Kontakt
4. pôstna nedeľa – v roku C
K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.“ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“ On mu na to povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“
Lk 15, 1-3. 11-32
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
V živote človeka sa udejú veci, ktoré sa iba ťažko vysvetľujú, ale sú aj také, ktoré sa akosi ani nedajú vysvetliť. Aj dnešné podobenstvo sa veľmi ťažko vysvetľuje, dokonca ani sám Ježiš sa nepustil do jeho vysvetľovania, hoci bol to on, ktorý ho vyrozprával. Pochopiť sa dá možno iba vtedy, keď ho prežijeme. Prvýkrát sme sa s ním stretli počas prípravy na prvú svätú spoveď. Vtedy, aj keď sme boli ešte malé deti, začali sme si uvedomovať svoje chyby a spoznávať odprosenie a odpustenie Božie aj v rodine. V mnohých dobrých katolíckych rodinách je aj teraz zvykom, že deti skôr ako si kľaknú prvýkrát do spovednice, odprosia svojich rodičov. A dobrí a zbožní rodičia na to reagujú vetou: Odpúšťam ti, nech ti aj Pán Boh odpustí. Vtedy to už nebolo podobenstvo, ale skutočnosť prežívaná v rodinnej nábožnosti, lebo kto spozná odpustenie rodičov, ten uverí aj v nekonečné odpúšťajúce milosrdenstvo nebeského Otca.
Potom, keď deti dospeli a osamostatnili sa, vzali si svoju čiastku darov a talentov, ktoré im Pán Boh dal a odvážne sa pustili do sveta. Tam hospodárili so svojím nadaním, zdravím, talentom, so svojou láskou, rodinou, so svojím svedomím, ba aj s vlastnou dušou. Častokrát zostali natoľko samostatné, že mysleli iba na seba a boli tak sebavedomé, že si všetko dovolili. Čoskoro sa však všetko pomíňalo, čo dostali z rodičovského domu a zostali prázdne, osamotené, so svojimi hriechmi, bezradnosťou a bez akejkoľvek perspektívy. A nastal hlad, duchovný hlad a prázdnota po štipke opravdivej lásky a pokoja. Prišlo zahanbenie nad vlastným životom, keď ho začali porovnávať so životom najobyčajnejších ľudí, tých jednoduchých nádenníkov v Božom ľude.
Potom sa dostavila ľútosť, v ktorej objavili, že ich ešte, aj napriek spackanému životu, niekto miluje. Niekto, kto im nepreukazuje iba ľudskú lásku, ale Božiu. A vtedy si povedali: Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. A nebeský Otec ich čakal v spovednici, vo sviatostnom znaku rozhrešenia, čím im pripravil najvzácnejšiu hostinu, pri ktorej prijali Telo a Krv jeho obetovaného Syna.
Toto podobenstvo sa stále opakuje. Púšťame sa svojvoľne do sveta, a potom sa s ľútosťou vraciame k Otcovi. Tak si to aspoň namýšľame. V skutočnosti však Otec ide k nám, to On vychádza nám v ústrety a to nielen na krok či na pol cesty, ale ide úplne k nám v Ježišovi Kristovi, cez ktorého nás objíma. Zapamätajme si, že to bol Ježiš, ktorý nám do úst vložil meno Otec a toto Meno smieme a máme vysloviť aj vtedy, keď sme zhrešili. Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Ježišovo podobenstvo je o znovu nájdenom Otcovi, z ktorého vychádza svetlo, pokoj, odpustenie a láska.
Toto podobenstvo by sme celkom nepochopili, keby sme zostali iba meravo stáť a tu dali za ním bodku, lebo ono pokračuje v úlohe staršieho brata. Ten sa na otca nahneval, keď svojho márnotratného syna prijal späť a ešte mu od radosti vystrojil hostinu. Otec ide aj za týmto nahnevaným synom a prihovára sa mu: Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa. Aj my, keď žijeme zmierení s Bohom, máme sa tiež zúčastniť na službe zmierenia. Kňazi konajú slávnostnú službu zmierenia, ale aj my, ostatní, môžeme ju konať bratským a sesterským zmierovaním. Napomáhajme svojím životom k tomu, aby sa ľudia zmierovali s Bohom a radujme sa z toho, lebo tak znie posledná veta podobenstva, ktorá je najkrajším ovocím Božieho odpustenia.
Na námestí veľkého mesta sa každý večer zhromažďovali mladí ľudia, na ktorých bolo vidieť, že sú nešťastní a svoj smútok si vybíjali tým, že rozbíjali, čo im prišlo pod ruky, rušili nočný pokoj a požívali alkohol aj drogy. Medzi nimi zvlášť vynikal mladík, ktorý bol špinavý, zanedbaný, v roztrhaných šatách, mal dlhé umastené vlasy, fúzy a bradu, ale vždy, keď vytriezvel a pocítil vnútornú prázdnotu, siahol do vrecka kabáta a vytiahol odtiaľ zašpinený, pokrčený kúsok papiera a niečo si prečítal. Na papieri bolo iba päť slov: Malá bránka je stále otvorená. Ten lístok mu napísal a poslal jeho otec, čím mu chcel naznačiť, že mu odpustil a môže sa vrátiť domov. Mladík to jednej noci aj urobil, keď malou bránkou vkĺzol do domu, po špičkách nôh sa prikradol do svojej izby a vkĺzol po dlhom čase do normálnej postele. Keď ráno otvoril oči, sedel pri ňom otec. Vyskočil a so slzami v očiach ho objal.
Aj Boh nás má rád a chce nám odpustiť hriechy. Mladík to zistil z listu, ktorý mu napísal otec. Ježišovým listom pre nás je dnešné dojímavé podobenstvo, ktoré hovorí, že pre tých, ktorí svoje hriechy úprimne ľutujú, je malá bránka do jeho Srdca a do neba stále otvorená. Uvedomujem si to a verím tomu?
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
