Kontakt
Lámanie chleba
Kňaz vezme hostiu, rozlomí
ju nad paténou a kúsok hostie vpustí do kalicha. Pritom
hovorí: Telo a krv nášho Pána Ježiša Krista, spojené
v tomto kalichu, nech nám prijímajúcim osožia pre život
večný.
Lámanie svätej hostie patrí
k najstarším zvykom liturgie. Konal ho už aj sám Pán pri
ustanovení Eucharistie pri poslednej večeri. Odvtedy sa koná po
všetky veky a vo všetkých liturgiách. Predovšetkým musíme
mať na zreteli, že kedysi mali iný tvar chleba ako my dnes. U nás
by nebolo lámanie chleba, ale krájanie. Židia piekli okrúhle
chleby, veľké ako tanier, asi na prst hrubé, ktoré bolo potrebné
pred jedlom rozlámať. Preto výraz „lámať chlieb“
platil vôbec o jedení. Toto lámanie chleba bolo čestným
právom otca alebo hosťa. Pekný príklad nám podáva emauzská
scéna, kde Kristus, ako hosť, lámal chlieb a vtedy ho
poznali (Lk 24,30-32).
„Lámal“ tiež konsekrovaný chlieb pri poslednej večeri (Mt 26,26; Mk 14,22-24; Lk 22,19; 1Kor 11,24)
a potom podával apoštolom, aby ho požívali. Aj pri
rozmnožení chleba výslovne počujeme, že Ježiš pohliadol
k nebu, požehnal chleby, lámal ich a dával učeníkom,
aby ich rozdeľovali (Mt 14,19).
Lámanie chleba malo dvojaký význam: praktický a ideový.
Bolo nevyhnutné, ale bolo aj slávnostným úvodom do hostiny. Tak
už môžeme chápať, že v apoštolských časoch nazývali
eucharistickú hostinu jednoducho „lámanie chleba“.
Lámanie chleba, bolo prvým názvom svätej omše (Sk 2,42-46; 20,7.11; 1Kor 10,16).
Nakoľko sa pri svätej omši udržal starý tvar chleba, lámanie
zostalo aj cez storočia dôležitou prípravou svätej hostiny
a udržalo sa vo všetkých liturgiách.
Stredovek, nebral zreteľ na
dejinný vývoj omše, ale obľuboval alegorické výklady. V lámaní
svätej hostie videl Kristovo utrpenie a násilnú smrť,
v nasledujúcom zmiešaní, jeho zmŕtvychvstanie, pri ktorom sa
spojila krv a duša s Pánovým telom.
V rímskom obrade lámeme
svätú hostiu na tri čiastky (možno to dokázať už od 9.
storočia, Amalárius †850); stredoveký výklad myslel na
trojdielnu Cirkev: oslávenú (malý kúsok, ponorený do kalicha),
bojujúcu (prvá časť, ktorú predtým slúžiaci kňaz sám
požíval) a trpiacu (druhá časť, ktorú predtým uschovávali
na prijímanie pre chorých a zomierajúcich. V pápežskej
omši aj dnes pápež požíva iba prvú časť, druhú prijíma
diakon, pri posviacke biskupa a opáta - novoposvätený). Svätý
Tomáš Akvinský nám podáva hexameter
[1]
:
Hostia je delená na čiastky: namočená znamená svätých,
úplne suchá živých a zachovaná pochovaných.
V iných liturgiách delia hostiu na viac častí a čiastky
zoskupujú podľa zvláštnych predpisov.
Suma teol. III, 83, 5
V gréckej liturgii sa už
na začiatku (v proskomidii) svätej omše kladú partikuly
podľa určitého poriadku na tanierik (diskos). Najväčšia
čiastka, ktorá má na sebe vytlačený znak a volá sa
„baránok“, pred prijímaním býva lámaná na čiastky, ktoré
sa potom kladú na diskos v tvare kríža. Najzložitejšie je
delenie a usporiadanie častí v mozarabskej liturgii, kde
má každá z častí vlastné meno, podľa životných výkonov
Krista: vtelenie (corporatio), narodenie (nativitas), obrezanie
(circumcisio), zjavenie sa (apparitio), muky (passio), smrť (mors),
zmŕtvychvstanie (resurrectio), sláva (gloria), kráľovstvo
(regnum). V tomto obrade môžeme vidieť veľký rozdiel medzi
východom a západom; tam až prehnaná symbolika, v západnom
zase umiernenosť a rovnováha rímskeho ducha.
V tridentskej omši kňaz
s tretím malým kúskom robil tri krížiky nad kalichom
a pritom vyprosoval ľudu „pokoj Pánov“, a potom
vyriekol prosbu podobného obsahu ako sme už vyššie uviedli. Toto
posvätné zlúčenie Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista
nech nám prijímajúcim slúži k večnému životu. Amen.
V dnešnej svätej omši tento úkon kňaz už nerobí, ale hneď
po vpustení kúska hostie do kalicha, doprevádzané prosbou
uvedenou vyššie, začne sa modliť spolu s ľudom Baránok Boží
...
Z dejín lepšie
pochopíme zmiešanie Tela a Krvi Krista v kalichu. Na
začiatku pápežskej omše dvaja akolyti niesli k oltáru
nádobku s kúskom Eucharistie z predchádzajúcej svätej
omše. Tento kúsok (nazývaný „sancta“) bol tu na tomto mieste
ponorený do kalicha. Cieľom bolo vyjadriť jednotu a vnútorný
súvis (kontinuitu) predošlej a prítomnej svätej omše.
Ponorenie partikuly do kalicha malo pôvodne celkom praktický
význam: nakysnutý chlieb
[2]
za niekoľko dní stvrdne. Preto bolo potrebné namočiť ho pred
používaním do konsekrovaného vína. V iných rímskych
biskupských kostoloch vložili do kalicha tzv. „fermentum“, t.j.
kvások. Bola to konsekrovaná partikula, ktorú posielal pápež
v nedele a vo sviatky do ostatných rímskych kostolov na
znak spoločenstva s apoštolskou stolicou. V nedeľu pred
Kvetnou nedeľou pápež posielal fermentum aj susedným biskupom pre
najbližší veľkonočný sviatok. Novovysväteným kňazom pápež
podával konsekrovaný chlieb, z ktorého za osem dní
odlamovali kúsok a ponárali do kalicha.
V počiatkoch kresťanstva sa pri svätej omši používali normálne chleby, teda kysnutý chlieb
O rozosielaní fermenta
je známe, že svätý Irenej písal priveľmi prísnemu pápežovi
Viktorovi, že jeho predchodcovia posielali na znak jednoty
Eucharistiu aj maloázijským biskupom, ktorí sa práve zdržovali
v Ríme, hoci tí svätili Veľkú noc proti rímskemu zvyku
neskoršie. Laodicejský koncil (343- 381) zakazoval v štrnástom
kánone posielať Eucharistiu na vidiek, z čoho vyplýva, že
takáto zvyklosť tu musela byť. Veľmi významný je list pápeža
Inocenta I. Decentiovi z Eugubia, ktorý sa pýtal pápeža, ako
sa treba zachovať pri posielaní Eucharistie. Pápež v odpovedi
opisuje rímsku prax, podľa ktorej kňazi (rímskych kostolov), čo
sa nemohli pre duchovnú správu zúčastniť na pápežských
službách, dostávajú od pápeža Eucharistiu. Posiela im ju po
akolytoch. Neposiela ju do okolitých diecéz, ani do cintorínových
bazilík, lebo svätú Sviatosť nie je dovolené ďaleko
roznášať. Zo spisu Liber pontificalis môžeme
vyrozumieť, že v 6. storočí bolo zvykom posielať
z biskupskej omše Eucharistiu tak v Ríme ako aj v iných
biskupských mestách pre omše kňazov. V Ríme sa zvyk
posielať fermentum na Zelený štvrtok, udržal až po 8. storočie.
