Archív Nedeľných čítaní a homílií

Slávnosť Najsvätejšej Trojice – rok C




     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“


Jn 16, 12- 15

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď ľudský rozum narazí na niečo, čo je síce pekné a obdivuhodné, ale tak tajomné, že to nedokáže svojou logikou uchopiť, zostáva stáť. Veľké a vznešené tajomstvo je aj tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Ľudský mozog sa pred ním alebo skloní a uzná ho, alebo pokrúti hlavou a povie, že to predsa nie je možné. Prvý mozog patrí veriacemu človekovi a druhý neveriacemu.
     Je však pravdou, že už aj samotná existencia Boha presahuje rozum a nie ešte skutočnosť, že vlastníctvo tejto existencie patrí trom: Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, ktorí tvoria jedného Boha.
     Ale podobné záležitosti sa učia aj žiaci v školách: 1 nekonečno + 1 nekonečno + 1 nekonečno = 1 nekonečno. Tiež je to ťažko pochopiteľné, ale nie nezmyselné. Predstava nekonečna v našom rozume ešte neznamená, že nekonečno neexistuje. Boh, nekonečný Otec, jeho Syn, nekonečný Boh a Duch Svätý, nekonečný Boh, rovná sa jeden nekonečný Boh. Aby sme sa aspoň trocha dostali „do obrazu“, snaží sa Ježiš odkryť toto tajomstvo, a to ani nie tak nášmu rozumu ako našej láske. Ako teda vlastne žije Boh?
     Počuli sme v dnešnom evanjeliu ako Ježiš chváli Boží majetok: Všetko, čo má Otec, je moje. O aký majetok sa jedná? O nebeský majetok, ktorým je život a majetkom života je láska. Ježiš sa teda chváli, že všetka Otcova láska je jeho. A keď hovorí: Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal, znamená to, že jeho láska patrí Otcovi. Teda cez lásku patria jeden druhému a tá láska má meno Duch Svätý.
     Zároveň nám však oznamuje jednu fantastickú vec, že tento druh lásky nie je pre človeka uzavretý, ale je otvorený, keď hovorí: Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. A čo zvestuje? To, čo sa deje v Božom živote. Ono zvestovanie sa neudeje vo večernom televíznom programe, ale každý človek ho môže zachytiť vo svojej duši. Schopnosť jeho duše je taká veľká a mohutná, že dokáže prijať zvestovanie Božieho Ducha. To, čo je pre rozum nepochopiteľné a nedosiahnuteľné, duša dokáže do seba vtiahnuť a prežiť vo vzťahu s Bohom. Dokáže si akoby sadnúť k nemu a povedať: Je mi pri tebe dobre. Lebo človek nie je dobrý a veľký iba v tom, že sa dokáže modliť alebo prísť do kostola, ale, že jeho duša má schopnosť prijať zvestovanie Božieho Ducha a v ňom zažiť lásku Božieho života. Iste na túto schopnosť našej duše myslel Ježiš, keď sľúbil, že Duch Svätý nám zvesuje budúce veci. Podarí sa to však až vtedy, keď si nezavrieme oči našej duše. Všetci vieme, že môžeme si aj oči zavrieť alebo si ich previazať šatkou. Ak by sme si však takýmto spôsobom zmrzačili dušu, nevedela by prijať zvestovanie Božieho Ducha.
     Máme možnosť cez Ducha Svätého uchopiť, aj keď nie pochopiť, Boží život, v ktorom sa ponoríme do zázraku Božej lásky. V tomto je základ života veriaceho človeka. Ak by sme neboli cez svoje duševné schopnosti napojení na život Trojjediného Boha, tak by sme prehrali svoje kresťanstvo.
     Snáď všetci poznáme ikonu, ktorú východní Slovania poznajú pod viacerými menami: Pohostenie u Abraháma, Trojica Starého zákona alebo Životodarná Trojica. Je to téma, s ktorou sa hĺbavo a s posvätným zanietením zaoberali byzantskí a po nich najmä ruskí kláštorní maliari ikon v 14. a 15. storočí. Jedným z takýchto maliarov bol aj vynikajúci majster ruskej maliarskej školy Andrej Rubľov. Túto nádhernú ikonu namaľoval okolo roku 1411 v trojičnom kláštore, v známom duchovnom stredisku ruského pravoslávia v Sergijevskom Posade, ktorý v čase sovietskej éry pomenovali po straníckom predákovi Zagorskom na Zagorsk. Umelec sa pokúša ako len najlepšie vie, znázorniť toto najväčšie tajomstvo kresťanstva. Ako však znázorniť to, čo si nemožno predstaviť, a ani pochopiť? Pomáha si vykreslením známeho príbehu zo Starého zákona, z knihy Genezis, kde sa v 18. kapitole píše, ako Abrahám sediaci vo vchode stanu naraz zbadal pred sebou troch mužov. Povedal: Pán môj, ak mám tvoju priazeň, neobíď ma! A traja muži prijali pozvanie, ale povedali: Pán povedal…, a tu nám čosi komplikuje chápanie, lebo v texte sa zreteľne kombinuje jedinečnosť a kolektívnosť. Sú traja a zároveň jeden. Troch návštevníkov oslovuje Abrahám: Pán môj a traja povedali: Pán povedal, a tak stále – sú traja a jeden! Na obraze sú tri anjelské postavy ťažko definovaného veku i pohlavia, pohrúžené do vnútorného rozhovoru bez slov.
     Nechápeme. Nie je možné, aby to, čo je konečné, obsiahlo nekonečno, aby sa do obmedzenej nádoby zmestil neobmedzený objem. Ale otvorme srdce a budeme počuť Ducha Svätého, aké impulzy nám dáva. Choď do svojej rodiny…, buď viacej otcom/matkou…, choď na pracovisko a do školy a buď človekom, ktorý rozdáva lásku…, choď…, urob…, naprav…
     Sami cítime ako ťažko sa hľadá ujasnenie Božej pravdy. O čo ľahšie sa počúva: Všetko, čo má Otec, je moje. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. To ako keby Ježiš povedal: Boží Duch vám to zvestuje krajšie a lepšie ako ja. Ja vás chcem iba upozorniť na to, že každý má v sebe mohutnosť, dušu, ktorou dokážete prijať zvestovanie Ducha Svätého.
     Snažme sa, započúvať do zvestovania a vyhýbať sa hriechu!