Najväčším darom, ktorý nám zanechal Ježiš Kristus a prikázal nám ho konať na jeho pamiatku je Eucharistická obeta. Konať túto obetu nie je niečo formálne, ale vyžaduje si od nás aktívnu účasť na nej. Aktívna účasť si vyžaduje dobré chápanie zmyslu a významu tejto úlohy z našej strany. Pre splnenie tejto úlohy, prichádzam na pomoc s touto príručkou všetkým, čo chcú lepšie pochopiť význam a cieľ liturgie Eucharistie a aktívnu účasť na nej. Verím, že nájdu v nej objasnenie podstaty a dejinný vývoj eucharistickej obety, aby videli, že forma eucharistickej obety, nie je dielom jedného svätca alebo cirkevného spisovateľa, ale je dielom Cirkvi vedenej Duchom Svätým, ktoré začalo okamihom zoslania Ducha Svätého. Forma a slovné vyjadrenia v Liturgii Eucharistie rástli v priebehu dejín Cirkvi. Je to dielo Ducha Svätého a ľudí, ktorí sa stali jeho nástrojom.

Liturgia Eucharistie, je v skutočnosti vyznaním lásky Ježiša Krista nám: Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske (Jn 15,9-10). Pri písaní tejto príručky bolo mojím cieľom, čo najlepšie priblížiť význam svätej obety nášho Vykupiteľa všetkým, ktorí prejavia o to záujem. Počas svojej kňazskej praxe som poznal, že veľa našich veriacich príliš formálne pristupuje k účasti na slávení svätej omše. Nechápu svoju živú účasť na tejto obete Ježiša Krista a dokazujú to tým, že neskoro prichádzajú na nedeľnú svätú omšu a často z nej aj skôr odchádzajú. Rovnako si neuvedomujú, že keď nás niekto miluje je slušné byť aspoň pozorným voči nemu a nie od neho utiecť. S naším Spasiteľom jednáme príliš obchodnícky a zabúdame na to, že Boh je najspravodlivejší a nie raz odpovedal na nevďak ľudí tým, že dopustil medzi nimi nedorozumenia ako v prípade pýchy starodávnych Babylončanov, ktorí si namýšľali, že postavením vysokej veže budú takí múdri ako Boh. Bohužiaľ, ľudia sa nepoučili a novodobí Babylončania si myslia, že ich rozum im ukáže ako si majú zariadiť svoj život podľa svojich predstáv. Aj dnes svet vidí svoju budúcnosť niekde v kozme, ale zabúda, že pánom kozmu je Boh a neuvedomujú si, že prídu potiaľ, pokiaľ im to On dovolí. Žiadna ľudská múdrosť nenahradí lásku Boha! Preto som sa snažil na žiadosť mojich poslucháčov štúdia katechetiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre napísať vhodnú príručku pre výklad a pochopenie eucharistickej obety. Volil som metódu výkladu cestou porovnania a rozboru liturgie Eucharistie slávenej pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom a po ňom. Zároveň začleňujem do výkladu históriu vzniku jednotlivých častí liturgie, aby sa každý mohol o tom presvedčiť, a tak sa upevniť vo viere v prítomného Krista v tejto obete. Verím, že touto cestou pomôžem všetkým učiteľom náboženstva, ako aj vychovávateľom, včítane rodičov, pri výchove žiakov a detí. Rovnako verím, že všetci, ktorí si príručku prečítajú, lepšie pochopia jednotlivé úkony pri slávení svätej omše, lebo dnes všetci veriaci sú obetujúcimi, v ich mene to nahlas hovorí kňaz v modlitbách Bohu v množnom čísle, a nie ako pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom, kedy veriacich zastupoval miništrant. Teraz sú veriaci priamymi účastníkmi, pričom kňaz je predsedajúci spoločenstvu, ale celé spoločenstvo slávi obetu. Nech Pán Ježiš obetujúci sa v eucharistickej obete, osvieti rozum čitateľov, aby plne pochopili jeho nesmiernu lásku.

Boh, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1Tim 2,4), mnoho ráz a rozličnými spôsobmi hovoril kedysi otcom skrze prorokov (Hebr 1,1), keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna, Slovo, ktoré sa stalo telom, aby ohlasoval radostnú zvesť chudobným a uzdravoval skrúšených srdcom (porov. Iz 61,1; Lk 4,18), ako lekár tela i duše, ako prostredník medzi Bohom a ľuďmi (porov. 1Tim 2,5). Jeho ľudská prirodzenosť bola v jednote osoby Slova nástrojom nášho spasenia. A tak v Kristovi sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a nám sa dala plnosť Božej služby.

Toto dielo ľudského vykúpenia a dokonalého oslávenia Boha, ktorého predohrou boli veľkolepé Božie činy s ľudom Starého zákona, uskutočnil Ježiš Kristus, predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia. Tým zničil našu smrť a vstanúc z mŕtvych, obnovil nám život. Lebo z boku na kríži zosnulého Krista vyprýštilo podivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.

A tak, ako Krista poslal Otec, aj on poslal apoštolov, naplnených Duchom Svätým, nielen aby ohlasovali evanjelium všetkému stvoreniu (Mk 16,15), že Boží Syn nás svojou smrťou a svojim zmŕtvychvstaním vyslobodil zo satanovej moci (Sk 26,18) a zo smrti, ale nás aj preniesol do Otcovho kráľovstva, aby uskutočňoval ohlasované dielo nášho spasenia obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život.

Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci prichádzali k plnej, uvedomelej a činnej účasti na liturgických úkonoch, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a na ktorú má kresťanský ľud, «vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, jeho vlastný ľud», právo a povinnosť mocou svätého krstu (1Pt 2,9).

Tejto plnej a činnej účasti všetkého ľudu je potrebné venovať pri obnove a pestovaní posvätnej liturgie najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nenahraditeľným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha. Nech sa ju preto dušpastieri v celej svojej pastorálnej činnosti usilujú dosiahnuť patričnou sebavýchovou a sebavzdelávaním v liturgických úkonoch.

Niet však nijakej nádeje, aby sa to mohlo uskutočniť, kým sa duchovní pastieri sami nedajú úplne preniknúť duchom a silou liturgie a nebudú ju majstrovský ovládať. Rozhodovať o posvätnej liturgii je oprávnená jedine cirkevná vrchnosť, totiž Apoštolská stolica a podľa právnych predpisov biskup. Aj zákonite ustanovené biskupské zhromaždenia rôzneho druhu, kompetentné pre určité územia, ktorým prislúcha rozhodovať o liturgických veciach na základe právom udelenej moci v stanovených medziach. Preto vonkoncom nik iný, ani kňaz, nesmie nič na vlastnú päsť v liturgii pridať, vynechať alebo pozmeniť.

Liturgické úkony nie sú súkromnou činnosťou, ale slávnosťami Cirkvi, ktorá je «sviatosťou jednoty», totiž svätý ľud, zhromaždený a zoradený pod vedením biskupov. Hoci je posvätná liturgia predovšetkým uctievaním Božej velebnosti, obsahuje aj mnoho poučenia pre veriacich. Lebo v liturgii hovorí svojmu ľudu Boh a Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium. A ľud odpovedá Bohu spevom i modlitbou.

Modlitby, ktoré kňaz vysiela na čele zhromaždenia k Bohu v zastúpení Kristovom, konajú sa v mene všetkého ľudu. Konečne viditeľné znaky, ktoré sa upotrebujú v posvätnej liturgii na označenie neviditeľných božských skutočností, určil Kristus alebo Cirkev. Preto viera účastníkov sa oživuje a ich srdcia sa povznášajú k Bohu, aby mu preukazovali duchovnú bohoslužbu a hojnejšie prijímali jeho milosť, nielen keď sa číta, »čo bolo napísané nám na poučenie« (Rim 15,4), ale aj keď sa Cirkev modlí, keď spieva, alebo koná.

Z toho dôvodu pri obnove liturgie treba zachovávať všeobecné pravidlá. Obrady nech vynikajú vznešenou jednoduchosťou, nech sú zreteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam. Nech sú prispôsobené chápavosti veriacich a vo všeobecnosti nech ich nie je potrebné mnoho vysvetľovať.

V liturgii obrad a slovo sú vo veľmi úzkom súvise, preto nech sa pri posvätných úkonoch zavedie hojnejšie, rozmanitejšie a vhodnejšie čítanie Svätého písma. Kázeň nech zaujíma príhodné miesto, podľa toho, ako to obrad dovoľuje; kázeň je totiž časťou liturgického úkonu. Kazateľská služba nech sa plní veľmi svedomite a náležite. Pritom nech sa čerpá v prvom rade zo zdrojov Svätého písma a liturgie, aby sa ohlasovali obdivuhodné diela Božie v dejinách spásy alebo Kristovom tajomstve, ktoré je v nás neprestajne prítomné a činné, najmä v liturgických úkonoch (Rim 15,4).

V rámci koncilových predpisov prináleží kompetentnej cirkevnej vrchnosti, t.j. Apoštolskej stolici a podľa právnych predpisov miestneho biskupa, zákonite ustanoveným biskupským zhromaždeniam rôzneho druhu, kompetentne pre určité územia na základe právom udelenej moci v stanovených medziach, rozhodnúť o možnosti a spôsobe používania miestneho jazyka. Tieto rozhodnutia musí odobriť alebo potvrdiť Apoštolská stolica. Preklad latinského textu do rodného jazyka, ktorý sa má upotrebovať v liturgii, musí schváliť spomínaná cirkevná vrchnosť, kompetentná pre to územie a potvrdiť Svätá stolica.

Rovnako patrí do právomoci kompetentnej cirkevnej vrchnosti, aby starostlivo a múdro uvážilo, čo je v tomto smere možné z tradícií a svojrázu jednotlivých národov vhodne pripustiť do Božích služieb. Adaptácie, ktoré sa pokladajú za užitočné alebo potrebné je potrebné predložiť Apoštolskej stolici, aby sa potom zaviedli s jej súhlasom.

Cirkvi ide o to, aby veriaci v Krista neboli prítomní na tajomstve viery – svätej Eucharistie, akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali, a tak sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne, poučili sa Božím slovom, občerstvili pri stole Pánovho Tela a vzdali vďaky Bohu. Nech sa naučia prinášať nepoškvrnenú Obetu nielen rukami kňaza, ale spolu s ním, a tak obetovať samých seba. Kristovým prostredníctvom nech deň po deň prehlbujú svoju jednotu s Bohom a medzi sebou, aby bol napokon Boh všetko vo všetkých.