým poučením, že naša viera musí byť zakotvená v pevnom bode, o ktorý sa vždy môžeme oprieť a ním je Boh. Lebo veci, ktorým tak často veríme ako je mladosť, krása, peniaze, zdravie…, sú pominuteľné a neisté ako pavučina. Pri posilňovaní viery nám pomôže čisté srdce, to znamená – pokánie, Eucharistia, modlitba a pôst.
     Prosme dnes, ale aj počas celého nastávajúceho týždňa: Bože, nedovoľ, aby sme sa uspokojili s chúlostivou a váhavou vierou, ale v mene tvojho Syna ťa prosíme, aby si našu vieru, ktorá je iba polotovarom, neustále posilňoval. Nech my dokážeme po celý svoj život ju správne dochucovať s tvojou pomocou a milosťou. Amen.