Archív Nedeľných čítaní a homílií

6. veľkonočná nedeľa – rok C




     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal. Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam – a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane.“


Jn 14, 23- 29

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Náš život je naplnený dennými povinnosťami a starosťami. Ráno ideme do práce alebo do školy, kde sa samozrejme očakáva naša aktivita. Prácou a školou sa však povinnosti nekončia, ale častokrát siahajú až do neskorého večera. Takže pri tomto každodennom zhone často zabúdame na Boha, na jeho prítomnosť, a aj na priamy vplyv a účinkovanie Ducha Svätého na našu činnosť. Preto tu existuje nebezpečenstvo, že sa staneme slepými a hluchými voči Božej pravde.
     Zamyslime sa preto nad slovami dnešného evanjelia: Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.
     Svoju úvahu začnime od samého začiatku ľudského života, keď už deti od malička poznajú, že nie je dôležité to, čo vedia, akými sú a čo dokážu, ale že o podstatných veciach rozhodujú rodičia. Deti sa vtedy stávajú opatrnejšie a časom zistia, že sa ani neoplatí prejavovať navonok. Postupne, keď dospievajú, stávajú sa apatickými, nikomu a ničomu neveria, všetko ignorujú a kritizujú. Čo však majú robiť, keď vidia, že z neomylného učenia sa vyberá to, čo sa momentálne hodí, všeobecná pravda neexistuje a jestvuje iba stratégia a taktika ako dosiahnuť ciele, rýchlo sa meniace a často nedosiahnuteľné. Možno sa potom diviť ich citovej otupenosti? Rodičia nemajú čas, škola k základným ľudským problémom nezaujíma stanovisko a neodpovedá im na otázky, ktoré ich trápia: Odkiaľ som prišiel? Načo som vlastne tu? Kam smeruje môj život? Prečo sa jednému darí a iný je prenasledovaný trápením? Aký ma zmysel obetovať sa pre druhých, pomáhať im, byť k nim dobrý? Načo sa vôbec snažiť, keď aj tak sa smrťou všetko končí?
     Deti, ktoré nemali šťastie stretnúť doma, v škole alebo v spoločenstvách ľudí, ktorí by s nimi tieto otázky rozoberali, nie sú pripravené na život. Nemajú správnu orientáciu, a tak dom ich života je postavený na piesku a pri prvých nárazoch búrky sa im zosype ako domček z karát. Títo mladí ľudia potom celý život bojujú s istými závislosťami a nevedia si nájsť správne miesto, ani v rodine, ani v spoločnosti.
     Možno sa spýtame, prečo o problémoch mladých ľudí nerozprávajú rodičia ani učitelia? Pretože reč o týchto problémoch bez spomenutia Boha a morálnych hodnôt je nepresvedčivá a trápna. Dnes sa dostáva výchova na nesprávnu úroveň filozofovania. Nie sú správne v našich kresťanských rodinách takéto a podobné názory: Nebudem nútiť deti modliť sa, chodiť na náboženstvo, do kostola… Tak ich nechajme úplne ich detským nerozumnostiam! Pohanský Kyriofes, keď chcel potrestať svojho nepriateľa, ukradol mu syna a vychovával ho bez akýchkoľvek zábran. Potom mu syna vrátil. Syn si nevedel nič odoprieť, nedal si rozkázať, nedokázal sa kontrolovať, až napokon zabil otca i seba.
     Dnes je výchova dialogická, ale nesmie sa obmedziť len na slová, ale je potrebné viesť aj k činom, lebo: Viera bez skutkov je mŕtva, ako píše apoštol Jakub. Primerane veku je rodič povinný klásť na dieťa nároky nielen fyzické, ale aj duchovné. My sa doma nepostíme. Mama varí aj v piatok mäso, hovorí ôsmak. Nebola som v kostole, mama ma nezobudila, taktiež hovorí ôsmačka, ktorá bola do polnoci vonku! Otec ponúka syna alkoholom: Skús, veď ja v tvojom veku som už fajčil. Keď boli následne títo oslovení či sa modlia s rodičmi, tak so smiechom hovoria: Pri Štedrej večeri a keď nás príde navštíviť stará mama. Tí, čo sa pravidelne modlia, na nich je aj vidieť silu milosti Ducha Svätého. Tie rodiny, kde sa pri výchove venuje čas aj modlitbe, nestrácajú, ale mnoho získavajú. Keď sa deti naučia pravidelne spytovať si svedomie, majú tak rodičia nádej, že ich dieťa pod vplyvom Ducha Svätého bude rásť v spoločenskom aj duchovnom živote. Vtedy sa naučí žiť v priateľstve s Bohom, osvojí si vzťah ku svojmu okoliu a k povinnostiam.
     Významné miesto pri výchove patrí Duchu Svätému aj pri prijímaní sviatostí. Nestačí len účasť na svätej omši. Je správne, keď sa končí tým, že si odnášame Ježiša vo svojich srdciach nielen v slove, ale aj v Eucharistii. Je veľmi osožné porozprávať sa s deťmi o týchto veciach. Už malé deti treba pripravovať na spoločenstvo veriacich v kostole. Vtedy vedia v tichu sledovať bohoslužbu a dokážu sa na ňu tešiť. Neskoršie sa treba pýtať, čo si zapamätali, čo ich v kostole oslovilo, prípadne čomu nerozumeli.
     V arabskom svete sa rozpráva bájka o plači Sahary. Keď za tichej hviezdnatej noci povieva nekonečnou púšťou tichý vetrík, trením miliárd piesočných zrniek vzniká zvuk podobný náreku smrteľne raneného zvieraťa. Počujete? – upozorňuje vodca karavány. Púšť plače! Narieka, že sa stala neplodnou. Oplakáva svoje záhrady, vlniace sa obilné polia, vinice, ktorými kedysi oplývala, a to predtým, ako sa stala vyprahnutou púšťou.
     Duša človeka, ktorej sa nedostane darov Ducha Svätého, môže sa stať púšťou. Áno, sú medzi nami aj takí, ktorí hovoria, že dá sa žiť aj bez Boha a bez Boha vychovávať a vzdelávať deti. Je to pravda. Dá sa to, ale ako a s akým dopadom na večnosť!
     Ak túžime mať v sebe aj v ľuďoch, ktorí sú nám zverení, Kristov pokoj odovzdajme im vieru a rozprávajme s nimi o ich problémoch s pohľadom upretým na Krista, ktorý je opravdivý Pokoj.