Farnosť Najsvätejšej Trojice

V roku 1783 bol kostol zasiahnutý rozhodnutím panovníka Jozefa II., ktorým sa mnohé cirkevné rády v Uhorsku zrušili, medzi nimi aj rád trinitárov. Trinitársky kláštor sa stal majetkom štátu a kostol filiálkou mestskej fary sv. Martina. Majetok rádu 36 840 zlatých bol skonfiškovaný a začlenený do náboženského fondu. Pôvodne sa uvažovalo o prestavbe kláštora na vojenskú nemocnicu, o čom svedčia signované plány J. Thallera, prvého staviteľa uhorskej stavebnej komory v Bratislave z 25. februára 1784.

Zachovali sa kompletné plány s rezmi, pohľadmi a pôdorysmi jednotlivých poschodí, avšak nemáme vedomosti o tom, či sa tento projekt skutočne aj realizoval. Ak áno, iste len na krátku dobu, pretože v dostupných prameňoch sa takáto funkcia nespomína. V r. 1844 bol celý komplex eklekticky prestavaný a adaptovaný pre účely stoličného domu Bratislavskej stolice, ktorej slúžil už aj dlho predtým. Staviteľ Ignác Feigler ho nadstaval ho o jedno poschodie a rozšíril prístavbami.

Brat Hyacintus Desider ako posledný zo zrušeného rádu bol vybraný za správcu kostola. Nemohol však ostať žiť v kláštore, ale bol prinútený bývať v mestskom hostinci až pokiaľ mu nebol dobročinnosťou občanov v roku 1812 postavený nový dom v susedstve kostola. V tomto dome potom žil spomínaný Hyacintus z penzie, ktorú dostával z náboženského fondu až do smrti v roku 1829.

Po jeho smrti nebol ustanovený žiadny stály správca kostola. Náboženské obrady v kostole vykonávali kapláni z Dómu sv. Martina pod správou a riadením kanonika Jozefa Pribylu. Až v roku 1836 bol za riadneho správcu kostola ustanovený Ján Czambert. Ján Czambert najprv pôsobil ako concionator v kostole sv. Salvátora, neskôr sa stal kaplánom a prebendátorom Bratislavskej kapituly. V roku 1824 bol ostrihomským arcibiskupom ustanovený za vychovávateľa detí grófa Frimonta, armádneho veliteľa v Taliansku, kde úspešne pôsobil 12 rokov. Potom sa vrátil do Bratislavy, kde bol ustanovený za správcu kostola Najsvätejšej Trojice. Nový správca sa usadil na fare a žil z penzie, ktorú dostával od svojho bývalého zamestnávateľa. Pod jeho vedením založili cirkevné bratstvo Najsvätejšej Trojice, ktorého hlavným cieľom bolo pomôcť chudobným veriacim zabezpečiť si dôstojný kresťanský pohreb. To, že kostol mal opäť stáleho správcu a vykonávalo tu svoju činnosť i uvedené cirkevné bratstvo spôsobilo, že mnoho ľudí sa vrátilo späť do Katolíckej cirkvi.

Ján Czambert bol ale v roku 1843 preložený do Veľkého Varadína kde sa stal kanonikom tamojšej kapituly. Správa kostola bola zverená dómskemu kaplánovi Karolovi Maárovi, členovi Bratislavskej kapituly. Tento vzal na seba ťažké bremeno, pretože okrem bytu mu nepatril žiadny pevný plat. Neskôr mu na podnet ostrihomského arcibiskupa schválil panovník plat 300 zlatých ročne z náboženského fondu. V roku 1849 viac ako 130 občanov Bratislavy začalo hnutie za povýšenie kostola Najsvätejšej Trojice na druhý farský kostol. Toto hnutie podporil aj mestský farár Ján Kremnicska, ktorý potvrdil potrebu novej farnosti. Magistrát mesta však túto žiadosť kvôli zlým časom a vnútorným nepokojom v krajine zamietol a úsilie o založenie novej fary sa nemohlo doviesť do konca. Po zvolení nového arcibiskupa Jána Baptistu Scitovského v roku 1850 sa hnutie obnovilo, ale kvôli nedostatku finančných prostriedkov sa žiadaný cieľ nepodarilo dosiahnuť.