Toto donášanie a miešanie
utešene symbolizuje a naznačuje jednotu Cirkvi a jednotu
obety. No v 9. storočí prestalo.
Mimo tohto v starej
Cirkvi bolo ešte druhé zmiešanie tesne pred pápežovým
prijímaním pod spôsobom chleba. Pápež odlomil čiastku z hostie,
ktorú mal prijať a so slovami Haec commixtio et ...
[3]
ju ponoril do kalicha. Len toto druhé zmiešanie sa udržalo dosiaľ
a neskôr v 9. storočí bývalo konané po želaní pokoja.
Toto zmiešanie .....
Zmiešanie malo byť prípravou
na prijímanie laikov, lebo laikom telo Pánovo podávali spolu so
svätou krvou malou lyžičkou z kalicha ako sa to robí vo
východnom obrade u gréckokatolíkov a pravoslávnych. Do
obnovy našej liturgie sa nechápali slová vyslovené pri zmiešavaní
tela a krvi v kalichu. Obnovená liturgia uplatnila prosbu
ambrozianskeho rítu, že táto modlitba obsahuje želanie, aby sa
požívanie Eucharistie pod oboma spôsobmi, stalo všetkým
prijímajúcim prameňom večného života.
Ale aj prianie pokoja si
vyžaduje dejinné vysvetlenie. Buď je verejným vyznaním k bozku
pokoja, alebo môže znieť aj ako požehnanie pred rozpustením
ľudu. Nemeckí a francúzski biskupi až po pontifikát Pia V.
(† 1572) pred výzvu: Pokoj pánov udeľovali slávnostné
požehnanie dlhšou formulou, ktorá sa menila podľa sviatkov.
V starom galikánskom ríte toto požehnanie dávali kňazi.
Zaiste bolo to iba požehnanie a rozpustenie tých, čo
neprijímali, teda akási náhrada za prijímanie. Zdá sa však, že
v Ríme toto požehnanie nikdy neudeľovali.
Kým kňaz láme Chlieb, ľud hovorí alebo spieva:
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta: zmiluj sa nad nami.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta: zmiluj sa nad nami.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta: daruj nám pokoj.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta: zmiluj sa nad nami.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta: daruj nám pokoj.
Už za starých čias, kedy
lámanie hostií pre kňazov a laikov si vyžadovalo dlhší
čas, platila zásada, že takto vzniknuté prestávky je potrebné
vyplniť spevom. Od čias pápeža Sergia I. (†701) spieval klérus
a ľud na tomto mieste „Baránok Boží“, čo sa aj
v súčasnosti robí. Je otázka, prečo práve tento spev?
Sergius I. bol rodom Sýrčan, a tak pri voľbe spevu mohol byť
ovplyvnený gréckou liturgiou: v byzantskej svätej omši sa
pri lámaní tiež prednáša spev (koinoikon), ktorý bol známy aj
v západných liturgiách, ovplyvnených východom (galikanska,
španielska a ambrozianska). V liturgii svätého Jána
Zlatoústeho, keď kňaz rozdeľuje hostiu na štyri čiastky, modlí
sa: Lámaný a rozdelený je Baránok Boží, Syn Otcov,
lámaný, a predsa nerozdelený, povždy požívaný a predsa
nikdy nestrávený, ale posväcujúci tých, čo ho prijímajú.
Za starých čias, aj v súčasnosti v obnovenej liturgii,
klérus a ľud spieval Baránok Boží (Agnus Dei)
dotiaľ, kým trvalo lámanie chleba, vtedy ho zakončievali slovami
„zmiluj sa nad nami“ (misrere nobis), dnes daj
(daruj) nám pokoj. Neskôr, keď bolo lámanie zjednodušené,
ohraničili počet na tri zopakovania, čo sa dá vidieť už v 12.
storočí. Slová Daj/daruj nám pokoj (Dona nobis pacem)
[4]
boli zavedené po treťom „Agnus“, podľa slov pápeža
Inocenta III, (†1216), za čias veľkého utláčania Cirkvi a
v 12. storočí ho už určite používali. V súčasnej
liturgii sa spieva dvakrát Baránok Boží, ... zmiluj sa nad
nami a tretí krát sa zakončuje prosbou daj/daruj nám
pokoj, čo už bolo aj v tridentskej omši.
V lateránskej bazilike sa ešte aj v prvej polovici 20. storočia po treťom raze spievalo „misrere nobis“
Aké myšlienky v nás
vzbudzuje Agnus Dei? Na oltári leží svätá Hostia, zlomená
a zmiešaná, pripravená na hostinu. Aká je to hostina? Toto
je telo moje, ktoré sa vydáva za vás. Je to obetné telo a krv
Pánova. Pán oboje vydal na kríži za spásu človeka. Baránok
Boží sňal na kríži hriechy sveta a ten istý Baránok teraz
leží na oltári, zabitý a oslávený a pripravený na
požívanie. Obeta sprítomnila Kristovu smrť na kríži a obetná
hostina nám má poskytnúť plody vykúpenia, a to sňatie
hriechov a pokoj duše. Tento pokoj je ovocím
Baránkovej smrti a jeho utrpenia.
Do stredoveku po stolovej
modlitbe „Otče náš“, príprave na hostinu (lámaní
a zmiešaní) a po osvedčenej rodinnej spolupatričnosti
(bozk pokoja) ,svätá obec išla na obetnú hostinu. Prvý požíval
otec rodiny (kňaz), potom podával deťom (veriacim). V stredoveku
sa modlili pred prijímanie ešte rad modlitieb, ktoré znamenali
vniknutie subjektívnej pobožnosti do objektívnej liturgie. Boli to
z časti súkromné modlitby kňaza, z časti modlitby, ktoré vzišli
zo silnejšieho vedomia hriešnosti v stredoveku. Tieto modlitby
sa zachovali aj v obnovenej liturgii a bolo správne, že
sa zachovali.
Dve prípravné modlitby kňaz
vyslovuje v úklone, ticho a s pohľadom upreným na
svätú hostiu. V obnovenej liturgii kňaz si môže vybrať
jednu z dvoch modlitieb a s úklonom sa modlí jednu
z nich.Tieto modlitby majú svoj pôvod v súkromnej
omši a v súkromnej pobožnosti. V stredovekých
omšových knihách (misáloch) ich nachádzame už od 9. storočia
v rôznom usporiadaní a premiešané s inými modlitbami.
V obnovenej liturgii obidve modlitby sú v podstate zhodné
s modlitbami tridentskej omše.
