Svätá omša pred II. Vatikánskym cirkevným snemom sa začínala stupňovou modlitbou, po tejto modlitbe kňaz vystúpil k oltáru, pritom sa modlil modlitbu Odním od nás, prosíme teba, Pane, naše neprávosti, aby sme si zaslúžili vstúpiť s čistou mysľou do svätyne svätýň. Skrze Krista ... a bozkom si uctil oltár, pritom sa modlil Prosím teba, Pane, ráč mi odpustiť všetky hriechy pre zásluhy tvojich svätých, ktorých ostatky sú tu, i všetkých svätých. Amen a odišiel na stranu lekcie (pravú stranu oltára, vpravo od kríža ak sa pozeráme na korpus) a modlil sa introit (pieseň vstupu), ktorý sa končil oslavnou piesňou Sláva Otcu. Podľa obnovenej bohoslužby po Druhom vatikánskom sneme, keď sa ľud zhromaždí, kňaz s prisluhujúcimi ide k oltáru. Medzitým sa spieva úvodný spev, ktorý je možné (na Slovensku) nahradiť vhodnou piesňou z JKS. Potom kňaz pristúpi k oltáru, najprv urobí patričnú poklonu zhromaždeniu veriacich, pobozká oltár a prípadne ho aj incenzuje. Potom ide s prisluhujúcimi k sedadlu.

Tomuto vstupu sa veľmi podobá starý introit. Začínal zo sakristie, ktorá bývala pri vchode do kostola, v dlhom sprievode duchovenstva išiel pápež alebo biskup cez baziliku k oltáru. Pri tomto sprievode spievala introit Schola cantorum (spevácka škola), rozdelená na dva zbory (chóry), stojaca za chórovými mrežami pred oltárom. Spev prednášali v tomto poriadku: prvý zbor spieval antifónu, ktorú potom hneď opakoval druhý zbor; prvý zbor zaspieval prvý verš žalmu, druhý zbor zopakoval antifónu, prvý zbor spieval ďalej druhý, tretí ... verš žalmu, pričom druhý zbor vždy vsúval antifónu. Spev pokračoval aj keď pápež pokľakol pred oltárom a modlil sa. Keď opísaným spôsobom žalm dospievali, pápež vstal a išiel k svojmu trónu, ktorý bol za oltárom (oltár bol orientovaný ako v dnešnej obnovenej liturgii smerom k ľudu). Ak však žalm trval pridlho, pápež dal znak, obidva zbory prerušili žalm a zaspievali Sláva Otcu ... (Glória Patri...). Išlo vlastne o procesiový spev a zároveň o slávnostnú privítaciu pieseň k omši. V starej omši boli štyri procesie a všetky boli sprevádzané spevom. Z týchto štyroch procesií a zo spevov pri nich sa dnes zachovali v omši iba pozostatky, čo je určitým spôsobom na škodu, lebo ľud mohol práve v týchto procesiách najživšie vyjadriť a uskutočniť svoju činnú účasť na omšových úkonoch. Takto sme si objasnili zmysel a obsah introitu. Introit (Vstup) je uvádzajúcou piesňou; chce nám vnuknúť náladu a myšlienky, ktoré by sme mali mať pri príchode kňaza a na začiatku svätej omše, aby sme opustili svet mimo kostola a vstúpili do sveta Kristovej prítomnosti. To je ďalší dôvod aby sme prichádzali na svätú omšu načas, t. j. do času jej začatia.

Po Druhom vatikánskom cirkevnom sneme, po skončení úvodného spevu kňaz a veriaci sa prežehnajú, potom kňaz rozopne ruky a pozdraví ľud slovami: Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými, alebo len Pán s vami, alebo Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. Ľud odpovedá v prvom aj v druhom prípade I s duchom tvojím, v treťom prípade Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista. Potom nasleduje úkon kajúcnosti, ktorý má viac formúl. Jedna je skoro rovnaká ako stupňová modlitba v omši pred Druhým vatikánskym snemom. Obnovená liturgia, t. j. dnešná svätá omša úvodným spevom, teda introitom začína, a až potom nasleduje uctenie oltára, pozdrav a úkon kajúcnosti. Úkon kajúcnosti začína kňaz výzvou veriacich: Bratia a sestry uznajme svoje hriechy, aby sme mohli s čistým srdcom sláviť sväté tajomstvá; alebo Bratia a sestry, spytujme si svedomie a oľutujme svoje hriechy, aby sme mohli nábožne sláviť svätú omšu; alebo Bratia a sestry, pred Pána máme predstúpiť s čistým srdcom. Preto si spytujme svedomie a vzbuďme si ľútosť nad hriechmi; alebo Bratia a sestry, v tejto chvíľke ticha vhĺbme sa do seba, vzbuďme si ľútosť nad hriechmi, aby sme mohli náležite počúvať Božie slovo a sláviť Eucharistiu a spolu s veriacimi aj kňaz vykoná spytovanie svedomia a vyznanie svojich hriechov. Obnovená liturgia svätej omše pozná tri formy úkonu kajúcnosti. Jednou z foriem je aj v nasledujúcej stati uvádzaný konfiteor. Aby sme neostali nič dlžní čitateľovi v ďalšom si vysvetlíme „stupňovú modlitbu“.