Ján Czambert, bývalý správca kostola Najsvätejšej Trojice, neskôr kanonik vo Veľkom Varadíne a rektor seminára zomrel 12. septembra 1850. Za dediča svojho už nemalého majetku ustanovil kostol Najsvätejšej Trojice pod tou podmienkou, že bude povýšený na farský kostol. Na vlastnej skúsenosti totiž zažil biedu a chudobu správcu tohto kostola, a preto bol presvedčený, že treba túto situáciu zlepšiť. Neskôr počas mnohých rokov, keď pôsobil ako vychovávateľ a tiež neskôr vo Veľkom Varadíne si nazhromaždil väčší majetok a nie náhodou za jeho dediča ustanovil kostol Najsvätejšej Trojice. A tak sa mu dostalo tej vďaky, že nielen kvôli svojmu poslednému želaniu boli jeho pozostatky 15.11.1850 poslané z Veľkého Varadína do Bratislavy a so všetkou úctou boli pochované v krypte kostola Najsvätejšej Trojice.

Aby sa vôľa fundátora mohla realizovať, bola potrebná pomoc a autorita arcibiskupa Jána Scitovského. V roku 1852 vykonal v Bratislave kanonickú vizitáciu, zo záverov ktorej vyplynula potreba vybudovania novej fary, o ktorú sa usiloval aj fundátor. A tak bola ustanovená nová fara v Bratislave, okrem hlavnej fary sv. Martina, ktorá bola pomenovaná podľa kostola Najsvätejšej Trojice.

Hranice novej farnosti boli určené a poznačené v zápisnici z kanonickej vizitácie. Podľa svedectva z kanonickej vizitácie zničenie starých hraníc nezodpovedalo želaniu arcibiskupa. Podľa jeho vôle nevznikla na území novej farnosti žiadna škola a vyznačenie hraníc sa v dokumente z kanonickej vizitácie tak deklarovalo, že vždy je nádej na nové vymedzenie hraníc vo vhodnejšom čase. Už predtým boli snahy o vybudovanie nových farností v Bratislave. Arcibiskup Jozef Battyányi uvažoval o rozdelení mesta na šesť farností. Ďalší arcibiskup Alexander Rudnay chcel založiť najmenej jednu novú farnosť okrem už dvoch existujúcich a z tohto dôvodu vykonal v roku 1823 kanonickú vizitáciu v Bratislave. A tak úsilie spomínaných arcibiskupov, v ktorom súčasný arcibiskup horlivo pokračoval, bolo možné s úspechom uzavrieť v tomto čase. Ak už teraz nie je možné vybudovať viac nových farností, vybuduje sa aspoň táto spomínaná. Ustanovený bol aj plat farára a kaplánov, ktorý mali dostávať až kým nebude vyplatený celý kapitál Czambertovskej fundácie.

Hneď potom ako založenie novej farnosti bolo kanonicky ustanovené, požiadal arcibiskup panovníka Františka Jozefa I. o kráľovskú aprobáciu, ktorú dostal. 14. novembra 1853. Silou tohto reskriptu dostala nová farnosť kráľovský súhlas s tým dodatkom, že náboženský fond nebude ďalej vyplácať pravidelné podpory, ktoré predtým správe kostola a jeho zamestnancom poskytoval. Čo sa týka mimoriadnych podpôr, o ktoré možno požiadať v prípade neočakávaných nešťastí, podľa uvedeného reskriptu Ministerstva kultu bude fond v budúcnosti zaviazaný k ich poskytnutiu tomuto kostolu len v tom prípade, ak kapitál 36 840 zlatých a 39 grajciarov s príslušnými úrokmi, ktorý bol pripojený k náboženskému fondu po zrušení rádu trinitárov, nebude tejto farnosti úplne vyplatený. Keďže zatiaľ neexistujú žiadne náznaky toho, že táto suma bude v blízkom čase vyplatená, existuje nádej, že v prípade mimoriadnej potreby poskytne náboženský fond novej farnosti potrebnú pomoc. O to viac, že ak sa aj spomenutá suma spolu s úrokmi úplne vyplatí, nevykompenzuje sa tým všetok hnuteľný i nehnuteľný majetok, ktorý bol rádu trinitárov po jeho zrušení skonfiškovaný. Podľa ustanovení spomínaného reskriptu patrilo prepožičané právo ordinariátu, odporúčacie právo bolo priznané piatim najstarším a zároveň farskej obci prislúchajúcim členom katolíckeho Spolku mŕtvych. Keby tento skončil svoju činnosť, bude toto odporúčacie právo patriť piatim najstarším vlastníkom domov v tejto istej farskej obci. Títo mali právo navrhnúť troch kňazov, z ktorých jeden mal byt ustanovený za nového farára farnosti.

