Kontakt
Vyznanie viery - Krédo
Koniec predomše v omši pred Druhým vatikánskym koncilom a v prvej časti omše obnovenej liturgii
Predomša sa končila v nedeľu
a v isté sviatky (Panny Márie, anjelov, apoštolov a
cirkevných učiteľov) rozšíreným vyznaním viery
[1]
.
Vyznanie viery (Krédo) bolo ozvenou predomše, zvlášť Božieho
slova, so strany ľudu. Cieľom predomše bolo utvrdenie sa vo viere.
K tomu slúži počúvanie čítania a kázne. Vyznanie
viery je vyjadrením nášho vzťahu k Bohu a zároveň je
dverami do obetnej časti svätej omše. Viera je predpokladom
milostí, ktoré sa nám dávajú v obete. Vyznanie viery je
teda pravý prechod k obete svätej omše.
Nicejsko-carihradské vyznanie viery
Vyznanie viery v omši je
pravdepodobne rozšírené jeruzalemské krstné vyznanie viery
a dostalo sa do svätej omše v 5. storočí v Antiochii
a v 6. storočí v Carihrade. V západných
krajinách sa zjavuje v Španielsku už v 6. storočí, vo
Francúzsku a v Nemecku v 7. a 8. storočí.
Spievali ho tam v omši so súhlasom rímskej Stolice. Oficiálne
ho prijal do rímskej liturgie roku 1014 pápež Benedikt VIII. na
prosbu cisára Henricha II. V rímskej liturgii bolo mu
vyhradené miesto hneď po evanjeliu. Naproti tomu v byzantskej
liturgii je umiestnené po bozku pokoja pri obetovaní. V oriente
Krédo iba odriekali, kým na západe ho spievali. Neskoršie sa ho
v latinskej reči modlil celebrant a ľud spieval pieseň,
ktorá mala charakter vyznania viery.
V obnovenej liturgii
svätej omše je zaradené podobne ako v omši pred Druhým
vatikánskym cirkevným snemom po evanjeliu a homílii, za ním
nasledujú prosby veriacich, ktorými sa končí prvá časť omše.
V obnovenej liturgii je možné sa modliť alebo spievať aj
Apoštolské vyznanie viery, závisí to od celebranta, ktoré
vyznanie viery zvolí. Aj v obnovenej liturgii sa vyznanie viery
modlíme alebo spievame v nedeľu a v isté sviatky,
podobne ako v omši pred Druhým vatikánskym snemom. Pri
používaní latinského jazyka v omši sa ho v našich krajoch
celebrant modlil po latinsky a ľud spieval pieseň vyjadrujúcu
obsah vyznania viery z JKS. V súčasnosti sa Vyznanie
viery kňaz a prítomný ľud modlia alebo spievajú spolu.
Cieľom prvej časti omše, rovnako ako bolo v prípade predomše
je osvedčenie sa vo viere v Trojjediného Boha. Na jej
posilnenie počúvame čítania z Písma a kázeň. V súčasnej
omši zavŕšením prvej časti omše sú modlitby veriacich,
v ktorých veriaci ľud poučený v liturgii slova
predkladá svoje prosby všemohúcemu Bohu, ako aj hlavný úmysel,
na ktorý je obetovaná svätá omša.
Krédo sa zjavuje v omši z troch rôznych príčin:
- Pre mystérium, keď je totiž slávnosť venovaná predmetu, ktorý sa spomína vo Verím Boha (teda nedele, sviatky Pána, Panny Márie a anjelov).
- Pre múdrosť vyučovania niektorého svätca (apoštola, cirkevného učiteľa, Márie Magdalény).
- Pre mimoriadne slávnostný ráz niektorej omše: sviatok kostola, sviatok patróna krajiny, biskupstva...
Verím Boha (Krédo) je nedeľným obnovením krstných sľubov, je
„martýriom“ celého týždňa a vydaním svedectva za Krista
a vieru. Vyznaním viery pri omši má ľud prejaviť svoj
súhlas s Božím slovom, ktoré počúval v čítaniach
a v homílii a má si uvedomiť základné články
viery skôr, ako začne sláviť Eucharistiu. Vyznanie viery je
potrebné odriekať alebo spievať stojačky, aby bolo dôstojným
verejným vyznaním.
Vyznanie
je výpoveď v určitom spoločenstve o osobných
rozhodnutiach a udalostiach. Napríklad, v Novom zákone
Ježiš žiada vyznanie viery v seba:
Každého,
kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý
je na nebesiach
(Mt 10,32).
Apoštol Pavol v liste Rimanom dodáva:
Lebo
ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo
svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš
spasený
(Rim 10,9).
V kresťanstve platilo vždy verejné vyznanie v dvoch
pohľadoch:
- V chvále mocných Božích skutkov realizovaných Ježišom Kristom, ktoré sa uskutočnili na človeku vyznávajúcom svoje hriechy.
- Ako nevyhnutne vyplývajúce z duchovno-telesnej jednoty človeka a z jeho podstatného vzťahu k spoločenstvu a k Cirkvi.
