Po úvodných častiach omše, liturgia slova je prechodom z rozbehaného a roztržitého života do sústredenia sa v prítomnosti Pána, z uponáhľaného života do odpočinku v príjemnej prítomnosti Krista. Sme ako ľud, ktorý sa zhromaždil okolo učiaceho Krista, aby ho pozorne počúval. Aj my prichádzame zo sveta so svojimi starosťami, hriechmi, roztržitosťami... Preto je potrebné pred modlitbou si pripraviť dušu. Omša je najväčšou modlitbou. Mohli by sme sa odvážiť začať ju s neposvätenou dušou, s rojom cudzích myšlienok a želaní? Preto vstupujeme do predsiene kostola, striasame prach z nôh a zbavujeme sa všetkého, čo neprináleží k omši. Prvá časť omše predstavuje spojenie sveta a svätyne, je na to, aby spojila obe časti: pri prvej máme so sebou v chráme všetky svoje starosti, prosby a biedy života. Všetky tieto hnutia nášho srdca sa v tejto časti omše očistia, vyjasnia a stanú sa dôstojnou obetou. Dôležité je, aby sme si uvedomili, na čo sme prišli do kostola a čo tu chceme robiť. Neprišli sme na módnu prehliadku, na obzeranie sa po ľuďoch, ako sú oblečení, ako voňajú, ako sa tvária, ale prišli sme preto, aby sme predstúpili pred nášho Pána s čistým srdcom a so svojimi potrebami a prosbami. A aby nezabudli sme na to hlavné, že sme prišli oslavovať nášho Boha.

Hlavnú časť liturgie slova tvoria čítania zo Svätého písma s medzispevmi. Homília (kázeň), vyznanie viery a spoločná modlitba čiže modlitba veriacich ju rozvíjajú a zakončujú.

V čítaniach, ktoré potom vysvetľuje homília, Boh hovorí k svojmu ľudu, zjavuje tajomstvo vykúpenia a spásy a poskytuje duchovný pokrm. Ba vo svojom slove je sám Kristus prítomný uprostred veriacich. Božie slovo si ľud osvojuje spevmi a vnútorný súhlas s ním, vyjadruje vyznanie viery. Napokon ľud posilnený Božím slovom, v modlitbe veriacich prednáša svoje prosby za potreby celej Cirkvi a za spásu sveta.

Biblické čítania sú najstaršou súčasťou prvej časti omše. Sú dedičstvom synagógy, a ako sme to už aj povedali, boli prebraté zo židovských božích služieb v synagógach. V 3.-4. storočí svätá omša podľa Apoštolského ustanovenia obsahovala biblické čítania, a to jedno čítanie, spravidla prvé, zo Starého zákona, druhé z Nového zákona a tretie z Evanjelia. Túto organizáciu si zachovala aj svätá omša v Ríme vo 4.-6. storočí. V 7. storočí, za pápeža Gregora I. došlo vo svätej omši k zmenám, okrem iných aj v počte čítaní. Zostalo prvé čítanie (Epištola, t.j. čítanie z niektorého apoštolského listu) a Evanjelium. Tento systém biblických čítaní si osvojila omša praktizovaná až do Druhého vatikánskeho cirkevného snemu, ktorý nariadil obnovu liturgie. Obnovená liturgia sa vrátila k trom čítaniam tak, ako boli praktizované vo svätej omši podľa Apoštolského ustanovenia v 3.-4. storočí. Apoštolské ustanovenia výslovne poukazujú na trojčlenný poriadok biblických čítaní. Liturgie východnej cirkvi (jeruzalemská, carihradská, arménska) a západnej (Rím, Miláno, Španielsko) prijali sústavu trojčlenného čítania a niektoré si ho podržali až podnes, ako arménsky, ambroziánsky a mozarabský rítus.

Z uvedeného vidíme, že aj v Ríme boli tri čítania; inak bývalo zvykom, že sa prvé dve preberali vo feriálnych dňoch zo Starého zákona. Epištola bola prednostným právom nedele. Nie je známa príčina, prečo v Ríme prešli k dvojčlennej sústave čítania. Na počiatku 6. storočia to už bolo uskutočnené u väčšiny svätých omší; len poniektoré omše majú tri čítania a ostali tak aj v omši do Druhého vatikánskeho snemu. Staré kostoly, aby sa hodnotilo štvornásobné slovo v jeho stupňovaní, mali pre ohlasovanie štyri rozdielne miesta; v kostole svätého Klementa v Ríme, v ktorom sa zachovalo v čo najpôvodnejšom stave starokresťanské zriadenie Božieho domu, sú ešte zachované tieto štyri miesta. Vpredu pri chórovom zábradlí je nízky pult pre lektora. Na južnej strane (od prizerajúcich sa vpravo) stojí vyvýšená ambóna (pult na čítanie) na ohlasovanie epištoly. Na severnej strane je veľkolepejší a vyššia ambóna pre evanjelium; vzadu za oltárom sa zdvíha v strede biskupská katedra, z ktorej biskup kázal.