Nový farský kostol sa stal vďaka odslúženým misiám slávnejším a získal novú úctu. Ako sa ukázalo, aktuálna bola nielen otázka inštalácie nového farského kostola, ale aj farnosti a farára. A tak bolo sformulované odporúčanie piatich členov pohrebného bratstva, ktoré zahŕňalo tri cirkevné osoby. Predstavenstvo spolku navrhlo na miesto prvého farára novovznikajúcej farnosti vtedajšieho administrátora Karola Maára, na druhom mieste kaplána Dómu sv. Martina Karola von Scherza a nakoniec kaplána z Zuckermandla Karola Tschida. Protokol bol vypracovaný v nemčine 4.12.1853 a podpísali ho Filip Scherz von Vasoja, magistrátny radca a syndikus kostola sv. Trojice, Jozef Keller, krajský súdny advokát ako i člen Spolku mŕtvych a notár komisie, František Eber, výrobca vosku a člen Spolku mŕtvych, Michael Sommer, riaditeľ továrne a člen Spolku mŕtvych a Ján Kováts, okresný lekár, vlastník domu a člen horeuvedeného spolku. Ešte v tom istom roku bol za prvého farára trojičného kostola vymenovaný Karol Maar. V pamätnom spise k slávnostnému otvoreniu novozriadenej fary kostola sv. Trojice, sa uvádza: „Novoročná oslava obyvateľov Prešporka v roku Pána 1854 sa vyznačovala sviatočnosťou a radosťou. Šťastie a tichá radosť' vyžarovala z každej tváre. Splnenie dlho živenej nádeje pohlo mysľou všetkých, radostne a spokojne bili všetky srdcia, kam oko dohliadlo, prúdili zo všetkých mestských štvrtí veriaci k novému Sionu — kostolu sv. Trojice, kde sa mala začať zriedkavá slávnosť. Dnešného dňa tu totiž konala Jeho Eminencia kardinál-primas a ostrihomský arcibiskup pán Ján Krstiteľ Scitovsky z Nagykéru otvorenie novozriadenej fary pri kostole sv. Trojice a dosadenie vysoko dôstojného pána Karola Maara, doterajšieho administrátora kostola, za prvého farára.“