V prvej modlitbe, či už
v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom alebo
v obnovenej liturgii, sa modliaci na prvom mieste obracia na
Pána Ježiša, Syna živého Boha a pripomína vyznanie apoštola
Petra: Ty si Kristus, Syn Boha živého. Toto oslovenie
v oboch prípadoch vyjadruje vyznanie viery. Veľmi pekne sa tu
vyslovuje aj účasť troch božských osôb na diele vykúpenia:
Otec svojím rozhodnutím, Duch Svätý svojím spoluúčinkovaním a
Syn svojou obetnou smrťou, dokonali dielo spásy, dali svetu
(božský) život. Kňaz po tejto motivácii prosí o tri
veci: 1. o oslobodenie od viny hriechov a od všetkého
zlého, 2. o verné plnenie Božích príkazov, 3.
o zotrvanie pri Kristovi až do konca. Vrúcne znejú dve
posledné prosby: vždy zachovávať tvoje príkazy a nedovoľ,
aby som sa niekedy odlúčil od teba. Modlitba pôsobí vo chvíli
najvrúcnejšieho zasnúbenia s Kristom v Eucharistii
dvojnásobne hlboko. V týchto troch prosbách sa dožadujeme
vlastného ovocia svätého prijímania.
Druhú modlitbu preniká
pokora a svätá bázeň. Na prvom mieste je tu prosba
o uchránenie od nehodného svätého prijímania, a potom
o požehnané účinky svätej hostiny. Táto prosba hovorí
o vlastných účinkoch svätej Eucharistie. Je ochranou a
hojivým liekom - ochranou pred nebezpečenstvami duše i tela a
liekom na rany padlej prirodzenosti. Eucharistia završuje dielo
spásy, začaté pri krste, ale ešte nie celkom dokonané.
Eucharistia predpokladá skutočnosť padlej prirodzenosti - možnosť
hriechu. Krst a Eucharistia patria k sebe; čo krst začal,
to Eucharistia dokončuje.
Po tejto modlitbe kňaz
pokľakol, vzal hostiu do ľavej ruky, pričom hovoril strelnú
modlitbu: Nebeský chlieb prijmem a meno Pánovo budem
vzývať. Potom sa sklonil a bil sa tri razy skrúšene do
pŕs, pričom si požičiaval slová kafarnaumskeho stotníka vo
variácií: Pane, nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu,
ale povedz len slovom a uzdravená bude moja duša. Aj táto
modlitba sa dostala do omšovej knihy zo súkromnej pobožnosti.
Potom kňaz prijímal najprv Telo Kristovo a potom Kristovu Krv.
Po prijímaní kňaza nasledovalo prijímanie veriacich.
Veriaci najprv vyznávali
svoju hriešnosť odriekaním „Confiteor“, potom
nasledovalo rozhrešenie od hriechov a po ňom kňaz vzal do rúk
Telo Kristovo a ukázal ho veriacim, pritom hovoril: Ajhľa,
Baránok Boží, ajhľa, ktorý sníma hriechy sveta. Potom
veriaci trikrát opakovali vyznanie svojej nehodnosti stotníkovými
slovami z Kafarnauma ako kňaz pred jeho prijímaním. Pri
podávaní Eucharistie kňaz hovoril: Telo Pána nášho †
Ježiša Krista nech zachová tvoju dušu pre život večný. Amen.
Krížik v texte znamená prežehnanie hostiou prijímajúceho.
Veriaci neodpovedali nič, len v tichosti otvorili ústa a kňaz
im vložil hostiu do úst.
V obnovenej liturgii kňaz
pokľakne, podobne ako v omši pred Druhým vatikánskym
cirkevným snemom, vezme rozlomenú veľkú hostiu, drží ju trochu
pozdvihnutú nad paténou, obrátený k ľudu nahlas hovorí:
Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí,
čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu. Potom spolu s veriacim
iba raz povie: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju
strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie. Kňaz
potom potichu hovorí:
Telo
Kristovo nech ma zachová pre život večný. Úctivo prijme
Kristovo Telo. Potom vezme kalich a potichu hovorí: Krv
Kristova nech ma zachová pre život večný. Úctivo prijme
Kristovu Krv. Potom vezme paténu alebo pyxidu (misku) a ide
k prijímajúcim. Pozdvihne hostiu, ukáže ju prijímajúcemu
a povie: Telo Kristovo a prijímajúci odpovie: Amen
a príjme Kristovo Telo, buď tým, že kňaz mu ho položí
na jazyk alebo ako je to povolené biskupskými konferenciami
v západoeurópskych krajinách, na ruku a veriaci si sám
dá Telo Kristovo do úst. Ten istý obrad zachováva aj diakon,
akolyta alebo laik, poverený rozdávať sväté prijímanie.
Keď sa prijímanie vysluhuje
pod oboma spôsobmi, treba sa riadiť smernicami o prijímaní
pod oboma spôsobmi, ktoré sú uvedené v Rímskom misáli pod
č.240 až 252
[5]
.
Keď podáva prijímajúcemu kalich, povie: Krv Kristova a
prijímajúci odpovie: Amen. Je výslovným želaním
Cirkvi, aby veriaci pri omši prijímali, a to nie pred omšou,
ani po nej, ale cez omšu, po prijímaní kňaza. Lebo nijakým iným
činom neosvedčia lepšie svoju činnú účasť na svätej obete,
čo od nich žiada Kristus a Cirkev, ako účasťou na obetnej
hostine po prinesení obety.
Rímsky misál, uvedený do platnosti pápežom Pavlom VI. Typis polyglottis Vaticanis, 1981. Všeobecné smernice - Misál, smernice č. 240 – 252
V starej Cirkvi, kde
účinná účasť veriacich bola celkom zrejmá, všetci prijímali,
a to pod oboma spôsobmi; len kajúcnici (exkomunikovaní) boli
vylúčení. Ako sme to už uviedli v dejinnom prehľade,
veriaci prijímali pod obojím spôsobom. Biskup podával obetu so
slovami: Telo Kristovo. Prijímajúci odpovedal: Amen.
Diakon podával kalich a pri podávaní hovoril: Krv
Kristova, kalich života. Pijúci odpovedal: Amen. Počas
rozdávania svätých darov ostatný ľud spieval žalm 34 (33).
Zvyk klásť svätú hostiu
mužom priamo na ruku a ženám na šatku (šatka Pánova –
dominicale), rozprestretú na ruke, sa zachoval až do počiatku
stredoveku. V 9. storočí na istom koncile zakázali dávanie
na ruku a na šatku v Ríme, čo sa rozšírilo na celú
západnú Cirkev.
Dnes je opäť naliehavým
želaním Cirkvi, aby veriaci, pokiaľ možno, prijímali cez svätú
omšu a nie mimo svätej omše, a to hneď po prijímaní
celebrujúceho kňaza v rámci svätej omše
[6]
,
lebo aj modlitby, ktoré sa modlíme pri omši po prijímaní,
netýkajú sa len kňaza, ale aj veriacich. Prijímanie veriacich
bezprostredne po prijímaní celebranta, je úplnou samozrejmosťou,
lebo veriaci prítomní na svätej omši sú spoluobetujúciZ rozumných dôvodov možno udeľovať sväté prijímanie aj mimo svätej omše, a to bezprostredne pred ňou alebo po nej
[7]
,
a tak majú právo na obetnú hostinu pri omši. Je potrebné
postaviť sa proti zlozvyku niektorých zbožných duší, prijímať
pred svätou omšou, len aby mohli potom konať cez celú omšu
ďakovanie. Týmto svätú omšu znižujú na obyčajnú pobožnosť.
