To, ako my, kresťania – katolíci, dnes žijeme, ako sa spovedáme, nasvedčuje, že celé kresťanstvo berieme ľahostajne a veľmi formálne. Z hriechov pri sviatosti zmierenia uvádzame: ...Sem-tam som sa nemodlil, sem-tam som zhrešil, sem tam som sa nepostil... A to je všetko...! Tí o stupienok dôslednejší, uvádzajú: ...Do kostola som chodil, keď som mohol... Na otázku, kedy mohol, to sa už sotva kto dozvie... Neraz pri dôkladnejšom skúmaní vyjde najavo, že vlastne skoro nikdy nemohol. Zanedbávanie svojich povinností voči viere, zanedbávanie úloh vo výchove, to mnohí vôbec nepovažujú za hriech. O mravnosti majú neraz aj veriaci veľmi zarážajúce predstavy. Problém je v tom, že sa v jednotlivých životných situáciách pýtame neveriacich ako ich riešiť, ale nepýtame sa vlastného svedomia.

Tieto úvahy a zamyslenia nám majú pomôcť formovať svedomie. Keď Adolf Eichmann, ktorý mal na svedomí smrť miliónov Židov, stál pred súdom v štáte Izrael po tom, čo ho objavili v Argentíne a doviedli ho tam, kde si nikdy nemyslel, že sa dostane, na súde sa vyhováral, že plnil iba rozkazy svojich predstavených. Tu sa ho sudca spýtal: Obžalovaný, necítili ste nikdy vo svojom svedomí, že rozkazy, ktoré ste dostával, sú zlé? Že sú proti vášmu svedomiu? Nič vám o tom svedomie nehovorilo? Eichmann sa priznal: V kútiku svedomia som s mnohým nesúhlasil, ale čo som mal robiť, musel som plniť príkazy. A tu sudca na to: Vidíte tu je vaša vina, lebo ste konali proti svojmu svedomiu! To je to, čo hovorí apoštol Pavol: Čo nie je z presvedčeného svedomia, je hriech!

Proti vlastnému svedomiu nemáme nič konať. Pravda je, že svoje svedomie musíme pestovať a kultivovať, aby správne a objektívne súdilo, pravdivo a zodpovedne, nie bludne, prehnane, či škrupulózne. Niekoľko katolíckych rodín sa dohovorilo, že si usporiadajú domáci silvestrovský večer, ktorého náplňou nebude alkohol, tanec alebo televízia, ale družná zábava. Zahájili modlitbou, zasadli ku stolu, po jedle si zaspievali. Hovorili o uplynulom roku, o tom čo prinesie ten nový a padla otázka: Čo považuješ v novom roku, i v budúcnosti, za najdôležitejšie? Všetci sa zamysleli a do ticha padla jedna odpoveď: Výchovu nového človeka. Samozrejme, že sa začali pýtať: Kto je to nový človek? Jedna matka odpovedala: Poznáte slová Písma: Hľa, obnovujem všetko? Smrťou a zmŕtvychvstaní Pána Ježiša sa stalo všetko nové. Od toho dňa sa nedelíme na ľudí starých a mladých, ale na starých a nových! Ľudia starí zostávajú v hriechu, ľudia noví sú Božím ľudom. Preto považujem za najdôležitejšie v tomto roku vo svojej rodine výchovu svojich detí a seba samej v nového človeka podľa Pána Ježiša a na jeho podobu.

