Liturgia Eucharistie sa začína obetnou prípravou, teda prípravou obetných darov. Bohu podávame najcennejšie dary pre ľudský život, pokrm a nápoj. Z pokrmu a nápoja, sa stavia naše telo, preto je aj vhodným symbolom ľudského života. Chlieb a víno sú najvhodnejšie ako podklad na sprítomnenie Kristovho Tela a Krvi. Veď pri Poslednej večeri Kristus vzal chlieb a kalich s vínom, vzdal vďaky, rozlomil chlieb, dal jedno i druhé učeníkom, hovoriac: Vezmite, jedzte, pite: toto je moje telo, toto je kalich mojej krvi. Toto robte na moju pamiatku. Ustanovil obetu a veľkonočnú hostinu, ktorou sa v Cirkvi ustavične sprítomňuje obeta kríža, keď kňaz v zastúpení Krista koná to isté, čo konal sám Ježiš a čo prikázal učeníkom robiť na svoju pamiatku.

Vlastné obetovanie sa dokonáva sprítomnením (premenením) obetného tela a krvi, a tak celej Kristovej obety na kríži, rozšírenej v kánone. Keďže je to obeta zhromaždenej obce, musí sa s obcou dostať do vzťahu; účasť obce na obete je vyjadrená dvojakým spôsobom: pred obetou jej prípravou alebo pristupovaním k obete a potom prijímaním obety. Tak vznikajú v obetnej omši tri časti: obetovanie, premenenie a prijímanie.

Cirkev usporiadala slávenie obetnej časti eucharistickej liturgie tak, aby jej jednotlivé časti zodpovedali Kristovým slovám a úkonom. Podstatou prvej časti obetnej omše, je obetný sprievod, ktorý prináša na oltár chlieb a víno, čiže tie prvky, ktoré Kristus vzal do svojich rúk pri poslednej večeri, ale pri tejto večeri obetovanie nenachádzame. Iba ak pripravovanie veľkonočného jedla apoštolmi Petrom a Jánom by sa mohlo nazývať obetovaním. Pán ich poslal, aby prestreli stôl pre prvú obetu, aby zaobstarali chlieb a víno. Boli prvými diakonmi. Neskoršie pri agapé nachádzame púčok obetovania. Veriaci prinášali so sebou jedlá, ktorými sa navzájom obdarúvali, no z ktorých časť (chlieb a víno) použili na obetu. V tých časoch sa upevnila zásada, že kto pristupuje k svätému prijímaniu, musí priniesť obetný dar.

Z tohto sa vyvinulo v slávení liturgie Eucharistie v ranokresťanskom období obetovanie veriacich. Veriaci na začiatku liturgie prinášali dary v procesii k obetnému stolu, ktorý stál neďaleko oltára (stôl sa volal prothesis). Obetné dary pozostávali na prvom mieste z chleba a vína , ďalej prinášali vlnu, olej, ovocie, vosk, striebro, zlato; to, čo každý chcel, čo sa mu páčilo a bolo mu drahé. Dary preberal diakon a uložil ich na stôl. Po prebratí darov, diakon zaniesol na oltár to, čo bolo potrebné na slávenie Pánovej večere, chlieb a víno. Všetko ostatné uschovali, aby slúžilo na výživu duchovných (kléru) a chudobných. Dlhotrvajúce obetovanie ľahko viedlo k rozptýleniu, a preto od 5. storočia počas procesie spievali, aby tak ľud aj klérus nábožne ladeným spevom mohli hlbšie vniknúť do zmyslu obety. Biskup medzitým zobral vyvolené dary a povedal na konci jedinú modlitbu, modlitbu nad vyvolenými darmi (oratio super secreta). Tak vyzeralo obetovanie v tom čase, kedy kňazi aj veriaci spoločne slávili svätú omšu. Vidíme, že jadro a zmysel obetovania (ofertoria) bolo obetovanie darov od veriacich.

O tomto hovorí Justín asi roku 165 veľmi všeobecne: Predstavenému bratov priniesli chlieb a kalich s vodou a vínom rozriedeným malým dielom vody, ten ich vzal ako dar (obetné dary). Či z týchto slov môžeme vyvodzovať obetný sprievod ľudu, ťažko sa dá povedať. O obetovaní ľudu pri eucharistickej obete podobne hovorí aj Hypolit vo svojom Cirkevnom poriadku (asi roku 218) a taktiež sa tam nehovorí o vlastnom obetnom sprievode. Hypolit konštatuje, že diakon prinesie biskupovi obetné dary. Aj iné veci mimo chleba a vína boli prinášané, o čom hovoria niektoré miesta: Kto prinesie olej v čase eucharistickej obety, nech vykoná tak ako pri chlebe a víne, nech tým istým spôsobom ďakuje. Etiópska zbierka cirkevného poriadku má ešte dodatok: Kto prinesie syr a olivy, nech hovorí podobným spôsobom. Je tam uvedený aj zvláštny text na svätenie oleja po premenení. Pri veľkonočnej omši obetovali mlieko a med.

V dvoch kapitolách sa hovorí o prinášaní plodov v spojení s eucharistickou obetou: Nech sa všetci usilujú vždy prinášať biskupovi prvotiny poľných plodín, prvú úrodu. Biskup ich príjme s poďakovaním a požehná ich, pričom spomenie meno prinášajúceho a povie: Ďakujeme ti, Pane a Bože, a obetujeme ti prvotiny plodov, ktoré si nám dal, aby sme z nich brali, keď si im svojím slovom dal dozrieť a zemi si rozkázal vydávať všetky plody na osoh, radosť a za potravu ľudskému pokoleniu a každému stvoreniu. Velebíme ťa, Bože, za tento dar a za všetky dary, ktorými si nám preukázal svoje dobrodenia; lebo ty si všetko stvorenie ozdobil rozličnými plodmi skrze svojho svätého Syna Ježiša Krista, skrze ktorého tebe, jemu a svätému Duchu, sláva na všetky veky. Amen.