Čítania v prvých storočiach boli nepretržité, t.j. ešte neboli určené pre jednotlivé omše vybrané úryvky. Justín hovorí, že sa čítalo, „nakoľko to dovoľoval čas“, t.j. nakoľko to biskup pokladal za dobré a pri najbližšej omšovej slávnosti pokračovali tam, kde boli prestali (lectio continua). Veľmi skoro však prispôsobili knihu, ktorú bolo treba čítať, základnému charakteru cirkevného času a veľkých sviatkov, spomienok na dielo spásy, napr. na Vianoce, na Zjavenie Pána, na Veľkú noc a na Nanebovstúpenie... vyberali priliehavú časť Písma. Lectio continua sa uplatňuje ešte aj teraz v gréckej cirkvi v niektorých častiach cirkevného roka, napr. v evanjeliových čítaniach po Duchu Svätom. Od lectio continua potom prešli k tzv. čítaniu na pokračovanie: nečítali už všetko, vyberali síce úseky, ale spájali ich do plynulého poradia.

V Rímskom misáli používanom do Druhého vatikánskeho snemu sú stopy po čítaní na pokračovanie. Tak evanjeliá nedieľ po Zjavení Pána (t.j. od 3. po 6. nedeľu) sú podľa Matúša a sú usporiadané v poradí podľa biblického textu. Aj nedeľné čítania (perikopy) po Duchu Svätom sú tak usporiadané (od 6. po 24. nedeľu, len 18. nedeľa tvorí výnimku, čo je znakom, že bola vsunutá).

V Rímskej cirkvi čoskoro prešli k takzvanej perikopovej sústave, t.j. pre jednotlivé nedele určili vybrané úseky čítania, pričom už nehľadeli na poradie kníh a kapitol. Spočiatku výber čítaní – ako vôbec stvárnenie menlivých častí svätej omše – závisel od pápeža (biskupa). On naznačil na začiatku omše diakonovi a lektorovi (subdiakonovi) určitú perikopu, tak ako predpisoval aj žalm, ktorý bolo treba zaspievať, a sám skladal orácie a prefáciu. Takto sa pomaly utváral presnejší poriadok čítaní, najmä keď vec viedol a urobil záväznou vplyvnejší pápež.

V skutočnosti sa rímsky perikopový poriadok ustálil vo svojich hlavných črtách v dobe medzi pápežom Levom I. a Gregorom I. (450 až 600). Stredovekí spisovatelia pripisujú usporiadanie perikop svätému Hieronymovi (†420) alebo od neho inšpirovanému pápežovi Damazovi I. (366 až 384), no neoprávnene. Rozhodne tzv. „Comes“ (t.j. vodca alebo lepšie povedané, zoznam perikop) nepochádza od svätého Hieronyma. Najstarší zachovaný pamätník rímskeho usporiadania perikop pochádza pravdepodobne zo 6. storočia a je zachovaný v rukopise z 8. storočia, ktorý sa teraz uchováva vo Würzburgu. Hodné povšimnutia v ňom je to, že aspoň v dodatku sú pripojené ešte i čítania z prorokov.

Podľa kázni svätého pápeža Leva I. (440 až 461), môžeme zistiť už celý rad evanjeliových a taktiež epištolových čítaní, ktoré boli ešte aj pred liturgickou obnovou, napr. na Zjavenie Pána je Mt 2,1-12, kde pápež hovorí i o „obyčaji“; na 1. nedeľu veľkého pôstu, kde sú dokonca dosvedčené obidve čítania; na kántrovú sobotu v pôstnom čase, evanjelium o premenení a iné.

O poldruha storočia neskôr dávajú homílie svätého pápeža Gregora I. (590 až 604) ešte oveľa rozsiahlejší obraz evanjeliových čítaní. Bohužiaľ mimo týchto dvoch pápežov nie sú naporúdzi nijaké staršie stopy perikop. Nedajú sa zostaviť počiatky rímskeho perikopového útvaru.

V stredovekých misáloch sa vyskytujú ešte isté rozdiely; až Pius V., ktorý v roku 1570 vydal oficiálnu rímsku omšovú knihu, ustálil perikopový poriadok jednotne pre celú rímsku Cirkev.

Ak prelistujeme Rímsky misál, ktorý do platnosti uviedol ešte Pius V, podľa rozhodnutia Tridentského koncilu, platne užívaného do 30. novembra 1969, kedy bol nahradený Rímskym misálom obnoveným podľa rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu, uvedeného do platnosti pápežom Pavlom VI., zistíme, že po nedeliach bez výnimky je prvým čítaním epištola, t.j. „lectio“ vzatá z apoštolských listov a vo veľkej väčšine prípadov zo svätého apoštola Pavla, zatiaľ čo všetky pôstne všedné dni, kántrové dni a väčšina omší vo sviatky svätých má v prvom čítaní lekciu zo Starého zákona. Za starých čias sa volala epištola „Apostolus“ (apoštol) a bola výsadou nedele.

Pri slávnostnej omši podľa Rímskeho misála Pia V. epištolu alebo lekciu spieval subdiakon v jednom tóne. Neskoršie stál pri čítaní obrátený k oltáru, na najnižšom stupni oltára epištolovej strany; toto postavenie však nebolo pôvodné a nie je možné ho označiť za ideálne. Čitateľ predsa má byť obrátený k tomu, pre koho je určené čítanie. Toto postavenie sa opieralo o symbolickú stredovekú úvahu, ktorá v subdiakonovi videla Jána Krstiteľa. On svojím kázaním pokánia poukázal na Krista (Kristus = oltár), čo malo naznačovať obrátenie k oltáru. Neskoršie bolo povolené aby (subdiakon) čítal prvé čítanie obrátený k ľudu.

