Archív Nedeľných čítaní a homílií

Kvetná nedeľa – rok C




     Tu celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Pilát povedal veľkňazom a zástupom: „Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človekovi.“ Ale oni naliehali: „Poburuje ľud a učí po celej Judei; počnúc od Galiley až sem.“ Len čo to Pilát počul, opýtal sa, či je ten človek Galilejčan. A keď sa dozvedel, že podlieha Herodesovej právomoci, poslal ho k Herodesovi, lebo aj on bol v tých dňoch v Jeruzaleme. Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval. Už dávno ho túžil vidieť, lebo o ňom počul, a dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Mnoho sa ho vypytoval, ale on mu na nič neodpovedal. Stáli tam aj veľkňazi a zákonníci a nástojčivo naň žalovali. Ale Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do bielych šiat a poslal ho nazad k Pilátovi. v ten deň sa Herodes a Pilát spriatelili, lebo predtým žili v nepriateľstve. Pilát zvolal veľkňazov, predstavených a ľud a povedal im: „Priviedli ste mi tohoto človeka, že poburuje ľud. Ja som ho pred vami vypočúval a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. Ale ani Herodes, lebo nám ho poslal späť. Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrescem ho teda a prepustím.“ (Bol totiž povinný prepustiť im na sviatky jedného.) Tu celý dav skríkol: „Preč s ním a prepusť nám Barabáša!“ Ten bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu. Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ On k nim tretí raz prehovoril: „A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím.“ Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: prepustil toho, ktorého si žiadali, čo bol uväznený pre vzburu a vraždu, kým Ježiša vydal ich zvoli. Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: „Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!“ Vtedy začnú hovoriť vrchom: „Padnite na nás! a kopcom: „Prikryte nás!“ Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ Vedno s ním viedli na popravu ešte dvoch zločincov. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha, hovoriac: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“ A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov. Všetci jeho známi stáli obďaleč i ženy, ktoré ho sprevádzali z Galiley, a dívali sa na to.


Lk 23, 1- 49

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Nech nás alebo našich blízkych postihne dajaké nešťastie, vždy sa ešte dáme utešiť, pokiaľ to nebola smrť niekoho milovaného. Stále si totiž povieme, že sa mohlo stať ešte niečo horšie. Napríklad, pri autohavárii, naša prvá otázka je, či niekto zomrel. A ak nie, povieme: Chvála Bohu! Čo tam po plechoch! Hlavná vec, že sa nikomu nič nestalo!
     Ak by sme túto psychickú skúsenosť aplikovali aj na Krista, prišli by sme až k poslednému bodu jeho pozemského života – k smrti. Práve sme si o tom vypočuli správu od evanjelistu Lukáša a spýtali by sme sa: Akej smrti sme boli svedkami? Nie pokojnej, nie obklopenej priateľmi zomierajúceho, nie v prostredí cítiacom s ním a modliacom sa za neho… Prostredie Ježišovho zomierania bolo plné kriku, výsmechu a rúhania. Zomierajúci neležal na mäkkom, bielom lôžku, ale visel na tvrdom kríži sfarbenom jeho krvou. Miesto rúcha a prikrývky tŕňová koruna a klince, ktoré ho pripútavali ku krížu. Miesto utišujúcich liekov špongia naplnená octom a miesto slov útechy, výsmech a provokovanie: Zachráň sa, ak si židovský kráľ! Ježiš sa musel cítiť byť veľmi osamotený a opustený, keď zvolal: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha! A evanjelista Ján, ktorý bol očitým svedkom tejto udalosti, zachytil aj posledné Ježišove slová: Dokonané je! To ako keby povedal: Utrpenie je skončené. Môj pozemský život je skončený. Vykúpenie je dokonané… My však vieme, že to nebol koniec, ale začiatok. Ježiš vstal z hrobu, čím premohol smrť. Ale ako každý človek aj on musel okúsiť jej hrôzu a ukrutnosť.
     To čaká aj nás. My všetci, bez výnimky, musíme prejsť cez bránu smrti. Hoci naša duša je nesmrteľná, a aj telo bude raz vzkriesené k večnému životu, predsa, musíme zomrieť. A keďže zomrieme iba raz, musí sa nám smrť vydariť. Ak by sa nám nevydarila, reparát už nebude možný, tak ako pri bežných životných skúškach, preto sa treba na ňu dôkladne pripraviť.
     Svätý Tomáš Kempenský v knihe Nasledovanie Krista píše: Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si dnes mal umrieť. Keby si mal dobré svedomie, smrti by si sa veľmi nebál. Šťastný, kto má hodinu svojej smrti stále pred očami a kto sa denne pripravuje na smrť. Ráno si pomysli, že nedožiješ večera. A večer sa neopováž sľubovať si ráno. Buď teda vždy pripravený a ži tak, aby ťa smrť nikdy nenašla nepripraveného.
     My, ľudia, sme veľmi prezieraví, lebo na všetko, čo nás čaká alebo iba tušíme, čo nás postretne, sa dokážeme pripravovať. Vôbec nezáleží na tom, či to je príjemné alebo trpké, hoci mnohé veci, ktoré sme očakávali, sa ani nestanú. A na smrť, o ktorej s istotou vieme, že príde, na tú by sme sa nemali chystať? Existujú však špekulanti, ktorí by nás radi presvedčili, že život treba žiť naplno a tam predsa nie je miesto na dajakú smrť. Treba tvoriť hodnoty a tým prekonávať strach pred ňou. Keďže je smrť ale realita, každý človek sa musí s ňou vyrovnať sám. Uspokojí toto tvrdenie? Celý život patríš do spoločnosti, pracuješ pre ňu a s ňou, trápiš sa, a keď doľahne na teba hrôza zo smrti, keď si úplne vysilený a vyčerpaný, vtedy ti niekto povie: Vyrovnaj sa s ňou sám… Kolektív je ti na nič, lebo by to deprimovalo ľudí. No ale na pohreb, to už kolektív príde, aj reč povedia, aj veniec položia, ale dotrápiť sa musíš sám, zmieriť sa so smrťou, tiež musíš sám.
     Cirkev však nenecháva človeka samotného ani v smrti. Prichádza k nemu cez sviatosti, modlitbu a najmä cez nádej, ktorá pripomína, že smrť nie je koniec, ale iba prechod, aj keď ťažký, ba je to najťažší úsek života, cez ktorý však prešiel aj Kristus. A ak s ním žijeme, s ním aj zomrieme, s ním tiež vstaneme a s ním budeme raz večne žiť.
     Zapamätajme si teda, že smrti sa nestačí báť, ale životom sa treba na ňu pripravovať!