Plody, ktoré zvykli žehnať, boli: hrozno, figy, jablká, olivy, hrušky, granátové jablká, broskyne, čerešne, mandle. Nepožehnávali lotos, cibuľu, cesnak, dyne, uhorky a inú zeleninu. Keď doniesli kvety, vybrali z nich len ruže a ľalie, iné kvety neprijímali. Z Hypolitovho spisu môžeme si urobiť obraz o samom obetovaní, ale nevieme, kedy a ako boli prinášané dary na oltár.

Cyprián (†258) napomína bohatého muža, ktorý prichádza na svätú omšu bez obetného daru, ba ešte pri prijímaní berie čiastku toho, čo priniesol chudobný. Z čoho vyplýva, že veriaci prinášali potrebné dary pre obetu.

V 2. z Apoštolských kánonov (ktoré sú dodatkom Apoštolskej konštitúcie a pochádzajú zo 4. storočia) sa hovorí: Keď biskup alebo kňaz obetuje proti konštitúcii danej od Pána o obete, niečo iné na Pánovom oltári ako med ,alebo mlieko, alebo miesto vína opojný, alebo umelý nápoj, alebo vtákov, alebo dajaké zvieratá, alebo strukoviny, treba ho zosadiť, lebo konal proti poriadku. Mimo času nových klasov a hrozna nemožno obetovať naoltári nič okrem oleja pre sväté svetlo a dymového korenia pre čas božej obety. Každé iné plody možno doniesť do domu ako prvotiny pre biskupa a kňazov, ale nie na oltár. Je známe, že biskupi a kňazi sa delili s diakonmi a ostatnými klerikmi. Z tohto kánonu vyplýva, že bol vždy väčší výber medzi obetnými darmi pre omšu. Dobre rozoznávali medzi prvotinami prinesenými do domu biskupa a obetnými darmi pre omšu.

Synoda v Mâcon roku 585 ustanovuje, že každú nedeľu majú muži a ženy priniesť chlieb a víno na oltár. Táto povinnosť bola až po neskorý stredovek prízvukovaná synodami, pravda, väčšinou bez účinku.

Pádny dôkaz pre prax obetného sprievodu ukazuje mozaiková dlažba Dómu v Aquileji. Táto dlažba pochádza asi z roku 317 po Kr. Tu vidíme v treťom zo štyroch pásov mozaiky predstavený obetný sprievod veriacich. V strede je známy obraz, nazývaný eucharistické víťazstvo: Anjel v jednej ruke s palmou a v druhej s korunou, pred ním stojí kôš s chlebom a veľká nádoba s vínom, teda motív iste eucharistický. Menšie obrazy v strednom páse predstavujú ľudí, ako prinášajú rozličné obetné dary: vidíme tu obetovať víno, chleby ale aj plodiny, kvety, ba aj vtákov. Je to teda znázornený obetný sprievod. Ale nielen to. Bolo tu hneď i miesto, kde sa skladali dary, lebo na mozaike sú zrejmé stopy nôh stola, na ktorý kládli dary. Tento stôl stál asi 5 metrov pred oltárom, ktorého poloha je známa z nápisu. Sem patria tiež scény z obetného sprievodu na mozaikách v Ravenne, napr. obetný sprievod cisára Justiniána a cisárovnej Teodory.

Ako vyzeralo obetovanie v 7. a 8. storočí v Ríme, o tom hovorí Ordo Romanum I. : Diakon, ktorý spieval evanjelium, ide k oltáru a prijíma od akolytu kalich a korporál. Vtedy to bola ešte veľká šatka, rozprestretá po celom oltárnom stole. Pápež zostúpil zo svojho trónu zo svojim bezprostredným sprievodom do tzv. „sanatoria“, prednej časti lode, kde sedával za starých čias senát, v uvedenom čase tam sedela šľachta Ríma, aby tam prijímal obetné dary veriacich.

Od každého prítomného dostal malú nádobku s vínom a jeden chlieb. Víno podával archidiakonovi, ktorý ho vylial do väčšieho kalicha, ktorý držal obvodný subdiakon; za ním zasa stál akolyt so džbánom, do ktorého sa kalich vyprázdňoval. Dary chleba pápež podával inému obvodnému subdiakonovi, ten ich dával ďalšiemu a ten ich zase ukladal do šatky, ktorú držali dvaja akolyti. Tak kráčal pápež radmi šľachty, ktorá mala miesto podľa hodností, najprv po boku mužov, potom po boku žien. Len čo sa obrátil na bok žien, niektorý z asistujúcich biskupovi začal zbierať dary obyčajného ľudu na boku mužov a potom aj na boku žien. Keď bolo veriacich veľa a zbieranie by sa bolo veľmi pretiahlo, pomáhali aj kňazi.

Keď sa zbieranie dokončilo, vstúpil pápež a jeho sprievod do presbytéria a umyl si ruky. Taktiež ostatní, ktorí zbierali dary. Archidiakon vystúpil k oltáru a uložil na oltárny stôl dary pre obetu. Keď to vykonal, prijal ako dar od prisluhujúceho subdiakona dar vína od pápeža a vlial ho do kalicha, tak isto potom dar vína od diakona a vo sviatky dar panovníckeho dvora. Prisluhujúci subdiakon odišiel k dirigentovi chóru, ktorý cez celý čas spieval s chórom žalm na obetovanie (ofertoriový žalm), a prijal od neho nádobku s vodou, ktorú priniesol archidiakonovi, a ten z nej nalial trochu vody do vína. Potom pápež vstal zo svojho trónu a išiel k oltáru, bozkom mu vzdal úctu a osobne prevzal dar chleba od diakonov, aby ho položil na oltár; archidiakon však prijal od určeného subdiakona dva chleby, darované pápežom a sám mu ich podal, aby ich priložil k ostatným darom chleba.