Ohlasovanie epištoly začínalo slovami: Lectio epistolae beati Pauli Apostoli ad Romanos (čítanie Listu svätého Pavla, apoštola, Rimanom), alebo knihy Múdrosti, alebo Veľpieseň, Ecclesiasticus, Kniha Múdrosti a Prísloví oznamovali sa pod hromadným menom: Lectio libri Sapientiae (čítanie Knihy Múdrosti). Epištoly sa poväčšine uvádzali oslovením: Fratres (bratia) alebo Carrissimi (najmilší). Prorocké slová sa uvádzali slovami: Haec dicit Dominus Deus (tak hovorí Pán Boh), i keď tieto slová nie sú v Písme svätom. Chór a ľud sediačky počúvali čítania; po dokončení odpovedali Deo gratias (Bohu vďaka). Subdiakon po čítaní išiel k celebrantovi a pokľakol pred ním; ten ho požehnal a položil ruku na knihu, ktorú subdiakon pobozkal. Tento uzatvárajúci obrad znamenal navrátenie knihy „rozkazujúcemu“, ktorý na znak, že ju prijíma, položil na ňu ruku.

Ohlasovaním evanjelia vrcholila celá predomša: v ňom bola už najjasnejšie vyjadrená myšlienka sviatku alebo dňa. Spočiatku ho čítal lektor, ale už od IV. storočia to bola úloha diakona, ktorého staré mozaiky predstavujú s evanjeliom v ruke. Evanjelium sa ohlasovalo z ambony, ktorá bola na severnej strane chrámu a bola obrátený na juh, ku strane mužov. Keď neskôr vznikla súkromná omša, kňaz sa obrátil tiež na sever, nakoľko to dovoľovala omšová kniha, ktorá ležala na oltári. Odvtedy bol aj diakon obrátený na sever. Sever podľa vtedajšieho ponímania je krajom zmeravenia, nešťastia, kde oživujúce ohlasovanie zvesti spasenia, musí priniesť život. Preto bolo dovolené, aby diakon oznamoval evanjelium z ambony, ktorá bola obrátená k ľudu.

Rozdiel, čo do hodnoty medzi prvým čítaním a evanjeliom, zvýrazňovali početné obradné úkony pri ich ohlasovaní. Tieto obrady objasňovali, že evanjelium nie je čisto poučením ani vyvrcholením poučnej časti predomše, ale je viac, je holdom Kristovi. Liturgia vidí Krista v evanjeliu, Kristus sám hovorí v evanjeliu, Kristus je v ňom uctený. Preto diakon najprv položil knihu na oltár. Oltár je Kristus; lebo ak má byť evanjelium Kristovým slovom, Kristovým symbolom, potom musí pochádzať z oltára. Sama kniha, ktorá má prijať pocty, patriace Kristovi, musí byť v drahocennej väzbe. V starej Cirkvi venovali úprave, väzbe a uchovávaniu tejto knihy čo najväčšiu starostlivosť. Pre evanjeliá bola určená vlastná skriňa, ktorú strážil a zatváral diakon. Na evanjelium sa prinášali svietniky a kadidlo; celebrant vložil tymian do ohňa; potom diakon pokľakol a hlboko sklonený prosil o posvätenie jazyka, lebo ak má byť jeho slovo Kristovým slovom, ak má svoj jazyk požičať Pánovi, tak musí byť tento jazyk čistý a svätý. Potom rozumieme modlitbe: Všemohúci Bože, ktorý si žeravým uhlím očistil ústa proroka Izaiáša (Iz 6,1-8), očisť moje srdce, ráč ma svojím milostivým zmilovaním tak očisť, aby som hodne mohol zvestovať tvoje sväté evanjelium. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen. Potom diakon vzal knihu z oltára, pokľakol pred kňazom a prosil o poslanie a požehnanie: Ráč, pane, požehnať. Kňaz odpovedal formulou požehnania: Pán nech je v tvojom srdci a na tvojich perách, aby si ohlasoval evanjelium hodne a zodpovedne. Amen. Kňaz ho požehnal a diakon pobozkal kňazovi ruku. Tak bol diakon splnomocnený. Nasledoval evanjeliový sprievod. Vpredu zaváňajúca kadidelnica, potom dvaja akolyti (posluhujúci pri oltári) s horiacimi sviecami (predtým býval aj kríž), potom subdiakon a konečne diakon s evanjeliovou knihou, ktorú niesol vyzdvihnutú. Pomaly a slávnostne sa sprievod uberal k ambonu. Medzi tým chór spieval Aleluja. Dôstojný je evanjeliový sprievod v gréckej a arménskej liturgii, tam je vidieť, čo znamená: Kristus sa sám zjavuje v evanjeliu a hovorí k nám.

