Archív Nedeľných čítaní a homílií

5. pôstna nedeľa – rok C



     Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“


Jn 8, 1- 11

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Koľkokrát stojíme pred veľkou dilemou ako odpovedať. Povieme áno, bude zle, povieme nie a zasa bude zle. A tí, ktorí nám položili otázku v duchu sa radujú ako nás vohnali do úzkych, a ako sa hociktorou odpoveďou môžeme blamovať.
     Aj pre farizejov a zákonníkov nastala vábivá príležitosť dostať do úzkych priateľa mýtnikov a hriešnikov. Alebo sa bude pridŕžať Mojžišovho zákona a miesto odpustenia schváli kameňovanie, alebo sa jej zastane a sám sa postaví proti Zákonu. Aká bola čudná ich spravodlivosť, ktorá nechcela milosrdenstvo, ktorá nevedela odpúšťať a v Bohu videla iba prísneho zákonodarcu a sudcu, ale nie láskavého Otca. No títo zaslepenci spravodlivosti nevidia, že sami na spravodlivosť biedne zahynú, lebo chcú ju vymeriavať iba druhým, ale sebe do svedomia nepozrú. Chcú trestať hriechy iných, a pritom si myslia, že ich hriechy nikto nevidí.
     Na to sú ľudia všeobecne veľmi chytrí – požadovať od druhých spravodlivosť, pritom sa dokážu priam majstrovsky sťažovať na krivdy, ktorých sa im dostalo alebo dokonca ktoré sa nestali ani im. Keby to bola aspoň láska k blížnemu, ochrana ukrivdeného, spravodlivosť pre všetkých. Ale nie! Je to iba jalová pýcha pohoršujúca sa nad tými, ktorí sú horší ako my. To všetci dokážeme priam majstrovsky. Ale Ježiš veľmi dobre pozná ľudskú povahu a vidí aj to, čo farizeji a zákonníci vidieť nechceli – vidí ich hriechy a pretvárku, ktorá je výsmechom akejkoľvek spravodlivosti.
     Buďme úprimní: ako neradi si priznávame viny a ako vieme, dokonca aj pred Bohom, zakrývať vlastné svedomie. Nielen v spovednici sa ľudia vyhovárajú a obhajujú aj to, čo sa obhájiť nedá. Horšie je, keď ich Boh navštívi krížom ako sa cítia nespravodlivo trestaní a reptajú proti jeho spravodlivosti, hoci ešte o nijakú spravodlivosť sa nejedná.
     Počul som rozprávať ženu, ktorá už dlhé roky neprekročila bránu kostola a o Boha sa nestarala, ale keď na ňu doľahol kríž, bedákala: Prečo ma Boh tresce, veď ja som nikomu nič zlé neurobila? Ale, že má Boh voči nám dajaké požiadavky, že nezachovávala Desatoro, to nebrala na vedomie. Sebaistota spravodlivosti je čosi veľmi nebezpečné, lebo človeka zaslepuje a robí ho nespravodlivým. Tí, ktorí onú ženu poznali, vydali svedectvo, že akonáhle ju niekto upozornil na dajaký nedostatok alebo chybu v práci, okamžite zaútočila výčitkami prastarých chýb, ktoré verejne pred všetkými prezentovala.
     Ježiš veľmi dobre poznal tento typ ľudí, lebo im videl až do duše a keď mu farizeji nastavili pascu, sami sa do nej chytili. Spočiatku im nič neodpovedal, iba niečo písal do prachu. Jeho mlčanie im dodávalo odvahy, takže spokojne dorážali ďalej. Keď to však najmenej čakali, predložil im nečakanú odpoveď: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň. A zasa sa zohol a písal. Nevieme čo, ale ľahko si to môžeme domyslieť. Bolo to ako blesk, lebo si uvedomili, že on nemusí iba písať, ale môže aj verejne vykričať ich najtajnejšie hriechy a usvedčiť ich, že vôbec nie sú takí svätí ako sa pred ľuďmi javia. Razom sa rozplynula ich spravodlivosť.
     Ježiš ale ich hriechy nevykričal ako to robia mnohé pobožné osoby. A keď farizejom verejne vyčítal ich pokrytectvo, tak to boli iba všeobecne známe veci, ale nie útoky na osobné previnenia jednotlivcov, žiadne prezrádzanie tajností ich svedomia. Tie možno každému písať iba do prachu. Vo filme o Ježišovi je táto scéna vierohodne znázornená, keď sa pod Kristovými prstami objavilo vždy slovo, ktoré patrilo tomu, kto ho čítal: úžerník, cudzoložník, lakomec, smilník…
     Ježiš však sľúbil, že raz všetky naše hriechy budú známe celému svetu: Nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Na poslednom súde nezostane nič zatajené, tam sa celá pravda ukáže svetu, čo je požiadavka vyrovnania spravodlivosti.
     Nateraz ale Ježiš neprišiel súdiť, ale ukázať nám Božiu lásku, hriešnikom ponúkať milosrdenstvo a odpustenie, pokiaľ však nahliadnu do svojho svedomia, uznajú svoje previnenia a napravia sa. Preto hovorí plačúcej žene: Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!
     Keď v tieto dni prežívame v liturgii utrpenie Krista, ktoré na seba vzal za naše hriechy, zamyslime sa úprimne aj nad svojím svedomím. Nezakrývajme svoje viny rôznymi výhovorkami a ospravedlneniami, ktoré nám aj tak nepomôžu. Koľkokrát sa ospravedlňujeme aj v spovednici: Viete, ja mám takú povahu…, ja som iba nervózny…, ja také veci neznášam…, ja som prudký a výbušný… Ale to ťa neospravedlní, lebo je to tvoja vina a musíš proti tomu bojovať, lebo je to príčina tvojho hriechu. Vstúp teda do seba, úprimne si priznaj a vyznaj, a nastúp na cestu nápravy! A Ježiš nebude kameňovať ani teba, ale ti povie: Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!