V súčasnosti, keď svätá omša sa slúži v reči
ľudu, všetok ľud prítomný na svätej omši sa priamo má
podieľať na všetkých úkonoch pri svätej omši účasťou na
modlitbách doprevádzaných pri jednotlivých aktoch v omši a
bolo by absurdné správať sa ako účastník nejakej ďakovnej
pobožnosti. Kňazi aj veriaci si musia neustále uvedomovať, že
prijímanie patrí k obete, že je ovocím a účinkom
svätej obety. Musí sa to stať celkom zrejmým, že pri spoločnej
obete spoločne požívame ovocie obety. Je veľmi želateľné, aby
sa sväté prijímanie podávalo veriacim „ex hac altaris
participatione“, t.j. hostiami premenenými pri tejto
obeteZvýrazňuje to zvlášť modlitba, ku ktorej kňaz vyzýva na obetovanie po umytí si rúk: Modlite sa bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu
[8]
.
Želateľné je, aby sa sväté prijímanie veriacim podávalo pod
oboma spôsobmi. Týmto sa dosiahne plnšie zvýraznenie znaku
svätého prijímania. V tejto forme sa dokonalejšie prejavuje
znak eucharistickej hostiny a jasnejšie sa vyjadruje jednak
vôľa, ktorou sa potvrdzuje nová a večná zmluva v Pánovej
krvi, jednak vnútorná súvislosť medzi hostinou v Otcovom
kráľovstve. Túto formu prijímania pod oboma spôsobmi pre grécky
obrad povolil pápež Pius X. a pre celú západnú Cirkev to
plne obnovil Druhý vatikánsky snem v obnovenej liturgii.
Toto želanie sa nedá vždy uskutočniť, ale je potrebné prijímanie mimo omše čo najviac obmedziť
Cirkev vyzýva duchovný
pastierov, aby sa usilovali čo najvhodnejším spôsobom pripomenúť
katolícke učenie o spôsobe svätého prijímania podľa
Tridentského koncilu tým veriacim, ktorí prijímajú pod obidvoma
spôsobmi, ako aj ostatným prítomným, že aj pod jedným spôsobom
sa prijíma celý a úplný Kristus a opravdivá Sviatosť,
a preto tí, čo prijímajú len pod jedným spôsobom, čo do
úžitku nie sú ukrátení o nijakú milosť potrebnú na
spasenie
[9]
.
Tridentský koncil, sesia XXI, dekrét o prijímaní Eucharistie, hl. 1-3: Denz. 929-932 (1725-1729)
Tu je potrebné aj povedať,
že Cirkev pri vysluhovaní sviatostí má moc – ak pri tom zachová
ich podstatu – určovať alebo meniť to, o čom myslí, že
lepšie poslúži úcte sviatosti alebo osohu prijímajúcich, aby sa
čím horlivejšie zúčastňovali na tomto posvätnom obrade, ktorým
sa plnšie vyjadruje znak eucharistickej hostiny.
Biskupské konferencie môžu
stanoviť, v akej miere, podľa akých kritérií a pod
akými podmienkami môžu ordinári dovoliť prijímanie pod obidvoma
spôsobmi v prípadoch, ktoré majú veľký význam pre
duchovný život určitého spoločenstva alebo skupiny veriacich.
Ordinári môžu určiť konkrétne prípady, pod podmienkou, že sa
dovolenie nebude dávať bez rozlišovania, ale že sa jasne určia
slávenia, pri ktorých možno prijímať pod obidvoma spôsobmi
a upozorní sa na to, čoho sa treba vystrihať. Okrem toho,
nech sa nedáva prijímanie pod obidvoma spôsobmi, keď je veľký
počet prijímajúcich.
Prijímanie z kalicha, podľa úsudku ordinára a po predbežnej katechéze, povoľuje sa v týchto prípadoch:
- dospelým krstencom pri omši, ktorá sa slávi po krste; dospelým birmovancom v omši birmovania; pokrsteným, ktorých Cirkev prijíma do plného spoločenstva;
- novomanželom v omši ich sobáša;
- diakonom v omši ich svätenia;
- opátke pri omši, v ktorej dostáva žehnanie, pannám pri omši, v ktorej sa zasväcujú; pri omši skladania prvých sľubov, pri omši obnovenia sľubov a pri skladaní doživotných sľubov: tým, čo skladajú sľuby, ich rodičom, príbuzným a celej komunite, ak sa sľuby skladajú alebo obnovujú cez omšu;
- tým, ktorým sa zveruje služba v Cirkvi, v omši ich ustanovenia; laickým misijným pomocníkom v omši, v ktorej dostávajú verejné poslanie, ako aj iným, ktorí pri omši dostávajú cirkevnú misiu;
- pri vysluhovaní viatika chorému a všetkým prítomným, ak sa slávi omša podľa právnych ustanovenív dome chorého;
- diakonovi a posluhujúcim, ktorí konajú svoju službu pri omši;
- pri koncelebrácii:
a) všetkým, ktorí pri nej liturgicky posluhujú, ako aj všetkým chovancom seminárov, ktorí sú prítomní;
b) všetkým členom inštitútov, ktorí sa rozhodli žiť podľa evanjeliových rád, ako aj všetkým členom iných spoločností, v ktorých sa zasväcujú Bohu rehoľnými sľubmi, alebo zasvätením, alebo iným sľubom, v ich kostoloch a oratóriách; okrem toho všetkým, čo trvalo bývajú v dome takýchto inštitútov a spoločností; - kňazom prítomným na veľkých slávnostiach, ak nemôžu sláviť omšu ani koncelebrovať;
- všetkým, čo sa zúčastňujú na duchovných cvičeniach, pri omši, ktorá sa slávi osobitne pre nich a na ktorej sa aktívne zúčastňujú; všetkým, čo sa zúčastňujú na schôdzi nejakého pastoračného zhromaždenia pri ich spoločnej omši;
- tým, čo sú uvedení pod číslom 2 a 4 pri jubilejných omšiach;
- krstnému otcovi, krstnej matke, rodičom a manželom, ako aj laickým katechétom dospelého krstenca pri omši jeho začlenenia do Cirkvi;
- rodičom, príbuzným a veľkým dobrodincom, ktorí sa zúčastňujú na primíciách novokňaza;
- členom spoločenstva pri konventuálnej alebo komunitnej omši podľa smernice o slávení
týchto omší[10].Rímsky misál, uvedený do platnosti pápežom Pavlom VI. Typis polyglottis Vaticanis, 1981. Všeobecné smernice - Misál, smernica č. 76
Okrem toho biskupské
konferencie môžu stanoviť, v akej miere, podľa akých
kritérií a pod akými podmienkami môžu ordinári dovoliť
prijímanie pod obidvoma spôsobmi aj v iných prípadoch, ktoré
majú veľký význam pre duchovný život určitého spoločenstva
alebo skupiny veriacich.
V týchto medziach môžu
ordinári určiť konkrétne prípady, pod podmienkou, že sa
dovolenie nebude dávať bez rozlišovania, ale že sa jasne určia
slávenia, pri ktorých možno prijímať pod obidvoma spôsobmi
a upozorní sa na to, čoho sa treba vystríhať. Okrem toho,
nech sa nedáva prijímanie pod obidvoma spôsobmi, keď je veľký
počet prijímajúcich, a skupiny, ktorým sa dáva dovolenie,
nech sú presne určené a dobre usporiadané.