Ohlasovanie evanjelia prebiehalo tak, že subdiakon držal knihu, ak neležala na ambone, horiace sviece ju lemovali a kadidlový dym ju zahaľoval. Takéto pocty je možné preukazovať len samému Bohu. Z toho bolo jasné, že liturgia tu videla samého Krista. Diakon pozdravil ľud známym pozdravom: Dominus vobiscum (Pán s vami). Ľud odpovedal Et cum spiritu tuo (I s duchom tvojim). Oboje má zvláštny význam; Áno, Pán je teraz s nami a skrze diakona hovorí Duch Svätý. Diakon ďalej spieval: Sequentia Sancti Evangelii secundum Joannem – Nasledujú (slová) svätého Evanjelia podľa Jána. Diakon pritom poznačil knihu krížom. Slovo „Sequentia“ pripomína staré časy, kedy ešte nebolo vybraných perikop. Ľud odpovedal: Gloria tibi Domine – Sláva ti, Pane. Potom diakon okiadzal knihu, čo je hold Kristovi. Všetci prítomní úctivo stáli; aj celebrujúci kňaz; biskup dokonca si zložil mitru. Všetky úkony ohlasovali vieru prítomných v Krista, ktorý je uprostred veriaceho ľudu. Keď diakon dospieval evanjelium, ktoré ohlasoval slávnostným tónom, ľud odpovedal: Laus tibi Christe – Chvála ti Kriste! Aj tu bol oslavovaný prítomný Pán. Sprievod sa potom vrátil k oltáru. Subdiakon podal knihu celebrujúcemu kňazovi, aby ju pobozkal, čo znamená oddanosť Kristovi. Pritom hovorí: Skrze tieto evanjeliové slová nech sú zmyté naše hriechy. Diakon potom okiadzal kňaza ako Kristovho reprezentanta. Tým sa končilo evanjelium. Nasledovala kázeň, ktorou vyvrcholila predomša.

V nedeľu a vo sviatok boli opäť zavedené dve čítania a evanjelium. V tzv. feriálne dni, bežné dni v roku, je len jedno čítanie a evanjelium. Nové je to, že boli zavedené tzv. cykly. Liturgia slova v nedeľu má tri cykly: A, B, C.; v týždňoch cez rok sú dva cykly: v I. roku a v II. roku.

Aby sme lepšie pochopili význam zmien uvedieme v prehľade porovnanie rozdelenia liturgického cirkevného roka pred Druhým vatikánskym snemom a po ňom:

Liturgický rok nám sprítomňuje vykupiteľské dielo Krista, aby sme sa spojili s Kristom ako údy s Hlavou a jeho dielom. Vykupiteľské dielo Krista sprítomnené v rámci liturgického roka uskutočňuje mystický Kristus, t.j. Kristus, ako hlava, spolu s Cirkvou, ako svojím telom. Z toho vyplýva, že aj my, jednotlivé údy mystického Kristovho tela, sa zapájame do tohto konania. Cirkev aj my, žijúc s Kristom spoločným nadprirodzeným životom, každý rok svojho života postúpime o krok bližšie k splneniu svojho životného ideálu, t.j. dospieť v plnosť Kristovho veku, stať sa dokonalými obrazmi Krista.

Liturgický rok sa skladá z dvoch sviatočných okruhov. Menší kruh sa vyvinul okolo Vianoc a väčší okolo Veľkej noci. Každý z týchto okruhov vykazuje tú istú štruktúru: dobu prípravnú a dobu sviatočnú. Doba sviatočná má dva vrcholné body: prvotný a druhotný sviatok. V kruhu veľkonočnom najprv slávime sviatok prvotný – Veľkú noc a potom sviatok druhotný – Turíce. V kruhu vianočnom je to naopak, najprv sú Vianoce, t.j. sviatok Narodenia Pána a potom Zjavenie Pána, ktorý Cirkev pokladá za vyšší než samé Vianoce.

Medzisviatočné obdobia, týždne po Zjavení Pána a po Turícach, zapĺňajú medzeru medzi jednotlivými okruhmi. Hoci ich pokladáme za obdobia neutrálne, predsa prezrádzajú akýsi reflex predošlého kruhu. Po Zjavení rozvádzame ideu Kristovho kráľovstva a po Turícach dozrievanie Cirkvi na podobať sa Kristovi.

Jednotnou ideou vianočného kruhu je zrodenie z Boha (synovstvo Božie). V celom kruhu ju uskutočňujeme myšlienkovo aj reálne; v Advente sa na ňu pripravujeme, uskutočňujeme ju a na Vianoce, prežívame na Zjavenie Pána a dopĺňame ju v týždňoch po Zjavení Pána.

Veľkonočný kruh obsahuje hlavnú ideu: Zomrieť s Kristom a s ním povstať pre nový život. Odumieranie svetu, diablovi a samému sebe, sa deje vo Veľkom pôste, ktorému v liturgii pred Druhým vatikánskym snemom predchádzal tzv. predpôst. Predpôst začínal nedeľou Deviatnik (nedeľa Septuagezimy). Predpôst trval tri nedele: nedeľa Septuagezimy – Deviatnik, Sexagezimy –1. nedeľa po Deviatniku a nedeľa Kvinkvagezimy – 2. nedeľa po Deviatniku. Pôstna doba zahŕňala aj šesť nedieľ, ktoré podľa starobylého cirkevného zvyku nikdy neboli pôstnymi dňami, lebo sú spomienkou na Pánovo zmŕtvychvstanie po celý cirkevný rok, teda na postenie ostalo len 36 dní, preto pripojili k tejto dobe ešte 4 dni pred prvou pôstnou nedeľou, a tak veľký pôst sa začínal v stredu pred prvou pôstnou nedeľou, tzv. Popolcovou stredou. Pôstna disciplína kresťanov na Východe bola hodne prísnejšia, než u západných kresťanov. Východní kresťania prestali požívať niektoré pokrmy ako napr. mliečne jedlá už dva týždne pred Veľkým pôstom – čas syropôstu. Po prvej pôstnej nedeli sa začal prísny pôst. Podľa príkladu východných kresťanov bol zavedený predpôst aj v západnej Cirkvi, ale s čisto liturgickým významom.