Tak obetovali všetci. Každý, od pápeža až po posledného muža z veriaceho ľudu, priniesol svoj dar, ktorým prispel svojou čiastkou na obetovanie eucharistickej obety. Ako svorne ležali všetky tieto dary na oltári, tak zhromaždení veriaci všetci spolu tvorili veľkú obetujúcu rodinu pred Pánom neba a zeme.

Oltár bol a je stredobodom. Pápež stál „pred“ oltárom ako aj dnes – tvárou obrátený k spevákom a ľudu. Očami dal znamenie dirigentovi chóru a ten skončil spev na obetovanie (ofertoriový spev). V tom čase sa aj prítomní biskupi postavili okolo pápeža a diakoni sa pripojili k nim. No subdiakoni sa postavili na opačnú stranu oltára, aby mohli pápežovi vidieť do tváre, a tak odpovedať.

Pápež sa modlil obetné modlitby (sekréty) a zakončil ich hlasným zaspievaním: Na veky vekov, na čo subdiakoni odpovedali: Amen.

V stredoveku stále viac zanikal obetný sprievod laikov, daromné boli dôrazné napomínania synod. Keďže ľud bol naň navyknutý, vynechaním vzniknutú medzeru zaplnili modlitbami, ktoré sa modlil kňaz; boli to modlitby na obetovanie, ktoré sa v usporiadaní omše pred Druhým vatikánskym koncilom používali od 14. storočia. Obsahovo tieto modlitby mali podobné myšlienky ako kánon, a preto ich v stredoveku volávali „Malý kánon“. Zmysel obetovaniu dával starý obetný sprievod, nie tieto modlitby.

Čo značí obetný sprievod a dary veriacich a prečo ich do obnovenej liturgie po Druhom vatikánskom cirkevnom sneme opäť zaviedli? Dar predovšetkým zastupuje vlastnú osobu. Keď niekomu niečo darujeme, chceme mu tým preukázať svoju lásku. V dare sa dáva sám človek. Tak aj obetný dar je symbol vlastnej osoby, pri obetovaní sa chceme celkom a úplne dať Bohu. V chlebe sa prináša na oltár práca a vo víne bôľ života alebo týždňa. Práca a utrpenie je hlavný obsah nášho života. Teda v chlebe a víne človek prináša celý svoj život, seba samého. Sprievod vyjadroval a vyjadruje tiež myšlienku vzájomnej spolupatričnosti. Každý dával niečo zo svojho, čo mu prináležalo, čo sám vybral a prinášal to na oltár, kde sa to stáva jediným veľkým obetným darom obce. Obetný sprievod bol veľkým spoločným úkonom. V tom bol hlboký symbol: k svätej omši jednotlivci prichádzali so svojou individuálnosťou, no rástli pre jednotu Kristovho mystického tela. Táto myšlienka spolupatričnosti bola niekoľko ráz vyjadrená v modlitbách nedieľ po Duchu Svätom: Aby všetkým na spasenie osožilo, čo jednotlivci obetovali .

Pekným symbolom obetného sprievodu bolo, že kresťan priniesol na oltár chlieb a víno a pri prijímaní dostal ten istý chlieb a to isté víno, premenené na Kristovo telo a Kristovu krv. Pričom chlieb a víno predstavujú vlastnú osobu toho, ktorý ho priniesol na obetu. Prirodzený človek prichádzal, a aj v súčasnosti prichádza k obete a preniká ho božstvo, tak, že domov sa vracia zmenený v Krista. Teda uskutočňujú sa slová svätého Pavla: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2,21). Obetný sprievod a prijímanie očividne dokazuje, že Eucharistiou sa stávame účastnými Kristovho božstva.

Teraz už lepšie rozumieme zmyslu obetovania (ofertoria). Je to najľudskejší úkon celej omše a znamená odovzdanie sa, je to veľké slovo dané Bohu! Čo znamená odovzdanie sa a oddanosť poznáme dobre z Abrahámovho života. Dlho musel čakať, kým sa splnilo Božie prisľúbenie, že totiž bude mať potomka. Keď však Izák dospel na mladíka, Boh povedal Abrahámovi: Vezmi svojho jediného syna, ktorého miluješ, a obetuj mi ho ako zápalnú obetu ... Abrahám vstal tú noc a išiel so svojím synom k istému vrchu, ktorý mu Boh ukázal. Cestou sa nič netušiaci chlapec pýta: Otče môj, pozri, tu je drevo i oheň, ale kde je obetné zviera? Abrahám odvetil s krvácajúcim srdcom: Synu môj, Boh sa už o nejaké zviera postará. Abrahám doviedol svoju hrdinskú obetu až do okamihu, kedy zviazal svojho jediného syna, položil ho na oltár a natiahol ruku pre smrtiaci úder. To Bohu stačilo. Tomuto sa hovorí „oddanosť“. Boh žiadal od Abraháma najväčšiu obetu jeho života, a on ju priniesol s oddaným srdcom (Gn 12).