Keby sme m boli na tomto večierku, súhlasili by ste s názorom onej matky? Ak áno, potom sa nám treba spýtať svedomia, či túto výchovu v nového človeka na sebe a svojich deťoch uskutočňujeme? Apoštol Pavol ju považuje za tak dôležitú, že úvodný pozdrav vo svojom Prvom liste Korinťanom venuje všetkým, ktorí sa o to usilujú. Vraví: Tým, čo sú posvätení v Kristovi Ježišovi a čo sú povolaní byť svätým ľudom, ktorí kdekoľvek vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca i od Pána Ježiša Krista. Byť novým človekom, formujúcim sa podľa Pána Ježiša a jeho náuky, to je naša životná úloha. Dobyvatelia a objavitelia si razia nové cesty. Pútnici však radšej chodia po cestách vyšliapaných. To preto, že staré cesty a starí priatelia sú najosvedčenejší. Možno, že sa rozídeme v názore či život človeka je putovaním alebo prieskumnou cestičkou objaviteľa nových obzorov. V jednom sa zhodneme, že žijeme v dobe veľkých prevratov a preto sa nám zdajú tisícročiami osvedčené cesty príliš úzke, nepohodlné a pomalé. Mnohí ľudia chcú ako sami vravia, zhodiť zo seba kazajku starých spoločenských zvyklostí a vykročiť na cestu života po svojom. Vravia, že moderný človek musí žiť moderným spôsobom a nemá sa dať obmedzovať starými životnými pravidlami. Nič lepšie však nikto nevymyslel. Wiliama Wundta, profesora filozofie v Lipsku sa študenti pýtali, či by sa v dnešnej modernej dobe nemohli nahradiť staré prikázania Desatora novými, lepšími normami. Profesor odpovedal: Desatoro sa nedá vyvážiť ničím iným. Výrazne a stručne svedčí o nezmeniteľnosti mravných zásad. Zlepšiť Desatoro by bolo spáchaním atentátu na ducha dejín. Nahradiť ho niečím lepším by bolo počínaním blázna...

Biskupi USA v spoločnom pastierskom liste z 18. novembra 1951 konštatujú alarmujúcu podobnosť našej situácie a situácie rímskej ríše pred 1500 rokmi. Vonkajšie barbarstvo, rafinovaný materializmus a vnútorný mravný úpadok. Ako sa stavajú ľudia zoči-voči týmto problémom? Odpoveď nachádzame u svätého Augustína: Nevzrušuje ich mravný úpadok ríše. Len jedno chcú: prosperitu a bezpečnosť. Čo nám je do ostatných vecí. Národy neoslavujú tých, ktorí sa starajú o ich úžitok, ale tých, ktorí rozdávajú rozkoše. Vravia: Nech sa nezakazuje nič nepríjemného, nezakazuje nič nečistého... Nech sa stavajú veľké a krásne domy, nech sa v nich vystrájajú kráľovské hostiny, kde by každý slobodne a podľa možností vo dne i v noci hral, pil, bavil sa a tackal sa... A pokračujú: Toho treba pokladať za nepriateľa slobodného dobra, komu sa také šťastie nepáči a kto by sa odvážil meniť ho alebo rušiť, toho nech národ vyženie zo štátu a vykorení z počtu živých ...(Boží štát). Aké výstižné sú tieto slová pre naše časy! A napriek tomu, že niektorí kresťania majú na to iný názor, chceme si pripomenúť mravné pravidlá, ktorých dodržiavaním my, kresťania - katolíci, premieňame seba, na nového človeka, podľa podoby Ježiša Krista.

Téma hriechu sa môže hocikomu zdať nepopulárna, ale o nutnosti otvorene o nej hovoriť, nech nás motivujú slová protestantského kazateľa Billy Grahama. Spomína, že pri jednom nedeľnom zhromaždení hovoril o hriechu. Jeden z členov zboru mu povedal: Neprajeme si, aby ste tak priamo hovorili o hriechu, pretože, keď naša mládež bude počúvať takéto reči, stratí radosť zo života, životný optimizmus a veselosť. Nazývajte hriech hoci omylom alebo chybou, len nehovorte o ňom tak bez obalu. Kazateľ po skončení zhromaždenia odišiel do lekárne a vrátil sa s fľaštičkou, označenou nápisom JED! Potom povedal tomu bratovi: Už viem, čo chcete, aby som urobil. Chcete, aby som zamenil nálepku a na fľaštičku s označením smrteľný jed, dal miernejšie označenie, napr.: mentolové bonbóny. Vari nevidíte, aké je v tom nebezpečenstvo? Čím miernejšia bude nálepka, tým smrteľnejší a nebezpečnejší bude jed.

Chápeme, prečo nám Cirkev hovorí tak často a otvorene o hriechu? Prečo o ňom hovorí ako o nebezpečenstve a bez obalu? Hriech je vždy zlom! Svätý Augustín hovorí: Je to skutok, slovo alebo žiadosť proti večnému Božiemu zákonu.

Od večného Božieho zákona sa môžeme odchýliť rôznymi spôsobmi. Poznáme hriechy: z neznalosti – napr. niekto povie slovo: krucifix, herrgott..., ale pritom netuší, že spomína Božie meno nadarmo alebo zo slabosti – napr. alkoholik. Jeho vôľa je už natoľko zoslabnutá, že sa prestáva kontrolovať. Hriechy ďalej môžu byť: zo zanedbania dobra – rodičia zanedbávajú náboženskú výchovu detí, deti zanedbávajú povinnú úctu a starostlivosť o svojich starých rodičov alebo hriechy myšlienkou, žiadosťou a skutkom.