Pre znovuzrodenie a zmŕtvychvstanie má veriacim slúžiť obdobie začínajúce na Veľkú noc a končiace Zoslaním Ducha Svätého (Turícami). Tento program bol doplňovaný ešte v týždňoch po Duchu Svätom. Idea vianočná a veľkonočná v podstate sú tie isté, len spôsob ich uplatňovania je iný. Vtelenie Božieho Syna je koreňom a základom nášho práva na Božie synovstvo. Vykupiteľské Kristovo dielo (smrť a zmŕtvychvstanie), ktorého ovocie požívame prijatím svätého krstu, nám zaručuje znovuzrodenie aj zmŕtvychvstanie.

V obnovenom liturgickom kalendári obdobie od Zjavenia Pána po Popolcovú stredu a po Turícach je cezročným obdobím a podľa toho sa počítajú aj nedele cez rok, teda nie po Zjavení a po Turícach. Obdobie cez rok začína nedeľou Krstu Pána a je prerušené pôstom a veľkonočným obdobím a pokračuje až po Turícach.

Už posvätné ceremónie zreteľne ukazujú, že evanjelium bolo, a aj dnes je, hlavným čítaním a epištola pred Druhým vatikánskym snemom hrala vedľajšiu úlohu. Po obnove liturgie sú čítania tak vybrané, že ich obsah súvisí s evanjeliom. V evanjeliu vrcholila pred liturgickou obnovou predomša, podobne aj po obnove liturgie je evanjelium vyvrcholením prvej časti omše. Obsahuje hlavnú myšlienku príslušnej nedele, sviatku alebo medziročného obdobia. Evanjelium znamená prvé dotknutie sa tajomstva Eucharistie. Ten istý Kristus hovorí k nám v evanjeliu, zjavuje sa vo sviatosti a prináša v obetnej hostine vykupiteľské milosti, ktoré evanjelium naznačilo v obraze a podobenstve. V obnovenej liturgii prvá časť svätej omše je liturgická škola, v ktorej učí sám Ježiš Kristus. Najprv ústami prorokov a apoštolov (1. a 2. čítanie), a potom on sám (evanjelium). Preto Cirkev zdôrazňuje potrebu zamerania homílie smerom k výkladu hlavnej myšlienky liturgie slova. Evanjelium nám dáva kľúč na pochopenie celej svätej omše; v ňom je, ako sme to už aj povedali, hlavná myšlienka dňa a často aj tajomstvo sviatku. Kto chce vysvetliť myšlienku liturgie slova príslušného dňa musí vyjsť z evanjelia a pozadie tejto myšlienky nájde v čítaniach. Pred liturgickou obnovou epištola bola pri tzv. štáciových omšiach často kázňou svätca príslušnej štácie k veriacemu ľudu. Napríklad, na veľkonočný pondelok (bola štácia pri svätom Petrovi) čítal sa text zo Skutkov apoštolov: V tých dňoch Peter vstal uprostred bratov a povedal ... (Sk 1,15-26; 2,14-36)

Pred obnovou liturgie duchovní pastieri sa často sťažovali, že nedeľné čítania sú obsahovo chudobné a žiadali ich výmenu. Exegéti svätej omše v tomto prípade konštatovali, že je potrebné uznať, že sa každý systém čítaní sa vyčerpá, najmä, keď má duchovný kázať po celé roky v tej istej obci. Jadro veci bolo, podľa nich, v zmysle a v cieli evanjeliových čítaní, najmä v nedeliach po Duchu Svätom. Konštatovali, že evanjeliá nechceli v tom čase podávať na prvom mieste náuku, ale, že skôr sú obrazmi a podobenstvami Mesiášovej činnosti. Podľa nich, Kristus bol za svojho pozemského života „Vykupiteľom“ z telesných chorôb a v Eucharistii je Vykupiteľom duševných chorôb. Systém zostavy čítaní v súčasnosti umožňuje duchovnému pastierovi dôkladný a dôsledný výklad Kristovho učenia. Čítania v nedeľu predstavujú v troch ročných cykloch celé Písmo. Ak vezmeme do úvahy systém čítaní dvojročných cyklov feriálnych (každodenných) čítaní, duchovný môže účastníkom na omši predložiť celé Kristovo učenie a nielen obrazy tajomstiev.

