Piate cirkevné prikázanie

     Vieme, že každý spolok, každá ľudská inštitúcia pre svoju existenciu potrebuje určité materiálne prostriedky vo forme budov, rôznych zariadení potrebných pre pozitívnu aktívnu činnosť svojich orgánov. Podobne aj pre svojich členov na rôzne akcie ako sú schôdzky, školenia, sociálna starostlivosť, vzdelávanie členov ale aj na ich kultúrne vyžitie. A tak pre prevádzku a údržbu spolkového života jej členovia sa skladajú formou finančných príspevkov, alebo aj inou formou, podľa potrieb. Cirkev ako veľký spolok veriacich a zároveň ustanovizeň, ktorej ciele určil sám Ježiš Kristus potrebuje prostriedky na svoju činnosť a preto formou prikázania vyzýva veriacich: Podporovať cirkevné ustanovizne a stanovuje kánon 222, ktorý hovorí nasledovne:
§ 1. „Veriaci majú povinnosť prispievať na potreby Cirkvi, aby mala to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov.“
§ 2. „Majú aj povinnosť napomáhať sociálnu spravodlivosť, ako aj pamätajúc na prikázanie Pána, z vlastných príjmov podporovať chudobných.

     Veriaci sú povinní prispievať podľa svojich možností na hmotné potreby Cirkvi. V niektorých katechizmoch sa hovorí primeraným spôsobom.
     Čo značia slová „primeraným spôsobom“ alebo „podľa možností“?
     Uvedené slová podľa niektorých autorov značia:
a/ Každý katolík vie, že všetko imanie, ktorým vládne, je Božím darom a preto z neho ochotne platí daň vďačnosti Bohu.
b/ Každý katolík sa ohodnotí vo svojom svedomí, koľko môže podľa najlepšieho vedomia a svedomia obetovať na cirkevné ciele. Cirkev neočakáva nemožnosti, ale veľkodušných darcov, ktorí cítia s ňou.
c/ Každý katolík je presvedčený, že Katolícka cirkev z Božej moci žiada aj tieto finančné podpory, čo vyplýva zo slov Pána: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi...“ (Mt 18,18a).
     Táto povinnosť veriacich sa odvádza aj z Mojžišovho zákona, kde bolo stanovené, že kňazi nebudú mať dedičný podiel, teda nebude im pridelené územie ako ostatným izraelským kmeňom, ale že budú dostávať desiatky od ostatných.
     Pokiaľ ide o Cirkev, tá koná v zmysle Kristových slov uvedených u Matúša 18,18. Z nich vyplýva, že Cirkev môže aj vo svedomí zaväzovať svojich veriacich na plnenie svojich prikázaní a každý, kto ich prestupuje vedome a dobrovoľne, dopúšťa sa hriechu.
V 1. liste Korinťanom (9, 13-14) čítame: „Neviete, že tí, čo konajú svätú službu, jedia z toho, čo je vo svätyni, a tí, čo slúžia oltáru, majú z oltára podiel?“ Tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia. Sám Kristus sa postavil ku chrámovej pokladnici, aby si všímal, koľko kto dáva, a pochválil chudobnú vdovu, ktorá vhodila všetko, čo mala, lebo vhodila svoje posledné peniaze (por Mk 12, 41-44).
     Teda ak čítame dosť úradné slová v Cirkevnom kódexe, je potrebné chápať toto cirkevné prikázanie v tom zmysle ako sme to písali vyššie: Ak som členom Cirkvi, tak mi musí záležať na tom, aby Cirkev mohla plniť svoje úlohy. Na to potrebuje aj prostriedky. Plnenie úloh je prezentáciou aj veriacich a vydávaním svedectva o blahozvesti!