Názov stupňová modlitba pochádza z toho, že kňaz sa ju modlil pred oltárnymi stupňami, po ktorých sa vystupovalo k oltáru (počet stupňov-schodov mohol byť jeden až tri); liturgia nemala pre ňu nejaké vlastné pomenovanie. Stupňová modlitba bola poslednou prípravou kňaza na slávenie svätej omše.

Iné prípravy, ktoré predchádzali stupňovú modlitbu, boli rozličného druhu. Sledovali jedno, aby kňaz pred slávením svätej omše si predovšetkým uvedomil, že jeho duša musí byť čistá, zbavená každého hriechu, ale prinajmenej aspoň ťažkého hriechu, čo bolo vždy zrejmé. Už svätý Pavol vystríha pred nehodným slávením „večere Pánovej“. Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a len tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo (od obyčajného jedla a nápoja), ten si je a pije odsúdenie (1Kor 11,27-29).

Ak si je niekto, či už kňaz, alebo laik, vedomý smrteľného hriechu, nesmie sa nijako uspokojiť úkonom dokonalej ľútosti, ale musí sa pred prijatím obetnej hostiny vyspovedať. Z tejto starostlivosti Cirkvi o čistotu duše pred slávením svätej omše pochádza obyčaj svätenia vody a kropenia ľudu posvätenou vodou v nedeľu pred hlavnými bohoslužbami. Svätená voda predstavuje krstnú vodu, ktorou sme boli oslobodení od hriechu a prijatí za Božie deti. Kňaz a ľud spievajú kajúci žalm 51(50), (Miserere – Zmiluj sa) pokropia sa svätenou vodou, aby si uvedomili, že si hriechom poškvrnili krstné rúcho.

Stupňová modlitba obsahovo predstavovala žalm 43(42), 1-5, vyznanie hriechov kňaza pred veriacimi, končiace sa prosbou o modlitbu za neho. Nasledovalo vyznanie hriechov veriacich (zastúpených miništrantom nakoľko omša bola slúžená v latinskom jazyku), končiace prosbou veriacich o modlitbu kňaza za nich; za týmto obojstranným vyznaním nasledovalo rozhrešenie od hriechov. Potom sa kňaz striedavo s miništrantom modlil invokácie vyjadrujúce radosť a po pozdrave Pán s vami a miništrantovej odpovedi (za veriacich) I s duchom tvojím, kňaz so zopnutými rukami vystupoval po schodoch k oltáru, modliac sa modlitby vyjadrujúce prosby o zbavenie ho vín. Po stupňovej modlitbe sa modlil vstupnú modlitbu (introit) na strane lekcie. Potom nasledovala tzv. prípravná omša, ktorá sa skladala z bohoslužby modlitby a bohoslužby slova. V nedeľu a vo sviatok do tejto časti omše sa vkladala pieseň na oslavu Boha - Glória pred modlitbu dňa a končila sa nicejsko-carihradským vyznaním viery, ale o tom v ďalšom texte podrobnejšie.

