Boh urobil dve predivné veci, ktoré prevyšujú ľudský rozum a budia v ňom obdiv. Zdá sa, že rozmýšľal, ako sa nám má darovať. Prvým divom bolo vtelenie. Božie Slovo sa tak pevne a úzko spojilo s ľudskou prirodzenosťou, že v jednej osobe je Boh a človek. Na svete nie je to jasné žiadnemu rozumu, iba Božiemu. Každému je to zahalené hmlou, iba Boh to vidí. Je to spojenie, ktoré sa viac nerozpadne, lebo čo Boh raz prijal, to viac nepustí.

Svätý Dionysios Aeropagita hovorí, že láska je silou, ktorá spája, milujúceho mení v milovaného, z dvoch robí jedného. Čo nijaká láska neurobila na zemi, to urobila láska Boha pre človeka. Nikto nevidel pod nebom, aby láska naozaj spojila v jedno milujúceho a milovaného. Boh, náš Pán, tak veľmi miloval človeka, že sa s ním spojil v jednu osobu. Tak sa spojil, že človek je opravdivý Boh a Boh je opravdivý človek. Všetko čo je Božské, možno naozaj povedať aj o človekovi. A naopak, čo je ľudské, možno tu povedať aj o Bohu. Ten, koho ľudia videli, bol človek, ten, ktorého počuli, bol Boh. Mal ľudskú prirodzenosť a ľudské skutky a ten, ktorý ich vykonal, bol Boh. Nad týmto sa zadivil už prorok Izaiáš, keď hovorí: Kto takéto počul? Kto podobné videl? Či sa zem zrodí v jeden deň? Či sa národ narodí jedným razom? Že rodil, aj porodil Sion svojich synov? (Iz 66,8,9) Boh plače a je slabý, trpí bolesti a muky! Žalmista na to zvolal: ... za ochrancu si zvolil Najvyššieho. Nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma, ... (Ž 91,9b-10) A teraz, Pane, vidíme, že ťa bičujú, tŕním korunujú, klincami ti prebíjajú údy, pribíjajú ťa na kríž, čo je tak ďaleko od Boha. Prorok Izaiáš to komentuje slovami: ... aby urobil svoj čin – jeho čin je zvláštny, aby uskutočnil svoj skutok – jeho skutok je divný (Iz 28,21c,d).

Druhým divom je Sviatosť oltárna – Eucharistia – svätá omša. Prvým divom – vtelením – zakryl Kristus svoje božstvo plášťom ľudského tela, aby sme ho mohli vidieť; v druhom zakryl plášťom chleba a vína nielen božstvo, ale aj ľudskú prirodzenosť, aby sme ho mohli požívať. Pri prvom dive, Boh prijal človeka, spojil Slovo s ľudskou prirodzenosťou, čím človek vošiel úplne v Boha. Pri druhom dive, Boh chce, aby si ho ty prijal do svojho vnútra. Predtým bol človek spojený s Bohom, teraz sa Boh chce spojiť s človekom. Pri vtelení sa spojilo Božie Slovo iba s jednou prirodzenosťou, so svojou svätou ľudskou prirodzenosťou. V Oltárnej sviatosti sa spája s každým osobitne, kto ho prijme a stane sa s ním jedno, čo najhlbším a najužším spôsobom, aký je len možný. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6,56), hovorí sám Pán. Ustanovil pamiatku na svoje obdivuhodné skutky, Pán je milosrdný a milostivý. Pokrm dal tým, čo sa ho boja (Ž 111,4-5). To je nielen najväčší jeho zázrak, ako hovorí sv. Tomáš Akvinský, ale zopakovanie všetkých zázrakov.

Teda, aby Pán ukázal svoju nesmiernu lásku, bohatstvo, moc svojich milostí a velebu svojej slávy, ustanovil svoju reprezentačnú kráľovskú hostinu svätú omšu. Pokrm, ktorý nám na tejto hostine dáva, je sám Boh. Túto vec nie menej obdivuje svet ako vtelenie. Ľudia obdivovali už tieň tohto predivného tajomstva. Keď to Izraeliti videli, vzájomne si vraveli: Čo je to? (Manhu? = Je to manna?) (Ex 16,15) A neskoršie povedali: Ako nám tento môže dať jesť svoje telo (Jn 6,52)?! Táto hostina netrvá krátky čas, ale bude trvať až do konca sveta. Neprestaneme jesť a vždycky bude trvať. Právom žalmista volá: Poďte a pozrite na diela Pánove, aké úžasné veci vykonal na zemi (Ž 46,9a,b). Obdivuj vynaliezavosť a múdrosť Pána, akou našiel prostriedok na spásu človeka.