Podľa Kán. 912 CIC každý
pokrstený, ktorému to právo nezakazuje podľa kánonov 914, 915,
916 CIC, môže byť pripustený na sväté prijímanie. Aby sa
najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od
nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava tak, aby
primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou
a nábožne mohli prijať Pánovo Telo. Kánon 914 hovorí: Je
povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj
farára, postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu
náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej
sviatostnej spovedi posilňovali týmto Božským pokrmom. Úlohou
farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu
nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo
ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené. Deťom nachádzajúcim
sa v nebezpečenstve smrti je možné vyslúžiť najsvätejšiu
Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo Telo od obyčajného pokrmu
a prijímanie úctivo prijať (Kán. 913 CIC).
K svätému prijímaniu sa
nesmú pripustiť exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po
jeho uložení alebo vyhlásení trestu a iní, ktorí
tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu (Kán.
915 CIC). Nasledujúci Kánon 916 sa týka kňazov a hovorí, že
kto si je vedomý ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej
sviatostnej spovede, nesmie sláviť omšu ani prijímať Pánovo
Telo, ak nie je na to vážny dôvod a niet príležitosti
vyspovedať sa; v tomto prípade si musí byť vedomý, že je
povinný vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahŕňa
predsavzatie, čo najskôr sa vyspovedať.
Podľa Kán. 917 CIC ten,
kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý
deň prijať po druhý raz iba pri slávení Eucharistie (pri sv.
omši), na ktorom sa zúčastňuje, pri neporušení predpisu
Kán. 921, § 2 CIC, ktorý hovorí: Hoci v ten istý deň už
boli posilnení svätým prijímaním, predsa sa veľmi odporúča,
aby tí, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve života, opäť
prijímali. Kánon 922 CIC zdôrazňuje, aby sväté viatikum
sa chorým príliš neodkladalo, duchovní pastieri majú horlivo
dbať, aby sa chorí ním posilnili, kým sú pri plnom vedomí.
Veľmi sa odporúča, aby
k svätému prijímaniu pristupovali veriaci v samom
eucharistickom slávení (pri sv. omši). Mimo omše sa im má
vyslúžiť, keď ho z oprávneného dôvodu žiadajú, pri
zachovaní liturgických obradov (Kán.918 CIC).
Spev na prijímanie
Počas prijímania veriacich
sa spieva vhodná pieseň na oslavu Eucharistie alebo krátky úryvok
z Písma, charakterizujúci obsah liturgie slova príslušnej nedele,
sviatku alebo liturgického obdobia, ktorý sa spieva alebo sa
recituje. Tento krátky spev je pozostatkom dlhého spevu pri
prijímaní v starej Cirkvi. Ako sme už aj spomenuli, kedysi
veriaci spievali žalm 34 (33), a to po verši Skúste
a presvedčte sa, aký dobrý je Pán!. Žalm bol vtedy po
dlhý čas jediným spevom pri prijímaní. Apoštolská konštitúcia
vraví: Pokým všetci ostatní prijímajú, spieva sa žalm 34
(33). V klasickom čase rímskej liturgie (Gregor I.)
spievali komúnio rovnako ako introit. Vyberali rozličné žalmy,
ktoré odpovedali sviatku alebo obdobiu cirkevného roka. Spravidla
to bol ten istý žalm ako pri vstupe (introite). Komúnio bolo
pôvodne sprievodným spevom na sväté prijímanie veriacich a malo
za úlohu, tak ako ofertóriový spev
[11]
,
udržovať ľud pri „procesii“ v nábožnom nasledovaní.
V obnovenej liturgii už nie je
Čo sa týka obsahu komúnia
(spevu pri prijímaní) v obnovenej má spravidla liturgii vzťah
k myšlienke liturgie dňa. V stredoveku bývalo prijímanie
veriacich cez omšu zriedkavejšie, preto sa vždy viac a viac
skracoval liturgický spev na prijímanie, až zostala iba antifóna
bez žalmu. Komúnio sa v omši pred Druhým vatikánskym
cirkevným snemom ani nepokladalo za „spev na prijímanie“ a kňaz
sa ho modlil po skončení obetnej hostiny, čím vlastne stratilo
význam a zmysel. Omša zasa tým veľa stratila zo svojej
dramatickosti a živosti. V obnovenej liturgii spev na
prijímanie sa spieva alebo recituje, počas rozdávania svätého
prijímania, čím sa zdôrazňuje, čo sa práve deje. Vzhľadom na
to, že ide o krátky verš, dnes sa v omši recituje len
pri tzv. recitovaných omšiach bez účasti spevokolu a organu.
Lektor ho recituje raz počas podávania svätého prijímania.
V pápežských omšiach
sa komúnio spievalo spolu so žalmom. To sa dialo, a aj sa deje, pri
slávnostnej chorálovej omši. Novšia doba povzniesla prijímanie
k samostatnej veľkosti, lebo predtým bolo iba plodom svätej
obety. Pôsobenie Ducha Svätého vo svete sa ukáže práve
Eucharistiou; Kristov Božský život, vyvierajúci z Eucharistie
a utváraný v nás Duchom Svätým. Všetky spevy
a recitácie majú ukazovať na veľkosť udalosti, t.j.
príchodu eucharistického Krista do srdca človeka, čo si Božský
Vykupiteľ obzvlášť želal a želá, veď preto sa stal
človekom a trpel za človeka, aby mohol žiť spolu s ním.
Po prijímaní - Postkomunia
Po ukončení svätého
prijímania veriacich, kňaz, diakon alebo akolyta, vykoná očistenie
patény alebo misky nad kalichom, a potom aj kalicha. Pri
čistení (purifikovaní) potichu hovorí: Pane, čo sme prijali
ústami, nech očistí a posvätí naše srdce, a čo sme
prijali pod spôsobom časných darov, nech sa nám stane zárukou
večného života. Následne ich posluhujúci odnesie na
prípravné miesto.
Potom sa kňaz môže vrátiť
k sedadlu a chvíľu s celým spoločenstvom prežíva
prítomnosť Krista v jeho srdci. Možno zachovať chvíľku
ticha alebo recitovať nejaký ďakovný žalm, poprípade spievať
primeranú pieseň, podľa toho, čo sa uzná za vhodnejšie.
Po chvíľke živého
spoločenstva s Kristom nasleduje spoločné vzdávanie vďaky
za dary, ktoré sme obdržali pri svätej omši. Potom kňaz, stojac
pri sedadle alebo pri oltári, povie: Modlime sa...Všetci
zotrvajú chvíľu v tichej modlitbe, ak tak neurobili po
prijímaní. Na to kňaz s rozopätými rukami prednesie
modlitbu po prijímaní. Obsah modlitby po prijímaní súvisí
s úmyslom svätej omše príslušného liturgického dňa. Na
konci modlitby ľud zvolá: Amen.
Slávnostná modlitba po
prijímaní je vo všetkých liturgiách. Kým však na východe
prevláda vďaka za prijatie Sviatosti, v rímskej omši
vystupuje do popredia prosba o pôsobenie milosti prijímania.
Vo východných rítoch je táto modlitba stále rovnaká. Menlivá
prosba po prijímaní je rímska špecifická zvláštnosť. Toto
platí aj v obnovenej liturgii.