Už od chvíle, kedy sme sa pripravovali na prvé sväté prijímanie, stretli sme sa s tým najjednoduchším a základným delením hriechu: ťažký a ľahký. Existujú však nejaké pravidlá, podľa ktorých ich môžeme rozoznať?

Ťažký hriech je previnenie, ktoré človeka úplne odvádza od pravého cieľa a zbavuje ho nadprirodzeného života. Poznáme ho podľa troch vlastností. Je to prestúpenie Božích zákonov: vo vážnej veci, s plným vedomím a s plným súhlasom, čiže dobrovoľne. Stav polospánku, polo opitosti, pomätenosti, zmenšuje vedomie a slobodný súhlas, preto obyčajne vylučuje ťažký hriech.

Ľahký hriech spáchame, ak ide o maličkosť, napr. klamať v bezvýznamnej veci, alebo pri skutku chýbala rozvaha, alebo sloboda, napr. v polospánku, v prvom málo kontrolovateľnom vzplanutí hnevu, v zmyselnosti a pod.

Čo, ak niekto pochybuje o tom, či sa dopustil ťažkého hriechu? Mnohokrát sa stane, že ľudia sa spovedníka spýtajú: Povedzte mi či to bol ťažký alebo ľahký hriech? Ale on to predsa nevie, to musí zhodnotiť spovedajúci sa. Sama pochybnosť je skôr dobrým znamením, že tu neboli splnené všetky podmienky ťažkého hriechu.

Ak niekto po spytovaní svedomia pochybuje, či sa dopustil ťažkého hriechu alebo nie, je povinný tento pochybný hriech v spovedi uviesť preto, lebo skutočné pochybnosti vzniknú až po spovedi. Aby sme sa vyhli neskorším pochybnostiam, treba sa spovedať aj z tých hriechov, o ktorých pochybujeme, či boli ťažké alebo nie. Trochu iná je situácia, keď je niekto na omši a nevie, či má ísť na prijímanie, pretože pochybuje o tom, či je v stave milosti. Ak nie sme vedomí, že máme povinnosť spovedať sa, je lepšie vzbudiť si ľútosť a ísť na prijímanie, než zbaviť sa tej milosti pre falošné a neopodstatnené pochybnosti. V tejto situácii sa snažíme, nakoľko je to možné, vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti a na prijímanie ísť. Pri najbližšej spovedi sa o celej veci poradíme so spovedníkom.

Možno uvažujeme, prečo sa máme so spovedníkom o tom radiť? Preto, lebo by bolo veľmi nebezpečné hodnotiť vážnosť príkazu len podľa svojho vlastného odhadu. Sväté písmo, kresťanská tradícia, učiteľský úrad Cirkvi, rozhodujú o tom, čo treba brať veľmi vážne, čiže je ťažkým hriechom. Biblia je pre nás Alfou a Omegou pri formovaní pravidiel mravnosti veriaceho človeka, je to predsa zjavené Božie slovo.

Musíme si uvedomiť, že v našej dobe žijeme v rôznorodom spoločenstve ľudí, ktorí si formujú svoje názory podľa seba, a nie podľa Boha. Koľkí veriaci sa už neraz dali pomýliť a povedia, že v dnešnej modernej dobe treba mať aj iný pohľad na hriech ako tomu bolo v minulosti. Takíto ľudia hodnotia vážnosť príkazu len svojím osobným odhadom, a nie vo svetle Božieho zjavenia.

Na povzbudenie ochoty formovať zo seba nového človeka podľa Ježiša Krista nech nám poslúžia výroky veľkých mužov Cirkvi:

Svätý Bernard: Dokonalý nie je nikto, iba ten, kto sa o dokonalosť stále usiluje.

Kardinál Newman: Milosť ide dopredu malými a pomalými krokmi.

Svätý Ján Pavol II.: Je treba, aby sme zamerali svojho ducha, svoj rozum, svoju vôľu a svoje srdce na Krista, Vykupiteľa človeka.

A apoštol Peter sa veľmi múdro pýta: Pane, ku komu pôjdeme, veď ty máš slová večného života?