Pokiaľ ide o dejiny stupňovej modlitby, prvýkrát sa určitý zárodok nachádza až v rímskej omši v siedmom storočí. V najstaršom rímskom omšovom poriadku je zaznačené, že pápež alebo biskup ide slávnostne zo sakristie k oltáru, pred oltárom skloní hlavu a modlí sa chvíľu sám pre seba. Neskorší omšový poriadok z 10. storočia už dodáva k tomu: modlí sa za svoje hriechy. Tak je táto modlitba najprv výrazom sústredenia sa a poklony pred Bohom, pozvoľna sa však stala výrazom ľútosti, čím bol daný prechod k stupňovej modlitbe. Prirodzene, trvalo to ešte niekoľko storočí, kým sa z tichého vzbudenia ľútosti stala formulovaná modlitba ľútosti a známy konfiteor, ktorý vznikol z tzv. Apológii. Sú to modlitby, ktoré obsahujú vyznanie hriechov a prosbu o odpustenie. Pokiaľ ide o žalm Súď ma Bože (43) v stupňovej modlitbe, je známe, že svätý Ambróz podáva vo svojich krstných hovoroch správu, že žalm 43(42) s antifónou Introibo v milánskej liturgii bol piesňou pri krste. Spievali ho novokrstenci na Veľkú noc, keď vychádzali z baptistéria (krstnej miestnosti) do kostola, aby sa tam prvýkrát zúčastnili na slávení svätej obety a na obetnej hostine (na prvom svätom prijímaní). Určite antifóna Pristúpim k oltáru božiemu, k Bohu, ktorý obveseľuje moju mladosť znela veľmi pekne z úst pokrstených, ktorý mali úmysel pristúpiť k oltáru Pána, ktorý chce obveseliť ich duchovnú mladosť milosťou božského pokrmu. Pre každého prisluhujúceho pri svätej omši odriekanie Konfiteor bolo niečo zvláštne a zvlášť túto patinu zvláštnosti mu dávala latinčina. História modlitby konfiteor sa neskončila. Bola prevzatá do obnovenej liturgii svätej omše po Druhom vatikánskom cirkevnom sneme, ktorý svojím rozhodnutím vykonal obnovu liturgie, a teda aj slávenia svätej omše.

Potrebné je pripomenúť, že úkon kajúcnosti pred svätou omšou stará Cirkev nepoznala. Akési vzbudenie ľútosti, a aj akýsi kajúci obrad pred omšou bol naznačený umytím nôh po poslednej večeri. Učenie apoštolov napomína kresťanov, aby v deň Pánov najprv vyznali svoje hriechy, aby ich obeta bola svätá. V neskorších prameňoch starokresťanskej omše nenachádzame nijakú zmienku o kajúcom obrade. Stará Cirkev sa pokladala za „svätú spoločnosť“ a nemala tak silne vypestované povedomie hriešnosti ako tomu bolo neskoršie v stredoveku. Preto nedbali tak prísne na pokánie pred omšou, nepokladali to za potrebné.

Spev žalmov na začiatku omšovej slávnosti bol v prvých troch storočiach neznámy asi preto, lebo omši vždy predchádzala nočná vigília. Introit je rímske vlastníctvo. Liber pontificalis pripisuje, ako sme to už spomenuli, zavedenie introitu pápežovi Celestínovi I. (r. 432), čo bude asi veľmi pravdepodobne aj pravda. Keď sa Cirkev vyslobodila a vznikli veľké kostoly a vyvinuli sa štáciové sviatky, až potom býval usporiadaný slávnostný vchod pápeža do baziliky a uplatnil sa aj úvodný spev. Na počiatku pozostával z celého žalmu alebo aspoň z väčšej časti a zo vždy znovu vplietanej antifóny; sprvu spieval ľud pod vedením nejakej speváckej školy. Keď za čias Gregora I. Schola cantorum vždy viac prechádzala k umeleckému spevu, začínajú sa zjavovať prvé úpadkové príznaky. V 8. storočí pozvoľna zanikali štáciové procesie a s nimi aj slávnostný vchod a tým sa vstup (introit) stále viac skracoval, až nakoniec ostal len prvý verš žalmu. Niektorí autori uvádzajú, že za nejaký čas antifónu spievali na väčšie sviatky tri razy: na začiatku, pred a po Sláva Otcu (Glória Patri). V stredoveku (od 10. storočia) bol vstup znetvorený takzvanými „trópmi“; boli to metrické básnické prídavky a sú znamením, že sa podstate vstupu (introitu) už nerozumelo. Zavedením súkromnej omše vstup sa stal len zlomkom, a jeho význam sa sústredil viac menej na úkon kajúcnosti kňaza a miništranta. Tak to bolo, ale dnes, ako sme to už povedali, vstup má svoje dôstojné miesto vo forme spevu ľudu alebo krátkej recitácii na samom začiatku svätej omše, počas príchodu kňaza k oltáru. V prípade slávnostnej svätej omše vstup je dostatočne slávnostný. Obnovená liturgia sa vrátila k pôvodnej funkcii vstupu.