Skladba modlitby po prijímaní
(postkomunia) nie je taká jednoduchá ako skladba kolekty (cirkevnej
modlitby dňa). Modlitba spravidla vychádza z myšlienky, že
všetci účastníci svätej omše prijímali a obsiahli tak
veľké milosti, osviežení, alebo posilnení boli nebeským
jedlom a nápojom..., alebo nasýtení boli svätými
darmi..., alebo prosbou o účasť na večnom živote...
a podobne. Na toto poďakovanie kňaz nadväzuje nové prosby
o dobrá prirodzené a nadprirodzené, nakoľko sa dajú
nejako uviesť do súvisu s myšlienkami sviatku alebo
liturgického obdobia. Máme iba veľmi málo modlitieb, ktoré
obsahujú formálne ďakovanie. Modlitba je poučná aj pre cirkevné
ponímanie svätého prijímania. Zakiaľ dnešná pobožnosť má na
zreteli viacej osobnú prítomnosť Krista, liturgické modlitby po
prijímaní hovoria stále o prijímaní svätej veci; ba
v uvedenej modlitbe vyprosujeme si ešte väčšie
dobrodenia, teda nebeské dobrá. Eucharistia dáva milosť,
v nebi očakávame oslávenie, čo je iste väčšie dobro.
Prosby postkomunia sú
obrátené na pozemský život, ale už hľadia aj na budúci,
nebeský. V prvom prípade si radi vyprosujeme sily, aby sme
plnili Božie príkazy: Daj, aby sme poslúchali tvoje
prikázania... alebo nauč nás opovrhovať tým, čo je
pozemské a milovať to, čo je nebeské... Niekedy sa
sústreďujú iba na nebeský život a prosia: Dopraj nám,
Pane Ježišu, aby sme vo večnosti dosiahli plnú radosť z tvojho
Božského života, ktorú nám už teraz dávaš okúsiť
v prijímaní tvojho predrahého tela a krvi.
Záverečné obrady
Pred požehnaním
a rozpustením ľudu je ešte čas na oznamy pre veriacich.
Potom nasleduje pozdravenie veriacich, ktorých pozdraví slovami:
Pán s vami. Ľud odpovie: I s duchom
tvojím. Potom kňaz požehná ľud slovami: Nech vás žehná
všemohúci Boh, Otec i Syn † i Duch Svätý. Ľud
odpovie: Amen. Diakon alebo kňaz, obrátený k ľudu, so
zopätými rukami povie: Iďte v mene Božom. Ľud
odpovie:Bohu vďaka.
Následne kňaz pobozká oltár
ako na začiatku omše, spolu s posluhujúcimi urobí patričnú
poklonu a odídu. Ak bezprostredne po omši nasleduje iný
liturgický úkon, záverečné obrady sa vynechajú.
Slávnostné požehnanie
Obnovená liturgia na záver
svätej omše zaviedla miesto jednoduchého požehnania aj slávnostné
požehnanie, ktoré môže kňaz použiť podľa vlastného uváženia
na konci omše, liturgie slova, liturgie hodín alebo po vysluhovaní
sviatostí.
Diakon (alebo ak ho niet, sám
kňaz) osloví veriacich slovami: Prijmite slávnostné
požehnanie. Potom vystrie ruky nad ľud a povie alebo
spieva formulu požehnania. Všetci odpovedajú: Amen.
Formuly požehnaní v rôznych
liturgických obdobiach sú uvedené na konci liturgie svätej omše
v Omšovej knihe (Misáli), alebo na konci knihy Spoločné
modlitby veriacich.
Požehnanie trojjediného Boha
ešte raz zahŕňa milosť svätej obety. Je to požehnanie Syna,
ktorý zomrel za nás na kríži, a ktorého obetu sme práve
priniesli a je to požehnanie Ducha Svätého, ktorý udržuje v nás
božský život, ktorý sme dostali v Eucharistii. Požehnanie
je však najmä požehnaním Otca, ktorý sa lúči s deťmi, lebo
odchádzajú do cudzieho sveta, do práce, školy...
Pri tejto príležitosti
nám môže prísť na um scéna z Pánovho života, keď
pred svojím nanebovstúpením navštívil učeníkov vo večeradle,
jedol s nimi a povedal im posledné slová, až napokon ich
vyviedol na Olivovú horu. Tam zdvihol ruky k poslednému
požehnaniu a požehnávajúc ich vystupoval k oblohe.
Učeníci zostali stáť ako prikovaní, až napokon dvaja anjeli,
ktorí sa im zjavili, opäť ich priviedli do prítomnosti
a pripomenuli im, ich poslanie. Niečo podobné je v tomto
prípade. Pán bol cez svätú obetu uprostred nás a teraz nás
opúšťa, nekoná sa už sväté tajomstvo, ale žehnajúc sa s nami
lúči. Ite missa est – Choďte, omša sa skončila!
Týmito slovami diakon alebo kňaz nás volajú späť do drsného
všedného života a posielajú nás von, na omšu nášho
života.
Udelenie požehnania pri omši
vzniklo pravdepodobne z biskupského požehnania, ktoré
veriacim udeľoval pápež alebo biskup na ceste od oltára do
sakristie.
Podľa tridentského
cirkevného snemu svätá omša sa končila čítaním úvodu Jánovho
evanjelia. V starej Cirkvi však tento zvyk bol celkom neznámy.
A starí liturgisti by to ťažko pripustili, lebo mali lepšie
vyvinutý zmysel pre liturgické formy. V stredoveku Jánovmu
evanjeliu pripisovali silu svätenia, preto na žiadosť veriacich,
kňazi, vracajúci sa od oltára, často odriekali toto evanjelium na
ochranu od všetkého zla. V obnovenej liturgie svätej omše sa
toto evanjelium na konci svätej omše nečíta. Omša sa končí
požehnaním a rozpustením.
Ako sa máme zúčastniť na svätej omši
Pouvažujme o múdrosti,
ktorou Boh dal človekovi ako prostriedok na spásu a o tom,
čo urobil, aby táto obeta v každom ohľade bola mu milá
a príjemná. Pri obete je podľa svätého Augustína potrebné
pozerať na štyri veci:
- komu sa obetuje;
- kto obetuje;
- čo sa obetuje;
- za koho sa obetuje
Božia Múdrosť usporiadala
túto obetu tak, že ten, kto ju prináša, aby nás zmieril s Bohom,
je ten istý, komu ju prináša, spája sa v jedno s tými,
za ktorých ju prináša. Takto je obeta v každom ohľade
prijatá, milá a účinná. Preto má takú cenu a účinok,
že stačí Bohu zadosťučiniť nielen za naše hriechy, ale aj za
hriechy celého sveta. On je zmiernou obetou za naše hriechy;
a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta (1Jn 2,2).
Teológovia hovoria, že táto obeta je nielen dostatočným
zadosťučinením a vynáhradou za naše hriechy, ale aj
hojným obdarovaním, lebo tu sa viac dáva a obetuje, ako sme
my dlžní. Táto obeta sa viac páči nebeskému Otcovi, než ako sa
mu protiví urážka. Preto ak by kňaz bol aj zlý, aj hriešnik,
neprestane táto obeta osožiť tým, za ktorých sa prináša,
pričom nič nestratí zo svojej ceny a účinku. Kristus je
nielen obeta, ale aj kňaz, ktorý ju prináša. Tridentský
snem hovorí: Tá istá obeta je ten istý, ktorý sa teraz skrze
kňazov obetuje, ako ktorý sa kedysi obetoval na kríži; iba spôsob
obetovania je odlišný. Snem ďalej hovorí, že obeta na
kríži bola krvavá, bola spojená s vylievaním krvi
a Spasiteľ trpel, kým omša je nekrvavá obeta, bez vylievania
krvi, lebo Spasiteľ bol vzkriesený a teraz je oslávený a už
nemôže viac trpieť, ani umierať. Apoštol Pavol píše: Veď
vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych, už neumiera, smrť nad
ním už nepanuje (Rim 6,9).