Tu hneď cítime, aká ohromujúca životná hodnota sa pre nás skrýva v obetovaní. Oddanosť, to je koreň všetkej nábožnosti. Boh nechce naše city, naše slová, naše dary, on chce nás samých. Panna Mária vo svojej najväčšej chvíli povedala: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa slova tvojho (Lk 1,38). To bola oddanosť! Kristus zápasil s tým istým „Fiat“ pred svojim utrpením na Olivovej hore: Otče,... nie čo ja chcem, ale čo ty (Mk 14,36). A toto „Fiat“ vložil do najvznešenejšej modlitby Otče náš: Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi. Tak sa učíme v obetovaní prinášať najkrajšiu, najťažšiu, ale Bohu najmilšiu obetu - svoju oddanosť, seba samých: Pane, buď tvoja vôľa, kde idem a stojím! Pane, buď tvoja vôľa aj keď nechápem! Pane, buď tvoja vôľa aj keď to spôsobuje bôľ!

Obetný sprievod vychovával veriacich pre Kristovo obetné zmýšľanie; skôr ako by sa stali hodnými zúčastniť sa na Kristovom kňazstve a prinášať eucharistickú obetu, museli sa vedieť oddať Bohu. My nie sme výnimkou. Stáva sa tak v obetnom sprievode.

Ak chceme vniknúť k najhlbšiemu jadru obetovania, musíme vyzdvihnúť, že svätá omša je sprítomnenie vykupiteľského diela, najmä smrti a zmŕtvychvstania Kristovho. On zomrel za nás a zadosťučinil Otcovi za ľudí. To je naše objektívne vykúpenie alebo naša možnosť byť vykúpenými. Vykúpení budeme určite tým, že si osvojíme Kristove vykupiteľské zásluhy alebo ako hovorí svätý Pavol: S Kristom zomrieme a s ním aj vstaneme. K ozajstnému vykúpeniu patria dve veci: Kristus musel za nás zomrieť a my musíme zomrieť a vstať s ním. Obidvoje sa opakuje znova vo svätej omši: Kristus sprítomňuje svoju obetnú smrť, a to sa stáva pri premenení (consecratio). To ale nestačí, my sa musíme pripojiť k jeho obete, musíme s ním zomrieť a vstať. To sa stáva v obetovaní a prijímaní. Zúčastňovanie sa na Pánovej obete bolo pekne vyjadrené v obetnom sprievode: kresťania prinášali svoje dary na oltár; dary však predstavovali ich samých; tak sa teda sami položili na oltár, aby zomreli s Kristom a vystúpili na kríž, aby boli ukrižovaní s ním. To je naozaj najhlbší zmysel obetovania: účasť na obetnej smrti Kristovej. Krátko povedané: Kristus a my sme obetou, ktorá je prinášaná Otcovi.

Tento význam obetného sprievodu nezanikol i keď oficiálne bol sprievod zanedbaný a určitým spôsobom nahrádzaný. V obnovenej liturgii po Druhom vatikánskom cirkevnom sneme obetný sprievod bol znovu zavedený do slávenia svätej omše. Realizuje sa pri slávnostných bohoslužbách pápeža, biskupa alebo na väčšie sviatky. V mnohých krajinách súčasťou obetného sprievodu sú aj folklórne prejavy ako slávnostný tanec a formy nesenia obetných darov. V užšej forme sa realizuje obetný sprievod tak, že pri vchode do kostola na prestretom stole sú v nádobke hostie a vedľa je malá obetná miska do ktorej veriaci vstupujúci do chrámu malou lyžičkou vložia hostiu do obetnej misky, čím sa prihlasujú k svätému prijímaniu. Po modlitbách veriacich delegáti odnesú ampulky s vínom a vodou ako aj misku s vloženými hostiami pred obetný oltár, kde ich prevezme diakon alebo sám celebrant, položí ich na oltár a obetuje ich.

Zmysel prvej časti obetovania vo svätej. omši je z pohľadu kňaza pripravenie obetných darov, z pohľadu zúčastňujúceho sa ľudu o zúčastnenie sa na svätej omši obetným sprievodom. Práve ním má ľud vyjadriť svoju aktívnu účasť na obete, aj keď v minulosti sprievod zapadol do zabudnutia a obetovanie sa stalo čisto liturgiou, ktorú vykonával kňaz. To sa ukázalo aj pri modlitbách. Za starých dôb bolo obetovanie viac konaním, dnes je viac modlitbou. Platí to o omši pred liturgickou reformou, ako aj po reforme. Ľud slávnostne prinášal obetu pri speve na obetný stôl; diakon vybral pre obetovanie potrebné dary (chlieb a víno) a preniesol ich na oltár; po umytí rúk sa kňaz alebo biskup pomodlil jedinú modlitbu, ktorú dnes nazývame „Nad obetnými darmi“ (sekreta). Tým sa obetovanie skončilo. Až keď obetný sprievod zanikol a skrátili spev, súčasne pribrali rad modlitieb, ktoré sa kňaz modlil, a ktoré mali tú úlohu, aby zvlášť v privátnych omšiach zaplnili medzeru, ktorá vznikla vypadnutím obetného sprievodu. V omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom ich začali používať v rímskej Cirkvi od 14. storočia. Mimo Ríma nebolo v tejto veci až po Pia V. nijakej jednoty.

Obsahovo sa odvtedy tiež mnoho zmenilo v chápaní obetovania. Predtým sa myslelo výlučne len na obetné dary veriacich, ktoré práve vyjadrovali ich účasť na obete. V omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom, ako aj v omši v obnovenej liturgii, obetná príprava spočíva v príprave obetných darov. V súčasnosti na začiatku eucharistickej liturgie sa k oltáru prinášajú dary, ktoré sa stanú Kristovým telom a krvou. Predovšetkým sa pripraví oltár čiže stôl Pána, ktorý je stredom celej eucharistickej liturgie. Na stôl sa rozprestrie šatka (korporal), poskladaná menšia šatka (purifikatorium) na čistenie kalicha a patény alebo misky, omšová kniha (misál) a kalich (ak sa nepripravuje pri stolíku). Potom sa prinášajú dary. Je chvályhodné, keď veriaci sami prinášajú chlieb a víno. Kňaz alebo diakon ich prevezme na vhodnom mieste, zvyčajne pred oltárom. Potom sa kladú na oltár s predpísanými modlitbami. Hoci chlieb a víno, určené na bohoslužbu, veriaci už neprinášajú zo svojho ako kedysi, jednako obrad prinášania týchto darov si zachováva duchovnú silu a význam. Bohu podávame pre ľudský život najcennejšie dary, a to chlieb a víno.