Menovací dekrét vydaný arcibiskupom ostrihomským 18.12.1853 bol adresovaný Karolovi Maárovi, správcovi bratislavského kostola, ktorý kedysi patril rádu trinitárov. Na sviatok obrezania Ježiša Krista, teda 1.januára 1854, niekdajší bratislavský kostol trinitárov sv. Jána z Mathy povýšil na farský kostol v zmysle kanonickej vizitácie, ktorú vykonal v apríli 1852 v Bratislavskej kolegiálnej kapitule pri Dóme sv. Martina. Z dôvodu otvorenia novej fary priložil arcibiskup program slávnosti, ktorý vypracoval ostrihomský kanonik Jozef Pribyla. Program slávnosti otvorenia novej farnosti Najsvätejšej Trojice mal byť nasledovný. Dňa 1.1.1854 o desiatej hodine za zvukov zvonov povedie legát arcibiskupa oblečený do bieleho rúcha procesiu z fary novozaloženej farnosti cez námestie k bráne nového farského kostola. Po modlitbe podíde arcibiskupský legát k oltáru a v krátkosti vysvetlí príčinu tejto slávnosti. Potom prečíta dekrét o vybudovaní novej farnosti aj v nemčine a povzbudí ľud, aby toto dobrodenie ku svojmu duchovnému úžitku využíval, aby pozorne počúval slovo Božie, častejšie pristupoval ku sviatostiam a poskytoval viac príkladov katolíckeho života. Potom sa mala vykonať verejná investitúra Karola Maára, ktorý bol nominovaný za prvého farára novovzniknutej farnosti. Potom sa malo prečítať krátke odporúčanie novému farárovi - nech je usilovný v ohlasovaní slova Božieho a vo zvyšovaní dôstojnosti služieb Božích, nech často navštevuje chorých. Potom sa prihovoril k veriacim aby sa na svojho farára obracali s láskou, úctou a poslušnosťou. Po modlitbe za nového farára, za veriacich ako i z príležitosti nového roku sa preslov uzavrie a zaznie „Te Deum laudamus.“ Potom mal vystúpiť na kazateľnicu nový farár a krátko sa predstaviť ľudu.

Pred inštaláciou sa mali budovy - ako fara tak i kostol - riadne zreštaurovať a skrášliť. Budova fary bola zvnútra i zvonka obnovená k väčšiemu pohodliu. Počet schodov pred farou bol znížený kvôli nivelizácií ulice a rovnako sa znížil i počet schodov pred kostolom. Veže, ktoré boli predtým pokryté dreveným šindľom a ohrozované požiarom, boli úplne zreštaurované, pokryté plechom a natreté medenou farbou. Navyše boli ozdobené kovovými pozlátenými krížmi, ktoré dovtedy chýbali a pridal sa aj hromozvod. Strecha kostola bola tiež zreštaurovaná, okná boli opatrené kovovými mrežami, vonkajšie múry boli opravené a vymaľované. Čo sa týka vnútorného vybavenia kostola, oltáre vďaka príspevkom dobrodincov boli už predtým zreštaurované a získali veľký pôvab. Medzi nimi treba spomenúť najmä oltár Panny Márie Pomocnice. Tento bol nádherne zreštaurovaný a ozdobený novými svetlami, prikrývadlami a inými potrebnými ozdobami z prostriedkov rodiny Janko ako o tom svedčia chronostiky na doštičke umiestnenej pred oltárom. Okrem oltárov bol zrenovovaný aj orgán a kreslo kňaza bolo pozlátené. Krstiteľnica, vázy, farské matriky ako i veci potrebné k pohrebu boli ozdobené znakom farnosti. Všetky tieto rekonštrukcie boli urobené kvôli pripravovanej inštalácií fary a jej farára ktorej slávnostný akt mal vykonať samotný arcibiskup. To sa však neuskutočnilo a vykonaním inštalácie bol poverený Jozef Pribila, arcidiakon a ostrihomský kanonik. Dňa 1.januára 1854 o 10. hodine pred poludním za zvukov zvonov ctený arcibiskupský legát spolu so svojím sprievodom a novým farárom /oblečenom v bielom/ vyšiel z budovy fary a za zvukov zvonov a mažiarov prešiel cez námestie, vošiel do kostola a idúc k hlavnému oltáru zanôtil hymnus “Príď Duchu svätý” a jeho nasledujúce verše boli dospievané z chóra. Po jej doznení si arcibiskupský legát sadol do pripraveného kresla pred oltárom a zhromaždenému ľudu vysvetlil dôvod a význam začatej slávnosti. Následne prečítal dekrét arcibiskupa o založení farnosti a o investitúre jej prvého farára a to v latinčine i v nemčine. Potom odovzdal farárovi kľúče od kostola a od evanjelia ako symbol novoprijatej jurisdikcie. Zaznelo “Te Deum laudamus” a po ňom Karol Maár vystúpil na kazateľnicu a predniesol svoje prvé slová v hodnosti farára. Po skončení služieb Božích sa sprievod slávnostne vrátil na faru a inštalujúci Jozef Pribula podpísal vlastnou rukou protokol o inštalovaní farnosti. Potom nasledoval slávnostný obed podávaný na fare za účasti 40 cirkevných i svetských hostí. Pred začiatkom obeda zazneli z úst inštalujúceho i inštalovaného úprimné modlitby za panovníka, arcibiskupa ako i za zdravie živých a spásu mŕtvych. Farská pospolitosť reprezentovaná poprednými členmi nezabudla zaslať arcibiskupovi písomný sľub vernosti napísaný v nemčine.