Pokiaľ išlo o súvis medzi oboma čítaniami, teda lekciou a evanjeliom, exegéti hovoria, že keď vyberali čítania (perikopy), usilovali sa aj o to, aby čítania určitým spôsobom súviseli. Vo sviatky už jedna myšlienka sviatku rozhodovala o súlade čítaní. Pri štáciových sviatkoch, svätec štácie alebo miesto sviatku umožňovalo, aby čítania súviseli. Z druhého stanoviska boli zas omše, najmä cez mnohé nedele po Duchu Svätom, kde medzi čítaniami nebolo myšlienkového súvisu, najmä preto, že čítania boli na pokračovanie, a tak pôvodne neboli prikázané na určitú nedeľu. No napriek tomu v mnohých omšiach bol nadmieru jemný a umný vzťah. Napríklad, v mnohých omšiach sviatkov si obidve čítania zachovali ráz naznačenia problému a jeho splnenie. V prvom čítaní počúvali naznačenie problému, teda predpoveď, v evanjeliu zasa splnenie tohto problému v diele spásy. Napríklad, na sviatok Zjavenia Pána lekcia obsahovala veľkolepé farebné proroctvo proroka Izaiáša (60,1-6) o tom, ako pohania budú prijatí do Cirkvi a v evanjeliu v mágoch vidíme už zástup pohanov pred novonarodeným Mesiášom. Tieto čítania má aj obnovená liturgia a obsahuje aj druhé čítanie z listu apoštola Pavla Efezanom, ktoré hovorí o tom, že teraz sa stalo zjavným, že aj pohania sú spoludedičmi prisľúbení. Podobné príklady sa nachádzali aj na iné sviatky v liturgii čítaní v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom.

V čítaniach omše pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom nájdeme aj taký vzťah, že evanjelium vypovie dogmu, zaodiatu do deja a v čítaní (epištola), z tejto vieroučnej vety, bola vyvodená mravoučnú zásada. Napríklad, na 2. pôstnu nedeľu sa čítalo evanjelium o Kristovom premenení, ktoré je obrazom duchovnej premeny skrze milosť Božieho detinstva. Epištola ukazovala cestu a podmienku duchovnej premeny – posvätenie sa. Alebo čítania z 23. nedele po Duchu Svätom vyjadrovali vieroučnú vetu: Verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a v evanjeliu Kristus uzdravuje ženu chorú na krvotok a vzkriesi mŕtvu dcérku.

Obzvlášť boli veľmi pekné vzájomné vzťahy čítaní v pôstnych omšiach, ktoré vznikali v 6. storočí. Príkladom sú soboty 2. a 3. pôstneho týždňa podľa predreformného liturgického kalendára. Jednalo sa o bratov Ezaua a Jakuba a podobenstvo o márnotratnom synovi. V druhej omši išlo o záchranu Zuzany mladým Danielom a ochránenie cudzoložnej ženy Kristom. Takýchto príkladov by sa pred obnovou našlo v liturgii slova ešte viac. Ako odpoveď na to je skutočnosť, že obnovená liturgia slova plynulo sleduje vzájomný vzťah čítaní a evanjeliových statí čítaných pri svätej omši.

Obnovená liturgia naviazala na liturgiu slova svätej omše slúženej v Ríme v 4.-6. storočí a predstavuje veriacim celé Písmo Starého a Nového zákona. Ešte lepšie to ukazuje porovnanie čítaní v období Cez rok. Obdobie Cez rok sa v obnovenej liturgii líši od liturgie pred obnovou, kedy bolo 24 nedieľ po Duchu Svätom a medzi vianočným obdobím a veľkým pôstom bolo 6 nedieľ po Zjavení Pána, potom nedeľa Deviatnik a 2 nedele po Deviatniku. V novom usporiadaní liturgického roka tieto nedele sú zaradené ako Nedele cez rok, a tak spolu s nedeľami po Duchu Svätom je 34 nedieľ cez rok. Prvá nedeľa po Zjavení Pána je sviatkom krstu Pána Ježiša a 34. nedeľa je zase sviatkom Krista Kráľa. V starom liturgickom kalendári sviatok krstu Pána nebol a sviatok Krista Kráľa bol poslednú októbrovú nedeľu.

Obnovená liturgia prvej časti omše predstavuje podstatne širšie učenie Krista, než liturgia predomše zavedená po Tridentskom cirkevnom sneme pápežom Piom V.

Napríklad, liturgia slova 1. adventnej nedele nám predkladá program na celý rok: V 1. čítaní cyklu A prorok Izaiáš vyjadruje nespokojnosť so stavom ľudstva a vyzýva k výstupu na vrch Sion, aby zhromaždil všetky národy vo večnom pokoji Božieho kráľovstva. V 2. čítaní na túto výzvu nadväzuje apoštol Pavol v liste Rimanom, keď vyzýva k prebudeniu sa, lebo naša spása je blízko, a preto máme zanechať skutky tmy a obliecť sa do výzbroje svetla. V evanjeliu na túto realitu nás upozorňuje aj sám Ježiš, keď prirovnáva čas konca života na zemi s časom za dní Noema, kedy sa ľudia Noemovi vysmievali, že v púšti buduje koráb. Aj nám sa vysmieva svet, keď sa snažíme žiť v púšti sveta podľa učenia Ježiša Krista, ktorý nás upozorňuje, že aj na konci sveta to bude podobne ako za dní Noema a hovorí nám: Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. To nám hovorí liturgia slova na začiatku cirkevného roka, čím nám dáva do rúk program pre celoročné každodenné konanie, aby sme boli pripravení na očakávaný, ale nečakaný príchod Pána.