Evanjelisti hovoria, že Spasiteľ sveta tým, že sa obetoval
a zomrel na kríži, aby nás vykúpil, nechcel, aby obeta
prestala, lebo bol on bol kňazom naveky (Hebr 5,6).
Chcel, aby ju Cirkev mala navždy. Bol kňazom podľa rádu
Melchizedechovho, ktorý obetoval chlieb a víno, preto sa svedčilo,
aby sa nám nechal v obete pod spôsobmi chleba a vína.
Apoštol Pavol hovorí: Veď
ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš
v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky,
lámal ho a povedal: Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto
robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich
a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi: Toto
robte na moju pamiatku (1Kor 11,23-25)
. Vtedy, keď ľudia zamýšľali ako ho zabiť, on rozmýšľal ako
im dať život. Cirkvi, svojej neveste, chcel zanechať viditeľnú
obetu ako to vyžaduje ľudská príroda. Tá má nielen predstavovať
a pripomínať krvavú obetu na kríži, ale má mať tú istú
moc a účinnosť, odpúšťať hriechy a zmieriť nás s
Bohom. Má byť tou istou obetou. Premeniac chlieb v svoje telo
a víno v svoju krv, obetoval sa nebeskému Otcovi. Bola to prvá
omša na svete, pri ktorej svojich učeníkov vysvätil za kňazov
Nového Zákona a rozkázal im, a aj ich nástupcom,
obnovovať túto obetu: Toto robte na moju pamiatku! (Lk 22,19)
Preto niektorí hovoria, že sviatok Božieho Tela je najväčší,
ktorý Cirkev o Kristovi slávi. Ostatné sú totiž iba
spomienkou na jeho vtelenie, narodenie, vzkriesenie
a nanebovstúpenie. Boží Syn sa už nestane človekom, ani
nenarodí, ani nevstane z mŕtvych, a ani znovu nevystúpi do
neba. Tento sviatok nie je preto spomienkou, lebo Kristus znovu
prichádza a je prítomný pod sviatostnými spôsobmi a to
každý raz, keď kňaz vyriekne slová konsekrácie nad chlebom a
vínom. V omši sa každý deň obnovuje tá istá obeta, ktorá
sa uskutočnila, keď Kristus zomrel za nás na kríži.
Rozmýšľajme o veľkej
láske, ktorou nás Pán miluje a o tom, za čo mu môžeme
ďakovať. Neuspokojil sa raz obetovať na kríži za naše hriechy,
ale chcel nám zanechať obetu, ktorú by sme nielen raz, ale do
konca sveta, mohli prinášať a ktorá by bola milá nebeskému
Otcovi. Chcel nám dať dar, nad ktorý nie je nič väčšie,
drahšie a milšie a ktorým by sme ho mohli dať Bohu a
uzmieriť ho. Čo by sa stalo s kresťanským ľudom, keby nemal
túto obety, ktorou uzmierujeme Boha? Svätý Tomáš hovorí, že
vlastný účinok tejto obety je v tom, že Boha ňou
uzmierujeme, ako píše apoštol Pavol: ... a vydal seba
samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône! (Ef 5,2)
Človek sa udobrí aj
urážku prepáči, keď mu preukážu dajakú službu alebo dar.
Podobne Bohu je milá aj táto obeta a dar, ktorý mu dávame,
že sa preň udobrí, a my sa môžeme pred ním objaviť a on
na nás hľadí láskavými očami. Keby sme stáli pod krížom na
Veľký piatok, keď Pána ukrižovali a bolo by na nás padlo
niekoľko kvapiek jeho predrahej krvi, akú silu bol sme cítili
v duši a akú silnú nádej bol by sme čerpali z toho, že
budeme spasení! Lotor, ktorý celý život iba zbíjal, sa tak
posilnil na duchu, že sa stal svätým a z kríža šiel
rovno do neba. Ten istý Syn Boží, ktorý sa kedysi obetoval na
kríži, obetuje sa aj teraz v za nás omši. Táto obeta má
práve takú cenu a moc, ako obeta na kríži. Preto sa Cirkev
modlí pri omši: Keď sa slávi pamiatka tejto obety, vykonáva
sa dielo nášho spasenia. Tie veľké účinky krvavej obety
kríža, plynú ďalej na nás skrze nekrvavú obetu svätej omše.
Táto obeta je taká veľká
a vznešená, že možno ju prinášať iba Bohu. Tridentský
snem hovorí, že hoci Cirkev slúžieva omšu ku cti a na
pamiatku svätých, predsa ju neprináša svätým. Kňaz nehovorí:
Obetujem ti, svätý Peter alebo svätý Pavol, ale ju obetuje
Bohu a ďakuje Bohu za víťazstvo a slávu, ktorú dal
svätým, ktorých pamiatku slávime na zemi, a ktorých prosí, aby
orodovali za nás v nebi.
Toto Božské tajomstvo je
nielen sviatosť, ale spolu aj obeta. Medzi sviatosťou a obetou
je veľký rozdiel. Obeta sa prináša skrze kňaza pri omši.
Všeobecná mienka bohoslovcov je, že podstata obety pozostáva
v konsekrovaní oboch spôsobov, a tým sa končí. Kristus
vtedy dokončil svoju krvavú obetu na kríži, ktorú priniesol za
nás svojmu nebeskému Otcovi, keď vydýchol ducha. Podobne i obeta
omše, sa dokončí vtedy, keď sú vyrieknuté slová
prepodstatnenia nad chlebom a vínom. Lebo vtedy, mocou slov,
telo je v chlebe a krv v kalichu. Pri konsekrovaní
vína, ktoré nasleduje po konsekrovaní chleba, predstavuje sa
vylievanie Kristovej krvi, a aj oddelenie duše od tela, ktoré
nasledovalo po vyliatí krvi. Sviatosť dovtedy ostane, dokiaľ
trvajú spôsoby chleba, či ju do položia tabernákula, či
k zanesú chorým, alebo ju dajú prijať. Lenže vtedy už viac
obetou nie je.
Iný rozdiel je v tom ako
sviatosť osoží tomu, kto ju prijíma a ako zas nielen osoží
tomu, kto ju prijíma, ale aj iným, za ktorých sa obetuje.
Tridentský snem hovorí, že Kristus pre dve príčiny
ustanovil toto Božské tajomstvo.
- Aby ako sviatosť slúžilo duši za pokrm, udržovalo a obnovovalo duchovný život;
- aby Cirkev mala večnú obetu, ktorú by prinášala Bohu, aby nám odpúšťal hriechy, pomáhal nám v núdzi a dával nám nové milosti a dary.
Táto obeta pomáha však
nielen živým, ale aj mŕtvym, ktorí zomreli v stave
posväcujúcej milosti a sú ešte v očistci. Práve v tom
je veľká potecha, že keď kňaz slávi omšu, obetuje ju nielen za
seba, ale aj za iných a tí, ktorí ju sledujú a aktívne
odpovedajú na výzvy kňaza, obetujú ju spolu s ním za seba
aj za druhých. To je asi tak, ako keď ľudia darujú niečo
svojmu pánovi. Prídu traja-štyria, jeden z nich hovorí, ale
všetci mu dávajú dar a mu ho obetujú. Podobne je tomu aj
pri svätej omši. Hoci hovorí len sám kňaz a svojimi rukami
túto obetu prináša, predsa jeho rukami ju všetci obetujú.
