Slávnosť Panny Márie Bohorodičky – rok C
Pastieri sa poponáhľali do Betlehema a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.
Lk 2, 16–21
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Každý, kto aspoň trocha sleduje liturgiu, si iste dnes všimne, že hoci je nový rok, vôbec sa v nej nespomína. V Cirkvi sme totiž už nový rok oslávili na prvú adventnú nedeľu a vtedy sa začal nový cirkevný rok.
Napriek tomu Božie slovo obsahuje veľké množstvo myšlienok, ktoré nám môžu poslúžiť ako program do nového roku. Je v nich upozornenie pre náš život a zároveň aj rada, kde vziať silu, aby sme tento program uskutočnili.
S dobrou radou prichádza svätý Pavol v liste Títovi, ktorý hovorí: Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Narodenie Krista nás upozorňuje na to, čo je v našom živote najdôležitejšie, na nesmrteľnú dušu.
Dnešné evanjelium prízvukuje, že Syn Boží sa stal človekom, aby zachránil ľudskú dušu. Záchrana našej duše nech je tým najdôležitejším programom na tento rok, a preto je nevyhnutné, aby sme navždy skoncovali so zabúdaním na Boha. Žijeme totiž v dobe, ktorá odsunula Boha na vedľajšiu koľaj a chce nás presvedčiť, že najmä pre mladých a priebojných ľudí je Boh iba brzdou. Veď predsa sa musia o seba postarať a dobre zabezpečiť! Na Boha nemajú čas, stačí im keď sa zúčastnia na dajakej náboženskej alebo spoločenskej udalosti, kde sa stretnú s kňazom alebo biskupom. Niečo také nesmieme dopustiť. Prvá myšlienka v tomto novom roku má patriť Bohu, Jeho treba dať na prvé miesto. Spýtame sa, ako na to? Odpoveď nám ponúka svätý Pavol.
Máme žiť triezvo, teda uvažovať o svojich skutkoch a správaní. Pre človeka je totiž typické, že koná stádovito a nerozmýšľa. Aj my sme takí, a to je veľká chyba. Kresťan musí uvažovať a konať skutky po zrelom uvážení. Veď jeho rozum má viesť viera. Preto sa máme pred každým skutkom naučiť pýtať: Čo na to povie Ježiš? Ako sa pozerá na moje správanie, schvaľuje ho?
Pavol nám ďalej radí žiť spravodlivo, teda každému dávať to, čo mu patrí, Bohu aj človeku. Ľudia v tomto smere sú rôzni. Niektorí tvrdia o sebe, že nikomu nič zlé neurobili a sú takí dobrí, že sa nemajú ani z čoho spovedať. Možno na jednej strane sa snažia správať dobre k iným a neškodiť im, ale popritom zabúdajú na Boha. A tu robia chybu. Spravodliví máme byť aj voči telu aj voči duši. Veď koľkí sa starajú len o telo a akonáhle trocha ochorejú už vyhľadávajú lekára, ale duši, ktorá je niekedy veľmi chorá, nesprostredkujú nebeského lekára? Aj v živote prirodzenom a nadprirodzenom musíme žiť spravodlivo. Musíme si nájsť čas na prácu aj modlitbu. Lebo nie je správne len sa modliť a nepracovať, ani len pracovať a nemodliť sa. Naozaj treba dať Bohu i blížnemu to, čo mu patrí.
Pavol nás napokon žiada, aby sme boli aj zbožní. To je vrchol programu nášho života. Viete, kedy žijeme najzbožnejšie? Keď v Bohu vidíme Otca a správame sa k nemu ako vďačné deti. Naozaj si nemôžeme na tento Nový rok vyvoliť lepší program, ako predsavzatie byť dobrým dieťaťom nebeského Otca. Nevieme, čo nám tento rok prinesie. My iste máme veľké nádeje, ale máme aj skúsenosť, že často sa na konci roka ukážu ako nesplniteľné. Ale netrápme sa preto, veď veríme, že máme Otca, ktorý o nás vie a stará sa o nás, ak mu zveríme celý náš život.
Naše uvažovanie zastrešuje ešte jedna veľmi dôležitá myšlienka – večnosť. Je to naše konečné víťazstvo. Veď bojovník, ktorý ho má zaistené, bojuje statočne a bez strachu. Posilou mu je sám Kristus v Eucharistii. Jeho Telo zachraňuje našu dušu. Treba ho preto pravidelne prijímať a živiť sa ním. Kto to dokáže, je dobrým dieťaťom nebeského Otca a posilňuje sa na ceste k Nemu.
Krásne túto myšlienku vystihla svätá Terézia Veľká, ktorá často hovorila: Boh sám stačí… A mala veľkú pravdu. Kto má Boha, má všetko. Má najväčšie bohatstvo, spokojnosť, šťastie, priateľstvo, múdrosť a lásku. Má plnosť všetkého. K tejto svätici sa pridáva aj svätý František Saleský a s pohľadom upretým na koniec svojho života konštatuje: Aká veľká výčitka bude pre nás v hodine smrti, keď uvidíme množstvo milostí, ktoré sme k svojej spáse mali k dispozícii a nevyužili sme ich. V tej chvíli nám toto konštatovanie spôsobí najväčšiu bolesť. Aj to je veľká pravda. Ak totiž nebudeme žiť triezvo, spravodlivo a zbožne, odmietneme množstvo darov a milostí, ktoré nám Boh dáva.
Preto prajem vám i sebe, aby sme v tomto duchu prežívali celý nastávajúci rok, a starali sa o svoju dušu s pohľadom upretým na večnosť. Potom aj náš pozemský život bude naplnený ozajstným šťastím a radosťou.