Tú istú myšlienku rozvádza aj liturgia cyklu B a C. Čítania pôstnych nedieľ nás uvádzajú do procesu naplnenia uvedeného programu formou konania pokánia. Čítania veľkonočného obdobia nám poskytujú materiál, aby sme verili, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a je Boh.

Čítania cez rok nám dávajú odpovede na otázky, s ktorými sa stretávame v každodennom živote. Teda, ak chceme byť pripravení na nečakaný príchod Pána, najlepším sprievodcom je Písmo a či liturgia slova v prvej časti svätej omše. Preto aj Cirkev zmenila predpisy o účasti veriacich, že sú povinní v nedeľu a prikázaný sviatok byť na celej svätej omši oproti predpisom pred liturgickou obnovou.

Človek má túžbu vsunúť po čítaní istú prestávku, v ktorej by o tom, čo počul alebo prečítal, rozmýšľal a uvažoval. Ak je čítaní viacej, vtedy sa nedá len tak bez všetkého prechádzať z jedného do nasledujúceho a neurobiť si medzitým meditačnú prestávku. Keď je v chráme množstvo ľudí, potom je nanajvýš prirodzené, že sa vynorí ozvena toho, čo bolo počuté a prechod k najbližšiemu čítaniu sa dosiahne formou spevu. Táto psychologicky opodstatnená túžba človeka po reflexii, po oddychu a zmene priniesla v liturgii akési prestávkové spevy alebo medzispevy, ktoré nachádzame v omši aj v liturgii hodín. V hodinkách sa menovali „responzória“ a spievali sa hlavne v nočných hodinkách medzi čítaniami; pri omši sa vyskytoval medzispev medzi čítaniami (epištolou a evanjeliom). Kým v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom bol jeden medzispev v omši po obnove je to Responzóriový žalm po prvom čítaní a Alelujový verš po druhom čítaní. V omši pred obnovou sa to chápalo nie ako jeden spev, ale ako graduale, spev alelujový, traktus a sekvencia.

Medzispev v omši, ako sme už o tom hovorili, je prastaré liturgické dedičstvo, ktoré bolo prevzaté ako čítania z bohoslužieb v synagóge. Tam sa spieval medzi čítaniami jeden žalm; túto obyčaj prevzala aj Cirkev a nachádzame ju v najstarších liturgických prameňoch, kedy medzi čítaniami prednášali nejaký žalm alebo žalmu podobný spev (canticum). Tertulián, cirkevný spisovateľ z 3. storočia, nám podáva veľmi dôležité svedectvo: „Najprv sme počuli čítanie z Apoštola, potom sme spievali žalm a napokon nám bolo prečítané evanjelium o desiatich malomocných. Aj Apoštolské konštitúcie poznajú žalmový spev medzi čítaniami a to ako responzoriálny spev. Ešte za čias Leva I. (z roku 461) spievali celý žalm. Znovu si však môžeme všimnúť úctyhodnú liturgiu Veľkého piatku (pred liturgickou reformou), ktorá mala zachované medzi čítaniami dva staré medzispevy: Hab 3 (Pane, počul som tvoje posolstvo, a zmocnil sa ma strach, ...) a Žalm 139, 2-10.14 (Od zlého človeka ma, Pane, zbav a od muža násilného zachovaj. Od tých, ktorí v srdci snujú zlo, každý deň roznecujú boj ...). Tieto medzispevy boli pozvoľna skracované. Toto skracovanie nasledovalo v čase medzi pontifikátom pápeža Leva I. a Gregora I. (okolo 450-550) a bolo spôsobené tým, že vznikla Schola cantorum (spevácka škola); namiesto jednoduchého spevu ľudu prišiel umeleckejší (melizmatický) spev vyškolených spevákov, ktorému by trval prednes celého žalmu príliš dlho, preto pri liturgii pred obnovou medzispev bol obmedzený na niekoľko málo veršov, patril však k umeleckým spevom rímskej liturgie.

Medzispev už dávnejšie spieval jediný spevák, ktorému ľud odpovedal. Svätý Augustín vo svojich Výkladoch žalmov hovorí: Krátky je žalm, ktorý sme počuli spievať a na ktorý sme odpovedali. Po Gregorovi I., a aj po ňom, spieval žalm v Ríme diakon. Tomuto sólovému spevu prikladali takú dôležitosť, že pred začiatkom slávnostnej omše bolo potrebné oznámiť pápežovi meno predspeváka. Až od 12. storočia zverovali spev graduále dvom spevákom, čo bolo ešte pravidlom aj počas platnosti liturgie zavedenej pápežom Piom V. v Ordo Romanum.

Ako už bolo naznačené, medzispev obsahuje rozličné spevy. Pri omši pravidelne sú dva; graduale a aleluja; keď sa nespievalo aleluja (od Septuagezimy po Veľkú noc) spieval sa graduale a traktus. Podľa obsahu a vzniku sú to celkom rozličné spevy. V obnovenej liturgii sa používajú obidva spevy ako responzoriálny žalm medzi 1. a 2. čítaním v nedeľu a vo sviatok a alelujový spev medzi 2. čítaním a evanjeliom. Vo všedné dni (feriálne) responzoriálny žalm sa číta alebo spieva po čítaní a po ňom nasleduje pred evanjeliom alelujový verš.