Rozdiel je v tom, že v príklade, ktorý sme spomínali, si
jedného zvolili, ktorý hovoril, a mohol to urobiť hockto,
pri svätej omši to nie je možné, lebo je tu kňaz, ktorého si
vyvolil Boh na to, môže konsekrovať a robiť príslušné
úkony pri slávení svätej omše. Ale všetci, čo pomáhajú pri
omši alebo ju sledujú, prinášajú obetu. Preto sám kňaz hovorí:
Modlite sa, bratia a sestry, aby moja i vaša obeta bola milá
Bohu, Otcu všemohúcemu. A v kánone sa modlí: Za
ktorých ti obetujeme, alebo ktorí ti obetujú. To by malo v nás
vzbudiť veľkú túžbu aktívne sledovať omšu a pomáhať
pri nej.
Pravidlá kresťanskej slušnosti pri svätej omši
Prvé pravidlo: Si
doma zaujatý nejakou prácou a zrazu sa objaví v tvojom
dome (byte) vzácna návšteva. Povedz mi, čo urobíš? Necháš
všetko a ideš v ústrety vzácnej osobe, pozdravíš ju
a už nemyslíš na prácu, ktorú si zanechal, ale sa venuješ
návšteve. Rovnaká situácia nastáva keď ťa v nedeľu alebo
vo sviatok volá Pán na svätú omšu. Či je to priveľa, keď
žiada od teba, aby si aj ty odložil všetku prácu, záujmy
a šiel do kostola, privítať ho a venovať mu pozornosť?
Veď to robí kvôli tebe, že prichádza na slová kňaza znovu sa
obetovať aj za teba, pritom ty si často nepozorný a nezaujíma
ťa, čo sa deje na oltári.
Druhé pravidlo:
Vezmime prípad, že by si mal priateľa, lekára, ktorý ťa
navštívi pri dobrom zdraví. Slušne ho privítaš a pohovoríš
si s ním o všetkom. Ale celkom inak ho privítaš, keď
ochorieš a cítiš bolesť. Vtedy budeš po ňom túžiť
a vzdychať: Ó, len aby čím skôr prišiel. A keď
príde, povieš mu: Ach, milý priateľ, dnes si mi veľmi vítaný!
Potom obšírne rozpovieš, čo ťa bolí a budeš ho naliehavo
prosiť, aby ti pomohol. Tak prichádza vo svätom premenení aj
nebeský lekár a aby jeho návšteva bola spasiteľná, musíš
po ňom túžiť. Docieliš to veľmi ľahko, keď si uvedomíš, aký
si biedny a chorý, a ako veľmi potrebuješ lekára. Na
vzbudenie tejto túžby je najsúcejšia svätá omša. Na začiatku
si kňaz spolu s prítomnými veriacimi spytuje svedomie
a vyznaním hriechov, vrúcne prosia Boha o milosrdenstvo a
o zmilovanie v modlitbe Pane, zmiluj sa. Pri spytovaní
svedomia nahliadni do svojho predošlého života, spočítaj všetky
hriechy, ktorých si sa dopustil proti Pánovi a blížnym a
pohliadni na choroby a rany svojej duše. Oplač a
bolestne precíť, že si ešte vždy telesný a svetu oddaný,
že si tak málo umŕtvil svoje náruživosti, žiadosti tela,
zmysly, neopatrnosť v užívaní zmyslov, spontánne správanie,
nerozvážnosť v reči, v skutkoch, v posudzovaní...
Ak to úprimne urobíš, určite sa zamyslíš nad sebou a svojím
správaním a po vzbudení ľútosti a predsavzatia bude tvoja
myseľ a zmysly upriamené na to, čo sa deje na oltári
a odpadne nepozornosť či roztržitosť.
Tretie pravidlo: Mudrci
z Východu, keď spoznali, že sa už narodil očakávaný kráľ,
hneď sa vybrali na ďalekú cestu, aby mu vzdali poklonu a úctu,
lebo vedeli, že on je niečo viac, že je Spasiteľ sveta. Nehľadeli
na ťažkosti cestovania, na posmešky iných, ale túžili
uvidieť dieťa, budúceho židovského kráľa. Ich viera bola taká
silná, že napokon dosiahli cieľ.
Vznešený skutok viery môžeš
každodenne konať aj ty. Ak máš silnú vieru, nebudeš sa obávať
ničoho a túžba po vznešenom Spasiteľovi ťa určite
privedie do kostola. Veď koľkí idú len s takým úmyslom ako
išli traja králi: aby sa mu poklonili, aby mu niečo obetovali
a nie preto, aby tam žobrali? Určite, ak niečo potrebuješ,
Kristus je pripravený vypočuť tvoju žobravú reč, ale skús ísť
na svätú omšu aj tak ako traja králi - pokloniť sa Kristovi
a priniesť mu obetu nielen za seba, ale obetuj aj seba. Po
premenení pouvažuj, čo by si mu mohol istý obetovať ty: napr.
trpezlivosť pri práci alebo v nejakom protivenstve; skutok
milosrdenstva k blížnemu; vernú poslušnosť k rodičom
alebo predstaveným; opustenie nejakej nebezpečnej schôdzky, alebo
vynechanie nejakého čítania alebo pozeranie televízneho programu,
videa, ktoré by ti mohlo podkopať vieru a dobré mravy. Ak si
zaumieniš, že to aj dodržíš, prinášaš svojmu Spasiteľovi
dar, ktorý mu je tisíc raz milší, ako zlato, kadidlo a myrha.
Dávaš mu srdce a to je tvojmu Spasiteľovi zaiste najmilšie
a pre teba najspasiteľnejšia pobožnosť k jeho Božskému
Srdcu.
Štvrté pravidlo:
vychádza z 3. Božieho a 2. cirkevného prikázania, ktoré
ukladajú veriacim: Deň Pána svätiť a v nedeľu
a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej
omši
[12]
.
Tieto prikázania, alebo lepšie povedané, normy kresťanského
života, pochopíme lepšie na príklade: V kaplnke večnej
poklony sa k pobožnosti zhromaždili deti. Pobožnosť sa
začala s vyložením Sviatosti Oltárnej. Kňaz sa obrátil
k deťom a upozornil ich, aby sa slušne správali, aby sa
neobzerali a nezhovárali, lebo – je tu Ježiš
a ukázal pritom na svätú hostiu v monštrancii. Potom im
povedal krátku kázeň, potom odspievali niektoré piesne, napokon
dal im požehnanie a rozdal im obrázky. Po pobožnosti prišla
ku kňazovi istá pani so svojím štvorročným chlapčekom
a povedala: Dôstojný pane, dnes ste obrátili môjho
chlapca. Dosiaľ býval v kostole nepokojný, zhováral sa,
obzeral sa a hľadal nejakú zábavu. Všetka moja namáha bola
dosiaľ márna. Keď ste však na začiatku pobožnosti ukázali na
Sviatosť Oltárnu a povedali: Deti! Ježiš je tu – zrazu
stíchol a bol pokojný počas celej pobožnosti. A keď som mu
po ukončení pobožnosti čosi potrebné chcela povedať, položil
si prst na ústa, a pošepkal mi: Mama, ticho! Ježiš je tu! Čo
k tomu dodať? Ježiš je skutočne prítomný vo svätej
omši a skutočne sa za nás obetuje.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi: SSV – Trnava, 1998, č. 2042, str. 501
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