O organe kostola treba uviesť, že bol reštaurovaný dvakrát. Išlo len o opravy menšieho rozsahu, pri ktorých bol organ aj ozdobený. Výzdoba však bola urobená tak, aby nebolo narušené pohodlie organistu a aby sa z chóru dala nerušene sledovať sv. omša. Prvá renovácia bola urobená v roku 1845, druhá v roku 1867. Okrem organu sú zreštaurované aj všetky oltáre a sochy nachádzajúce sa v kostole, sanktuárium ako aj sakristie bolo vyzdobené novými maľbami. Steny kostola boli až po kupolu natreté novou, popolovou farbou a obnovili sa znaky vysvätenia kostola, ktoré boli opätovne odkryté pri maľovaní. Celá reštaurácia bola ukončená na konci októbra 1867. Celkové náklady na renováciu dosiahli v roku 1867 hodnotu 1446 zlatých a 39 grajciarov.

Za dôležitú udalosť na novej farnosti treba považovať založenie bratstva Najsvätejšieho a nepoškvrneného srdca Panny Márie. Arcibiskup určil uvedenie nového bratstva na 28.mája 1854. Pri kostole už niekoľko rokov existovalo bratstvo sv. ruženca, ale nezískalo dostatočnú silu. Aby prehĺbil úctu k Panne Márií, Karol Maár sa rozhodol založiť nové cirkevné bratstvo, ktoré bude šíriť mariánsky kult. Jeho cieľom bolo prebúdzať a udržiavať v srdciach veriacich úctu k Bohorodičke. Toto bratstvo sa malo uviesť do života slávnostným spôsobom. Samotný arcibiskup zaslal kňazovi všetky potrebné inštrukcie k obradu uvedenia nového bratstva na ktorého iniciácii bol osobne prítomný. Členovia bratstva malo obdržať odznak spoločenstva, mincu s obrazom Nepoškvrnenej Panny Márie. Všetci, ktorí sa v uvedený deň budú chcieť stať členmi bratstva, musia v ten deň alebo deň predtým prijať sviatosť zmierenia a prijať telo Pána. Po zaspievaní evanjelia a po prečítaní dekrétu o založení bratstva, prednesú svoj sľub, ktorý im osobne bude predriekať a po svätom prijímaní časť uchádzačov prijme chlieb Pána z rúk arcibiskupa. Všetky prípravy súvisiace s uvedením nového cirkevného bratstva - zaobstaranie protokolu, potrebných listín pre uchádzačov ako i sôch - viedol osobne arcibiskup, a preto malo toto uvedenie veľký lesk. V uvedený deň a rok prišiel arcibiskup obkolesený podriadeným klérom ako i školskou mládežou a mladými dievčatami oblečenými do bielych šiat za zvukov zvonov a mažiarov k hlavnému vchodu kostola, za zvukov piesne Ecce sacerdos magnus podišiel k oltáru a začal slúžiť svätú omšu. Po evanjeliu sa arcibiskup odobral k vedľajšiemu oltáru, kde vysvätil obraz svätej Panny Pomocnice. Oltár i obraz boli kvôli slávnosti vyzdobené všetkými možnými spôsobmi. Potom si sadol do pripraveného kresla a primeranou rečou povzbudil ľud k členstvu v bratstve a k jeho obľube. Po príhovore prečítal dekrét o založení bratstva a apoštolské breve pápeža Gregora XVI. Potom prikázal zverejniť vlastný dekrét o založení svätého bratstva v tomto kostole ako aj štatúty, ktoré musia členovia bratstva zachovávať. Všetky tieto dokumenty boli zverejnené v po nemecky vydanej knižočke. Pretože chcel