Veriaci sprevádzali úkon obetovania, ako sme to už vyššie uviedli, piesňou obetovania (ofertoriovým spevom). Zvyk veriacich sprevádzať obetný sprievod spevom, ako hovorí svätý Augustín, prišiel do Cirkvi za jeho čias z Kartága. Biskup z Hippo musel hájiť tento zvyk v istom svojom spise proti úradníkovi Hiláriovi. Výslovne spomína, že Hilárius sa z akéhosi dôvodu staval proti zavedeniu žalmového spevu pri obetnom sprievode veriacich a tvrdil, že sa to nemá robiť. Aj keď sa pôvodný spis Augustína stratil, vieme to z druhej knihy jeho Retractationum, kde svätý Augustín o veci nakrátko píše a hovorí, že tento spis napísal na prosby svojho brata; myslí tým niektorého susedného biskupa.

V rímskej Cirkvi sa spev pri obetovaní (ofertoriu) uplatňoval len neskoršie. V Ordo Romanum I. od archikantora Jána (z roku 680, vyd. Silva-Tarouca) sa ofertoriový spev ešte nespomína, hoci sú ostatné premenlivé spevy už výslovne uvedené. Ale v Ordo Romanum I, ktorý vznikol asi v 7. storočí a v mnohom sa vracia ku Gregorovi I., sa už spomína. Môžeme teda povedať, že v Ríme bol zavedený asi v tomto čase.

Právom môžeme poukázať na to, že v starých omšových formulároch bolo ofertorium očividne neskoršie pridané, napr. na sviatok Narodenia svätého Jána Krstiteľa, na Hromnice a na Nájdenie svätého kríža. Na tieto sviatky bolo ofertorium doplnené z textov, ktoré boli v omši už poruke, zatiaľ čo iné premenlivé spevy boli samostatne volené. Podobne je to aj pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom v omšiach stredy a soboty kántrových dní.

V tzv. Antiphonarium Gregorianum, v ktorom sú premenlivé omšové spevy, nachádza sa akési predĺžené ofertorium, t. j. antifóna má ešte niekoľko iných veršov. V tom sa nám zachoval ofertoriový spev z čias, keď ešte býval obetný sprievod, hoci už pominulo klasické obdobie. Miesto celého žalmu vtedy spievali už len niekoľko veršov žalmu.

Spievali sa takto: Prvý zbor spieval antifónu, druhý ju zopakoval; prvý zbor zaspieval prvý verš, druhý zbor opakoval „repetendu“ atď. Ofertoriové verše sú najzaujímavejšie zo všetkých rozšírených textov starého misála (pred Tridentským snemom) a často obsahovo prekvapujúco obohacujú omšové myšlienky. Priateľom liturgie pripravia nemalú radosť; opakujúci sa verš je často základným tónom celého spevu. Tieto verše sa mohli spievať aj v liturgii, ktorá bola pred obnovou liturgie pri chorálovej svätej omši.

V omši pred obnovou liturgie kňaz sa pomodlil ofertoriový verš, sňal velúm (malú prikrývku) z kalicha, vzal paténu s chlebom (hostiou) – je to (nekvasený) chlieb – do oboch rúk, pozdvihol ju asi do výšky očí a obetoval ju Bohu.

V súčasnej omši kňaz hneď po skončení modlitieb veriacich pristúpi k obetnému stolu (oltáru) on alebo diakon prestrie korporál a prevezme paténu alebo obetnú misku s hostiami, rovnako ju vyzdvihne oboma rukami do výšky očí a prednáša obetnú modlitbu.

Rozdiel je v obsahu modlitieb. Kým v starej liturgii sa uvádza: kto obetuje, komu obetuje, čo obetuje, prečo obetuje a za koho obetuje. V obnovenej liturgii sa uvádza dobrorečenie Bohu, pánovi svetov, za to, že sme prijali chlieb z jeho štedrosti, ktorý mu obetujeme ako plod zeme a práce ľudských rúk a prosíme, aby sa nám stal chlebom pre večný život, t.j. Telom Ježiša Krista. Táto forma modlitby ďaleko hlbšie vyjadruje účasť všetkého ľudu na tejto obete ako aj cieľ obety.

Je pravdou, že obidve modlitby sú veľmi pekné a odrážajú stav vnímania vzťahu človeka k Bohu. Modlitba obetovania v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom odráža vzťah človeka k Bohu. Modlitba obetovania súčasnej omše sa vracia k myšlienke obetných sprievodov a obetovania chleba veriacim ľudom. Zdôrazňuje dôležitosť daru chleba ako plodu zeme a ľudskej práce, obetuje Bohu to, čo od neho dostal pričinením jeho práce. Zároveň prosí o chlieb života, o sprítomnenie živého tela Ježiša Krista, teda o chlieb, ktorý človeku zaistí večný život, kým to, čo mu predkladá zaisťuje mu len časný život. Rovnako to vidieť na obetovaní vína, kde sa zdôrazňuje účasť človeka na vzniku tohto daru, ktorý po premenení sa stane krvou Ježiša Krista, a tak už pri obetovaní sa zdôrazňuje Ježišovo prianie vyslovené v odpovedi ľudu, ktorý ho hľadal v Kafarnaume: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a jeho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6,53-56.). Rozdiel je tiež v tom, že v súčasnej omši kňaz prednáša modlitbu v množnom čísle, teda nie len za seba, ale ako by Bohu modlitbu hovorilo celé spoločenstvo. Z uvedeného vidieť, že v súčasnosti obetu prinášajú všetci veriaci na mieste kde sa slávi Pánova večera.