Je otázne ako sa dva rozličné spevy dostali medzi dve čítania, hoci staré pramene naznačujú iba jeden. Ako sme už naznačili, stará rímska omša má tri čítania ako v súčasnosti, a tak aj medzi týmito čítaniami, podobne ako na Veľký piatok, boli dva medzispevy, a to vždy jeden žalm; druhý žalmový spev bol čoskoro, asi v 5. storočí, aspoň v čase veľkonočnom, nahradený spevom „aleluja“, a tak bol utvorený prechod k evanjeliu. Gregor I. rozšíril spev aleluja na celý cirkevný rok a zaviedol „alelujový verš“. Keď neskôr vplyvom skracovania jedno z troch čítaní vypadlo, obľúbený alelujový spev sa zachoval. Odvtedy boli dva spevy, prvý, nazývaný „graduale“, bol ozvenou 1. čítania, druhý, „aleluja“, bol uvedením do 2. čítania, t.j. evanjelia.

V čase, keď sa aleluja nespievalo, na jeho miesto pri slávnostných omšiach nastupoval iný spev, ktorý sa spieval jedným ťahom, bez prestávky, preto sa nazýval „traktus“. Tento spev mal ešte štruktúru zo starých čias, pravdepodobne sa do omše dostal z druhého žalmu skôr ako bol zavedený alelujový spev a patril, a aj patrí, k starému liturgickému majetku.

Tieto tri spevy: graduale, aleluja a traktus boli najdôležitejšie spevy, ktoré sa zachovali zo starej liturgie. V súčasnej liturgii graduale a traktus nahrádza responzoriálny žalm a alelujový verš, ktorý sa zachováva pred čítaním evanjelia po celý rok okrem pôstneho obdobia, kedy sa číta alebo spieva verš pred evanjeliom s refrénom Chvála ti, Kriste, Kráľ večnej slávy. V ranom stredoveku vzniká ďalší spev, tzv. sekvencia. Jej dejiny sú nasledujúce: „A“ posledného „aleluja“ bolo stále viac neumované, t.j. spievané radom tónov; tieto jasavé melódie bez textu v 9. storočí volali „sequentia“, t.j. (po aleluja) nasledujúce. Pod tieto noty bez textu boli pozvoľna pre ďalšie udržanie melódie vkladané texty, zo začiatku prozaické, neskôr v 12. storočí, metrické skladby, a tak vznikla „sekvencia“, ktorú zachovala aj obnovená liturgia v určitých slávnostných omšiach, napríklad na Veľkú noc, na Turíce a iné významné sviatky. Sekvencia bola v stredoveku veľmi obľúbená a značne sa rozšírila a bola zavedená pri všetkých omšiach na sviatky. Stredovekých sekvencií je asi deväťsto, ale sú cudzie klasickému duchu liturgie. Preto pápež Pius V. pri reforme rímskeho misála (roku 1570), poznajúc pravého ducha liturgie, tieto divé výhonky obstrihal a ponechal iba päť sekvencií, ktoré sú pravými perlami náboženskej poézie.

Vo veľkonočnom čase, od Bielej nedele (v súčasnej liturgii 2. veľkonočná nedeľa) až po turíčnu oktávu (nedeľa Najsvätejšej Trojice), graduale vypadalo. Stredoveká symbolika vykladá graduale ako kajúce nariekanie (keď aj neoprávnene), lebo symbolicky predstavovalo epištolu (čítanie) ako hlásanie pokánia Jánom Krstiteľom. V čase veľkonočnom, v čase najčistejšej radosti, musela kajúcnosť zmĺknuť. Preto nastupovalo miesto graduale tzv. „veľké aleluja“, zväčšený alelujový spev.

Traktus sa nespieval pri každej omši, ale len pri omšiach, ktoré mali slávnostnejší ráz. Tak sa napríklad spieval na predpôstne nedele, ale keď sa nedeľná omša opakovala v týždni, vypadal. V pôstnom čase sa spieval v dňoch nazývaných „feriae legitimae“ (pondelok, stredu a piatok), ale nie v iných dňoch týždňa.

Ak si to všetko zhrnieme zistíme, že vo väčšine roka, od Trojičnej nedele až po Septuagezimu, bolo používané graduale, a aj aleluja. Tento čas bol miešaný, radosť a kajúcnosť boli rovnako rozdelené. Vo veľkonočnom čase sa používalo iba aleluja, a to zväčšené; toto obdobie sa prežívalo ako čas radosti. V čase po Septuagezime a v pôste znovu sa používalo graduale, lebo to bol čas pokánia, čo ešte prízvukoval traktus. Zostal medzispev, ktorý ukazoval náladu a druh cirkevného roka. Sekvencia na toto vôbec nevplývala. Sekvencie boli na väčšie sviatky ako Veľká noc, Turíce, Božie Telo, ale aj v omši za zomrelých. Vidíme, že medzispev mal v skladbe omšovej liturgie určitú úlohu, bol akýmsi meradlom stupňa slávnosti a naladenia. To sa dá povedať aj o responzóriovom žalme a alelujovom verši v súčasnej liturgii svätej omše.