vlastným príkladom vtlačiť tomuto dielu väčšiu vážnosť a zbožnosť, vo svojej kázni a v modlitbe vyzval veriacich k úcte k najsvätejšiemu srdcu Panny Márie. Nič však nebolo presvedčivejšie ako to, že svoje meno ako prvé vpísal vlastnou rukou do protokolu bratstva a jeho príklad nasledovali viacerí kanonici, kňaz z tejto farnosti, niektorí presbyteri a mnohí muži a ženy vynikajúcej povesti. V ten istý deň mal spolok asi tisíc spolubratov. Nemalý význam tomuto bratstvu pridala i tá skutočnosť, že oltár Panny Márie Pomocnice zasvätený tomuto bratstvu dostal osobitné privilégium slúžiť zádušné omše aj v tie dni, počas ktorých je to cirkvou zakázané. Okrem založenia spomínaného bratstva treba z radu ďalších pamätihodných udalostí v tejto farnosti vyzdvihnúť najmä procesiu veriacich, ktorá sa usporadúvala už dlhší čas na sviatok Najsvätejšej Trojice k stĺpu Najsvätejšej Trojice umiestnenom na Rybnom námestí. Po ustanovení novej fary sa v zmysle kanonickej vizitácie konala procesia novým spôsobom. Kedysi bola procesia vedená mestským farárom k stĺpu na Rybnom námestí a potom k Dómu sv. Martina. Procesie sa veriaci hojne zúčastňovali, popoludní sa podávalo prijímanie. Procesie vedené novým spôsobom si zachovali kvalitu tých predchádzajúcich, ale teraz boli vedené vlastným farárom z kostola Najsvätejšej Trojice k spomenutej soche za spevu svätých piesní a modlitieb. Na slávnosti sa zúčastňovalo stále viac a viac veriacich. Nemožno ešte nespomenúť, že v hraniciach novej farnosti slávnostnú procesiu ako prvý viedol bratislavský titulárny biskup, trnavský generálny vikár a teraz aj bratislavský kanonik Jozef Viber. Od tohto času sa vo farnosti Najsvätejšej Trojice procesie zvykli konať s veľkou slávou, nádherou a množstvom ľudí. V roku 1855, v druhom roku po inštalovaní novej farnosti sa konala ďalšia veľká slávnosť. V predchádzajúcom roku Katolícka cirkev vyhlásila summou pápeža Pia IX. dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Vo farskom kostole novozaloženej farnosti Najsvätejšej Trojice bola tejto slávnosti pri oltáre umiestnená socha predstavujúca sväté nepoškvrnené počatie. Slávnostne bol ozdobený nielen hlavný oltár, ale kvetmi, vetvičkami, prikrývkami a sviečkami boli ozdobené aj vedľajšie oltáre. Podľa inštrukcií boli vyzdobené i budovy zvonka a to vlajkami a vetvičkami. V deň oktávy sa uskutočnila procesia veriacich k soche Panny Márie, ktorá sa nachádzala v susedstve farského kostola. Tento slávnostný sprievod netvorili len členovia náboženských rádov, ale tiež mnohí urodzení a vznešení muži a cisársko - kráľovskí úradníci. Tridsať mladých dievčat sa v bielom odeve ozdobené kvetmi a držiace sviečky v rukách zúčastnili svätej omše a procesie. Procesia išla od farského kostola cez námestie ku námestiu milosrdných bratov a odtiaľ až ku spomenutej soche. Po vysvätení sochy boli prednesené predpísané modlitby, po ktorých sa dav vrátil do kostola, kde sa odslúžilo Te Deum.