Kristus iste používal pri poslednej večeri nekvasený pšeničný chlieb, lebo veď bola Veľká noc a Židia na Veľkú noc jedli nekvasený chlieb. V starokresťanskej omši používali kvasený chlieb ako sa používal v bežnom živote, lebo veriaci prinášali so sebou chlieb, ktorý si sami upiekli. Obetné chleby boli zo začiatku ako ploché okrúhle pečivo, ktoré museli pre prijímanie veriacich rozlámať na menšie kúsky. Za čias pápeža Gregora I., mali obetné chleby podobu obruče alebo venca, a preto sa aj menovali „coronae“ (koruny).

Bol to akýsi druh lepšieho chleba, tej formy, ako sa ešte aj dnes nájde v Taliansku. Mohli by sme ho porovnať s našimi praclíkmi. Zachovalo sa nám aj niekoľko obrazov obetných chlebov: na diptychu zo slonoviny, chleby sú veľmi podobné našim praclíkom.

Od 11. storočia začali používať v západnej Cirkvi nekvasený chlieb, ale tento sa nemohol brať z obiet ľudu, a tak sa musel zvlášť pripraviť, čo sa neskôr robievalo v kláštoroch s určitými obradmi. Od 9. do 12. storočia pripravovali pre prijímanie ľudu malé chlebíky (hostie, nazývané „particulae“). Vtedy tiež vypadlo obvyklé lámanie chleba v staroveku. Preto boli hostie stále menšie a tenšie, takže tu už o jedení v pravom slova zmysle nemôže byť reč. Nové liturgické hnutie usilovalo o to, aby aj laici dostali väčšie a silnejšie hostie. Zvyk vtláčať na hostie kríž, Kristove obrazy alebo iné náboženské výjavy, pochádza z kresťanského staroveku.

Kňaz položí obetný chlieb s paténou alebo obetnou miskou na rozostretý korporál a naleje do kalicha vína a trochu vody, ktoré mu podá miništrant. Pred liturgickou obnovou, pri omši s asistenciou víno nalieval diakon, vodu subdiakon, v súčasnosti to robí diakon alebo sám celebrant. V minulosti kňaz alebo diakon požehnával vodu, okrem zádušných omší. V súčasnosti sa nežehná voda, len trochu vody (niekoľko kvapiek) sa vleje do vína, takže ostane vo svojej podstate nezmenené. Keď kňaz alebo diakon mieša vodu s vínom, hovorí modlitbu: vľavo pred reformou a vpravo v súčasnosti. Obidve modlitby sa obsahovo zhodujú.

Čo znamená miešanie vína s vodou? Na prvom mieste má to historický základ. V čase Krista pili len rozriedené víno. Z tohto dôvodu to Cirkev stále zachovávala. Najstaršie opisovanie svätej omše ako napr. u Justína (2. storočie) hovorí tiež o zmiešaní vína a vody: Potom prinesú predstavenému bratov kalich s vínom a vodou. Skoro však dali tomuto úkonu symbolický význam.

Symbolický význam jasne nájdeme v liturgických knihách rímskeho misála a podľa liturgie svätého Jána Zlatoústeho. Rímsky misál objasňuje miešanie v pôvodnej starej vianočnej omšovej modlitbe najstaršieho Sakramentara (Leonianum), ktorá bola doplnená dodatkom: Skrze tajomstvo tejto vody a tohto vína. V súčasnej omši: Tajomstvo tejto vody a vína. Je tu reč o svätej výmene: Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby nás zbožštil. Miešanie má symbolizovať toto zbožštenie. Ako je to možné? Víno predstavuje Krista, voda to sme my, ľudia, preto sa v minulosti požehnávala len voda a nie víno. V súčasnosti sa nič z toho nepožehnáva počas obetovania, až v kánone. Tak ako sa kvapka vody stratí v ušľachtilom víne, tak sa aj naše človečenstvo má stratiť v ušľachtilom víne božskej prirodzenosti Krista, alebo inak povedané, má sa zbožštiť. Zmiešanie znázorňuje celé dielo vykúpenia, zbožštenie a oslávenie ľudskej prirodzenosti.

Gréckej liturgii je blízky ešte iný význam, na ktorý radi poukazovali stredovekí liturgici: V proskomídii (príprava obetných darov na začiatku svätej omše) prebodne kňaz obetný chlieb (malou) kopijou; diakon medzitým naleje víno a vodu do kalicha, pričom sa hovorí: Jeden z vojakov prebodol jeho bok kopijou a hneď vyšla krv a voda; a ten, ktorý to videl, vydáva svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. Grécka liturgia teda myslí na vodu, ktorá vytiekla z prebodnutého boku Vykupiteľa.

Po zmiešaní vína a vody kňaz pozdvihne kalich naplnený vínom a kvapkami vody (v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom ho diakon pridŕžal od spodku, v súčasnej nie) a hovorí pritom v množnom čísle modlitbu obetovania vľavo v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom a v pravo v súčasnej omši.

Modlitba obetovania vína zriedeného s vodou v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom hovorí vzhľadom na (budúcu) konsekráciu (premenenie). Cieľové zameranie je ešte viac rozšírené ako v modlitbe obetovania chleba: Na spasenie naše a na spasenie celého sveta, teda všetkého tvorstva, schopného vykúpenia. Zvrat ako príjemnú vonnú obetu je prevzatý z predstáv Starého zákona, kde sa často hovorí, že Boh vdychuje vôňu obety. V starej rímskej Cirkvi kalich kládli vedľa hostie a patény a nie za ňu. Z toho vysvitá, že za Alpami bol už obvyklý náš spôsob. Durandus vysvetľuje, že v Ríme kalich stavali napravo od hostie preto, aby sa zdôraznila krv, ktorá tiekla z pravého boku Kristovho. Aj Ordo Romanum I. poukazuje na toto postavenie kalicha.