Vyznanie
viery v teologickej terminológii nie je v prvom rade aktom
vyznávania, ale formuláciou obsahu viery v článkoch so
snahou o istú úplnosť. Prvotný typ tzv. apoštolské
vyznanie viery je doložené v 2. storočí a obsahuje vieru
v trojjediného Boha
[2]
,
cirkev a odpustenie hriechov. V rozvinutej forme, ako sme
to už aj uviedli, je dosvedčené v rímskej krstnej liturgii
v 4. storočí. V 6. storočí v juhozápadnom
Francúzsku sa modlilo v dnešnej forme, ktorá bola v 9.
storočí v Ríme oficiálne prevzatá pre krst. Paralelne
k tomu na Východe v christologických a trinitárnych
sporoch bolo I. Nicejským koncilom prevzaté vyznanie viery, užívané
v Nikaji. Nicejsko-carihradské vyznanie viery je od 6. storočia
všeobecne rozšíreným krstným vyznaním, a ako sme už
vyššie uviedli, v roku 1014 sa stalo súčasťou omšového
formulára rímskej cirkvi. Neskoršie vyznania viery boli výslovne
formulované so zreteľom na obranu proti bludným náukám.
V súčasnosti v teologickom zmysle obsahujú vyznania
viery hlavné dogmy a ich doslovný text zaväzuje každého
veriaceho.
Michalov, J.: Desať božích prikázaní, Lúč Bratislava, 2004. Michalov, J.: Šesť hlavných právd, Lúč Bratislava, 2005.
Spievaním
alebo recitovaním Vyznania viery si neustále opakujeme jednotlivé
pravdy viery, ktoré sme sa zaviazali vyznávať pri krste, aby sa na
nás splnilo to, čo hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom:
Lebo srdcom veríme
na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu. Veď písmo
hovorí: Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený
(Rim 10,10-11).
Ak chceme srdcom veriť a ústami vyznávať, musíme rozumom
chápať a v každodennom živote realizovať na každom
našom kroku a pri každej činnosti.
Modlitby veriacich
Vzácnou
perlou, ktorú Druhý vatikánsky koncil znovu objavil a vložil
do rímskej liturgie ako významnú a riadnu časť svätej
omše, sú spoločné modlitby veriacich (Oratio communis seu fidelium)
Keď zhromaždená Cirkev koná túto spoločnú modlitbu, vyjadruje
tým svoju pevnú vieru v spoločenstvo svätých a v svoje
univerzálne poslanie. Cirkev tu vystupuje ako veľká Prosebnica
a Orodovnica za všetok ľud. Svätý Boží ľud vykonáva
svoje kráľovské kňazstvo nielen tým, že participuje na slávení
svätej omše, ale význačným spôsobom aj tým, že koná túto
spoločnú modlitbu. Spoločné modlitby majú miesto nielen vo
svätej omši, ale aj pri iných liturgických zhromaždeniach.
Pod pojmom Oratio communis seu fidelium
rozumejú sa spoločné prosby, ktoré prednáša Bohu spoločenstvo
veriacich ako celok, a to po vyzvaní toho, kto koná
bohoslužbu. Treba si všimnúť tri základné prvky tejto modlitby:
- Ide o prosby, ktoré prednášame Bohu. Nemajú teda vyjadrovať len adoráciu, vďaku alebo chválu niektorého svätca.
- V spoločných modlitbách predovšetkým prosíme za všeobecné dobrá, ale aj za seba samých.
- Spoločné modlitby sú spoločnou modlitbou liturgického zhromaždenia, teda na prednesené prosby majú odpovedať všetci prítomní na bohoslužbe.
Vo všeobecnej modlitbe, čiže modlitbe veriacich, ľud vykonáva úlohu
svojho kňazstva tým, že prosí za všetkých ľudí. Treba, aby sa
táto modlitba spravidla konala pri omšiach za účasti ľudu, a to
tak, že sa prednášajú prosby za svätú Cirkev, za svetskú
vrchnosť, za sužovaných rozličnými ťažkosťami, ako aj za
všetkých ľudí a za spásu celého sveta. Pri nejakej
osobitnej slávnosti ako birmovanie, sobáš, pohreb, možno však
v poradí úmyslov uprednostniť tie, ktoré sa vzťahujú na
osobitnú príležitosť. Modlitbu riadi celebrujúci kňaz, ktorý
krátkym povzbudením vyzve veriacich na modlitbu a prednesie
modlitbu na zakončenie. Úmysly má prednášať diakon, alebo
kantor, alebo niekto z veriacich. Celé zhromaždenie po prednesení
jednotlivých úmyslov vyjadrí svoju prosbu spoločným zvolaním
alebo tichou modlitbou. Modlitbu veriacich možno aj spievať. Výzva
sa však nespieva, iba prosby a záverečná modlitba. Odpovedať
možno nasledovnými zvolaniami:
- Prosíme ťa, vyslyš nás.
- Ak sa končí prosba zvolaním „prosme Pána“ odpovedá sa „Pane, vyslyš nás“.
- Pri spievaní druhou melodickou formou: Ó Bože, uslyš nás, ó Bože, vyslyš nás!
Ak je v príslušnom formulári po texte výzvy rímska číslica,
ktorá odkazuje na primeranú odpoveď ako ich uvádza v úvode
manuál „Spoločné modlitby veriacich“.
Dôležité je, aby naše spoločné modlitby boli úprimnou odpoveďou na slová
svätého apoštola Pavla:
Predovšetkým
žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali
sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo
sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným
životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote, ktorá je
zárukou pokojného života. Toto je dobré a milé pred Bohom,
naším spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení
a poznali pravdu (1Tim 2,1-4.).
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