V roku 1855 majetok farnosti vďaka získaniu prostriedkov Czambertovskej fundácie dosiahol hodnotu 44 400 zlatých konvenčnej meny a bol uložený v štátnych obligáciách. Farnosť sa starala aj o drobné cirkevné objekty mimo samotného kostola. Drevený kríž so sochou ukrižovaného Ježiša Krista umiestnený za Vydrickou bránou mesta bol 2. novembra 1859 úplne zničený búrkou. Na jeho mieste bol prácou a usilovnosťou prvého farára ako aj iných dobrodincov osadený nový, krásne vyzdobený kríž. Kríž bol slávnostne inaugurovaný 14. októbra 1860. Oplotenie kríža spolu s troma ďalšími sochami bolo zreštaurované v roku 1861. Kríž nemal žiadnu fundáciu, ale vďaka zbožnosti veriacich vždy v piatok svietilo svetlo v lampáši. Drevený kríž umiestnený na ulici Kaiserveg (územie pod hradom) bol rovnako bez fundácie. Zachoval sa len vďaka podpore Jána Müllera, občana mesta, ktorý dal v roku 1856 kríž na svoje náklady zrenovovať a rovnako na svoje náklady opatril i svetlo do lampáša, ktorý má svietiť vždy v piatok. Kamenná socha s vyobrazením ukrižovaného Ježiša Krista na ulici pod hradom sa zachováva vďaka fundácií Márie Scevald, ktorá vlastnila dom č. 115 na tejto ulici. Z prostriedkov fundácie sa malo vždy v piatok a sobotu zapáliť svetlo v lampáši pri spomenutej soche. Táto fundácia bola spojená ešte s inou, zádušnou fundáciu. V testamente z roku 1790 odkázala tejto fundácií 1000 zlatých, hodnotu každej z nich neurčila. Stanovený počet 24 zádušných omší bol ordinariátom v roku 1859 zredukovaný na 12, ktoré mal každoročné odslúžiť miestny kaplán z Zuckermandlu. Za ich odslúženie mal od vlastníka domu dostať 12 zlatých. Socha je až doteraz v dobrom stave.

Fundácie vo všetkých týchto kaplnkách spravovali kláštory.

Majetok farnosti vzrástol v roku 1860 o 1400 zlatých, ktoré boli vložené do obligácií verejného fondu. Farár Karol Maár objednal vo Viedni zhotovenie striebornej monštrancie na náklady farnosti. Monštranciu zdobili tri lúče a socha Nepoškvrneného počatia, ktorá bola pozlátená. Držadlo bolo ozdobené strapcami hrozna a klasmi obilia. Monštrancia bola celá zo striebra, vážila 92 19/26 uncí, teda takmer tri libry a stála 400 zlatých. Na pozdvihnutie úrovne služieb Božích sa spolu s monštranciou zakúpilo aj strieborné kadidlo s loďkou a kríž. Oba sväté predmety stáli spolu 34 zlatých a 50 grajciarov. V roku 1867 bol na majeri rádu uršulínok (v blízkosti Grassalkovičovho paláca) postavený drevený kríž so sochou ukrižovaného Ježiša Krista na náklady mníšok spomínaného rádu, ktoré na seba zobrali aj bremeno jeho udržiavania. Rovnako sa zaviazali zorganizovať ku krížu každoročnú procesiu. Na výstavbu kríža sa použilo aj drevo z ruín starého kríža, ktorý kedysi stál na území Grassalkovičovho paláca. Nový kríž tam nebolo možné opätovne postaviť kvôli zamietavému stanovisku magistrátu. Magistrát to odôvodnil tým, že priestranstvo je vhodné na zriadenie trhu s vínom a má preto ostať voľné. Kríž sa mal aj so súvisiacimi troma sochami svätých presunúť na koniec ulice Märzengasse. Bolo rozhodnuté, že výstavba kríža ako i jeho oplotenia sa podporí mestským drevom. Kríž bol slávnostne vysvätený v roku 1865, ostatné časti súsošia v roku 1867. Okrem votívnych fundácií schválených príslušným ordinariátom existovali pri kostole aj iné, mimoriadne votívne fundácie. Tieto vznikli takým spôsobom, že niektorí členovia pohrebného spolku existujúceho pri kostole Najsvätejšej Trojice si okrem nákladov na pohreb zaplatili aj zádušnú omšu. Tieto fundácie nepodliehali aprobácií ordinariátu a boli podriadené len správe pohrebného spolku a táto bola povinná sa postarať aj o splnenie vôle zosnulých členov.