V súčasnej omši modlitba obetovania vína a vody vyjadruje rovnakú myšlienku ako modlitba odriekaná pri obetovaní chleba. Ďakujeme Bohu za dar vína, ktorý zároveň mu obetujeme a prosíme ho, aby sa nám stalo duchovným nápojom, teda krvou Ježiša Krista. Teda to, čo sme citovali vyššie o Písma pri objasňovaní obetovania chleba, t. j. prípravy na naplnenie Ježišovho želania.

Zmysel a cena obety závisí od nášho duchovného rozpoloženia a od úmyslu. Obeta v najhlbšom zmysle zastupuje vlastne odovzdanie seba samého. To je dôvod, prečo kňaz po daroch obetuje seba samého spolu s veriacimi. Obsah modlitby omše pred liturgickou reformou a súčasnej je v podstate rovnaký, s tým rozdielom, že v súčasnej omši kňaz hovorí v množnom čísle, teda obetuje sa celé prítomné spoločenstvo veriacich.

Kňaz sa modlil, a aj dnes sa modlí, sklonený nad oltárom. Jej znenie je prebrané zo Starého zákona. U Daniela (3,39-40) sa ju modlia traja mládenci v ohnivej peci. Uprostred plameňov vzdychajú za celý národ v zajatí. Boh nemôže rozviazať zmluvu, ktorú uzavrel s otcami, židovský národ nemôže prinášať v zajatí obety, lebo chýba mu chrám: Prijmi nás v duchu pokorných a v duši skrúšených. Nech sa koná naša obeta pred tvojou tvárou, aby sa ti páčila, ako keby sme ti obetovali ako zápalnú obetu baranov, býkov a tisícich oviec. Aká krásna obetná modlitba, keď ju počujeme z úst troch mladíkov! Keď sme v ohnivej peci navštívenia, protivenstiev a bôľu, obetujeme ich Bohu spolu s Kristovou obetou ako príjemný obetný dar. Modlitbu sa teda modlíme v množnom čísle. Kňaz a ľud sú tu zjednotení na spoločnej obete, kňaz tu stojí ako zástupca ľudu.

V omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom bolo krátke zvolávanie Ducha Svätého po sebaobetovaní kňaza, v súčasnej omši to nie je. V starokresťanskej liturgii je to vlastne už kánon, lebo toto vzývanie Ducha Svätého nasledovalo aj v gréckej liturgii ešte aj dnes nasleduje po konzekračných slovách (premenení) tzv. epikléza, zvolávanie Ducha Svätého na obetné dary a prosba, aby ich premenil. Tento úsek modlitby je v orientálnej liturgii vo veľkej vážnosti, dokonca pravoslávni kresťania až naň prekladajú okamihoch premenenia. Táto modlitba v liturgii svätého Jána Zlatoústeho znie: Ešte prinášame tebe túto duchovnú a nekrvavú obetu a prosíme, modlime sa a úpenlivo žiadame: zošli Ducha svojho svätého na nás a na predložené tieto dary a učiň teda chlieb tento drahocenným telom Krista svojho; a čo v kalichu tomto, učiň predrahou krvou Krista svojho, premeniac ich Duchom svojim svätým. V tejto modlitbe je vyslovené vieroučné presvedčenie Cirkvi, že Duch Svätý, ako je pôvodca ľudského tela Kristovho, tak je aj pôvodca jeho eucharistického tela. Rímska liturgia epiklézu po premenení čoskoro odstránila a vsunula inú prosbu o premenenie pred kosekráciou. Preto sa v stredoveku akýsi druh epiklézy dostal medzi obetné modlitby ofertoria. Znel: Príď, Svätiteľ, všemohúci, večný Bože! Požehnaj túto obetu, pripravenú tvojmu svätému menu. V starých rukopisoch po Svätiteľ nasleduje prídavok: Duch Svätý. Pozoruhodné sú gestá, ktoré pritom kňaz robí: Najprv podvihne ruky, ako by chcel zniesť kríž nad obetnými darmi. Slovo požehnaj znamená konsenkráciu.

Pri slávnostných bohoslužbách býva incenzovanie obetných darov, oltára, kléru a ľudu. Tento zvyk je starej liturgii neznámy, len v neskorom stredoveku ho začali všeobecne používať. Cieľom okiadzania je predovšetkým zvýšiť slávnosť liturgických úkonov. Kadidlo je tak isto obetný dar ako chlieb a víno. Okiadzanie má vôbec v liturgii úlohu očistiť a posvätiť, teda zápornú a kladnú. Teda obetné dary má zbaviť všetkého nesvätého vplyvu a z druhého pohľadu má zahaliť všetko posvätnou atmosférou. Konečne kadidlo má aj symbolický význam. Má predstavovať modlitbu, vystupujúcu k nebesiam: Ako dym kadidla nech vystupuje moja modlitba. Kadidlo teda má zvýrazniť našu ochotu k obete. Do obety sú zahrnutí aj prítomní, lebo aj oni sú okiadzaní. Teraz je už všetko pripravené pre veľkú chvíľu obety. Pán môže zostúpiť na oltár ako kedysi v Starom zákone zahalený do oblaku dymu.