Svätý Ján evanjelista pri ustanovení tejto sviatosti hovorí: ... A pretože miloval svojich, čo boli na svete; miloval ich do krajnosti (Jn 13,1). Keď sa s nimi lúčil, dal im najväčšie dary, najjasnejšie záruky svojej lásky. Medzi nimi bola najhlavnejšia táto sviatosť, v ktorej ostáva opravdivo a naozaj jeho velebnosť s nami. V nej sa javí najlepšie jeho láska k nám. Opravdivá láska chce vždy byť s tým, koho miluje a tešiť sa jeho spoločnosti. Láska nestrpí, aby bol milovaný ďaleko. Kristus mal ísť k Otcovi z tohto sveta, lenže tak chcel odísť, aby neodišiel celkom, ale aby aj tu ostal. Ako prišiel z neba bez toho, aby bol opustil nebo, tak zas teraz opustil zem tak, aby ju celkom neopustil. Odišiel síce od Otca, ale ho neopustil, tak teraz odchádza od svojich bratov, ale tiež ich neopúšťa. Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet; a zase opúšťam svet a idem k Otcovi (Jn 16,28). Láska ďalej chce žiť v pamäti milovaného, chce, aby na ňu stále pamätal; preto tí, čo sa radi majú, keď sa lúčia, dávajú si nejaké darčeky, ktoré v nich udržujú túto spomienku. Aby sme teda na neho nezabudli, dal nám na pamiatku túto sviatosť, v ktorej on sám ostáva. Preto ustanovil túto sviatosť: Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku (Lk 22,19). Keď slávite toto tajomstvo, rozpomeňte sa na mňa, ako som vás miloval, ako som vám žičil, koľko som za vás trpel.

Ak Mojžiš mohol povedať, že židovský národ má blízko Boha (Dt 4,6-8), o čo viac to môžeme povedať my, ktorí máme vo svojom spoločenstve nie tieň a obraz, ale samého Boha, keď povedal: A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28,20). To bola veľká potecha a milosť, že Kristus chcel ostať medzi nami, aby nám uľahčil putovanie a potešil nás. Keď nás už prítomnosť priateľa potešuje v trápeniach a v súženiach, ako nás bude tešiť mať samého Ježiša Krista vo svojej spoločnosti!? Vidieť Boha vkročiť našou bránou, ísť po našich uliciach a cestách, dať sa niesť kdekoľvek, mať ho v našich kostoloch, aby sme ho mohli navštevovať v hociktorú hodinu, vo dne i v noci... Pozhovárať sa s ním, porozprávať mu svoje trápenia, povedať mu o svojich pokušeniach... Prosiť ho o pomoc vo všetkých potrebách, jeho, ktorý nás tak miloval, že chcel ostať medzi nami, aby nebol ďaleko od nás... Postavím si príbytok medzi vami a nebudem cítiť voči vám odpor, budem chodiť uprostred vás a budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom (Lv 26,11-12). Medzi vami budem chodiť a bývať. Kde ma ponesiete, pôjdem, pôjdem po vašich uliciach pôjdem na vaše pracoviská a letoviská, budem s vami chodiť a chrániť vás.

Ale Pán sa neuspokojí s tým, že ho máme v kostoloch a v domoch, on chce, aby sme ho mali vo svojom vnútri, chce nám vkročiť do srdca. Chce aby si ty sám bol kostolom, bohostánkom a monštranciou, v ktorej sa táto sviatosť uchováva. Vrecúškom myrhy je mi môj milý; odpočíva mi na prsiach (Vlp 1,13). Nielen bozkať nám ho dajú, ako pastierom a kráľom, ale núkajú nám ho prijať do srdca. Toho istého, ktorého prijala kráľovná anjelov a nosila deväť mesiacov v lone, prijímame do svojho srdca. Svätá Alžbeta, matka Jána Krstiteľa, keď videla prichádzať do svojho domu jeho matku, ktorá ho pod srdcom nosila, zadivená a plná Ducha Svätého zvolala: Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? (Lk 1,43) Čo poviem ja, keď vidím, že môj Pán, syn živého Boha, prichádza nie do môjho domu, ale do môjho tela a duše, do môjho srdca, v ktorom tak dlho býval zlý duch? Ku mne, ktorý som ho toľko raz urazil? Ku mne nevďačnému? Odkiaľ je to, ak nie z jeho veľkého milosrdenstva, ak nie odtiaľ, že je taký dobrý a že nás tak miluje? Odkiaľ, ak nie z jeho nekonečnej lásky?

Svätí ešte podotýkajú, a to právom, že keby Pán toto dobrodenie dal iba nevinným a čistým aj vtedy by to bol neoceniteľný dar. Čo však povedať, keď dovolí mnohým zlým kňazom brať ho do rúk, aby sa mohol darovať dušiam? Ako dovolil z lásky k nám sa ukrižovať dať od podlých katov, tak teraz dovoľuje zlým kňazom, aby ho brali do rúk, vstupuje do nečistých úst a do tela mnohých zlých a hriešnych ľudí, aby mohol navštíviť a potešiť svojich priateľov. Znova a znova dovoľuje, aby ho zapredali, mučili, ukrižovali, pribili medzi dvoch zločincov. Tí totiž, čo hrešia, znovu križujú Pána Ježiša: Veď nie je možné, aby tí čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, a potom odpadli, aby sa znovu obnovili pokáním, pretože v sebe znovu križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech (Hebr 6,4-6). To všetko strpí, aby sa nám mohol darovať. Povedzme, nemáme za čo ďakovať a za čo slúžiť? Cirkev s obdivom spieva, že tento veľký Pán necítil odpor vstúpiť do lona panny. Porovnaj čistotu tejto panny s našou nečistotou a uvidíš, že máme väčšiu príčinu diviť sa, že vstupuje do srdca hriešnikovi. Kristova cesta do srdca hriešnika vedie cez svätú omšu, pri ktorej on prichádza a to pod spôsobmi chleba a vína, ktoré človek je schopný prijať. Ó, nesmierne veľká láska Boha, ktorá si našla cestu k svojmu nevďačnému tvorovi!