Cez okiadzanie kňaz hovoril štyri modlitby, ktoré vyjadrovali význam tohto úkonu. V dnešnej liturgii kňaz požehná kadidlo, ale nič nehovorí. Dym kadidla hovorí všetko, keď sa vznáša do výšky. V porovnaní modlitieb a úkonov v omši pred a po liturgickej obnove vidíme, čo kňaz hovoril počas jednotlivých úkonov. Liturgia svätej omše pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom snažila sa každý úkon celebranta odprevádzať určitým vysvetlením formou modlitby, súčasná toto vynecháva a ponecháva to na účastníkov svätej omše.

Umývanie rúk po prijatí obetných darov je prastarou zložkou aktu obetovania. Hovoria o ňom už Apoštolské ustanovenia zo 4. storočia. Pôvodne ho robili z celkom praktických dôvodov. Pri odoberaní obetných darov si kňaz zašpinil ruky, preto si ich umyl, aby mohol čistými rukami priniesť obetu. Ale už vtedy bola v umývaní symbolika očistenia. Už spomenuté Apoštolské ustanovenia samy hovoria, že umývanie symbolizuje čistotu srdca. Pozvoľne sa zaužíval aj žalm (26,6-12), ktorého úlohou bolo zdôrazniť tento význam, zvlášť prvý verš: Umývam si ruky s nevinnými a tak obchádzam tvoj oltár, Pane. Stredovekí liturgici tu zvlášť radi mysleli na Pilátovo umývanie rúk pri odsúdení Krista, ale tento výklad musíme, prirodzene zamietnuť. Aj nasledujúce verše obsahujú veľmi pekné myšlienky: Pane, ako milujem ozdobu domu tvojho a miesto, kde prebýva tvoja sláva.

V súčasnej omši je celý obsah veršov žalmu zhrnutý do vety: Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Tieto slová lepšie vystihujú úkon umývania rúk a jasne vyslovujú prosbu kajúcnosti celebranta, aby mohol s čistým srdcom a rukami (ktoré zastupujú v tomto prípade celé telo človeka) pokračovať v slávení eucharistickej obety.

V omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom obrad obetovania pokračoval obetnou modlitbou k Najsvätejšej Trojici a na pamiatku umučenia, vzkriesenia a nanebovstúpenia Pána, na česť blahoslavenej Márie, vždy Panny, blahoslaveného Jána Krstiteľa, svätých apoštolov Petra a Pavla a všetkých svätých. Časovo je to jedna z najstarších modlitieb a pochádza z ambrozianskej liturgie. Zvláštnosťou na nej je to, že je zameraná na Trojicu, čo je veľmi zriedkavé pri liturgických modlitbách. Modlitba inak vyjadrovala živú spomienku na najdôležitejšie fázy Kristovho života, ako aj na najbližšie Kristove osoby. V súčasnej liturgii obetovania táto modlitba absentuje. Po obrade umývania rúk kňaz sa hneď obráti k ľudu s výzvou Modlite sa, bratia a sestry, aby .... Zvláštnosťou je oproti omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom, že oslovenie sa týka aj žien a nielen mužov. V tejto omši kňaz oslovoval: Modlite sa bratia, aby ..., teda len mužov, čo bol vplyv Východu, pokiaľ išlo o postavenie žien v spoločnosti. Dnes sa rovnakým dielom obetovania zúčastňujú muži i ženy a nezdôrazňuje sa, že ženy musia byť na omši oddelene od mužov. Z minulosti je známe, že na pravej strane sedeli muži v poradí podľa vážnosti v cirkevnej obci, na ľavej ženy a vpredu mládež, pričom chlapci boli bližšie ku oltáru.

Pôvodne táto modlitba bola asi len Modlime sa alebo len Modlite sa, tak ako pred každou oráciou (modlitbou) len výzvou kňaza spolucelebrujúcemu kléru, aby si nábožne povzniesli myseľ pri nasledujúcej modlitbe. Od stredoveku však kňazstvo alebo miništranti aj odpovedali a tak spolu pripojili prosbu o milostivé prijatie obety.

Ľud na túto výzvu odpovedá odporúčaním, aby Pán prijal túto obetu z rúk kňaza na chválu a slávu Božieho mena a úžitok samotného ľudu aj Cirkvi.

Napokon sa kňaz s rozopätými rukami modlí modlitbu nad obetnými darmi. Ľud ju uzavrie zvolaním Amen. V omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom sa ju modlil potichu. Túto modlitbu, kedysi jedinú obetnú modlitbu, nachádzame už aj v najstarších Sakramentaroch (bohoslužobných knihách). V druhom najstaršom Sakramentari (Gelasianum) už sa volá „secreta“, v „Gregorianum“ sa nazýva „Oratio super oblata“ (modlitba nad obetnými darmi). Meno „secreta“ sa rozlične vysvetľuje. Jedni ho prekladajú „tichá modlitba“. Opát Herwegen podáva vysvetlenie, že k slovu „secreta“ treba doplniť „ecclesia“, vyvolená obec, na rozdiel od „collecta ecclesia“, zhromaždená obec, pred prepustením katechumenov. Je teda sekreta obetnou modlitbou vyvolenej kresťanskej obce. Možno sa však vzťahuje aj na obetné dary, oddelené pre konsekráciu, na rozdiel od tých, ktoré sa mali len požehnať.

Čo sa týka obsahu, „staré sekréty“ hovoria o obetných daroch veriacich a predpokladajú obetný sprievod, novšie smerujú až k nasledujúcemu obetnému úkonu. Sekréta nie je ani zďaleka tak umelecky vypracovaná ako kolekta, ale sa končí priam tak, ako ona. Posledné slová zakončenia kňaz v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom spieval alebo hovoril nahlas. V súčasnej omši môže celú modlitbu spievať alebo sa nahlas modliť, aby ju veriaci mohli sledovať, čo je vlastne už prechod ku prefácii.