Zavedenie zvolania o pomoc „Pane zmiluj sa“ (Kyrie eleison) do omše možno vysvetliť ako pozostatok litánií štáciových procesií, ktoré zhromaždenie spievalo cestou z kostola zhromaždenia do štáciového kostola. To, že sa to zachovalo v gréckej reči, je svedectvom, že až po IV. storočie gréčtina bola v Ríme liturgickou rečou. Modlitbové zvolanie Pane zmiluj sa, sa hodilo veľmi dobre ako krátka zosilnená prosba pre veľké množstvo ľudu nakoľko latinská reč ľudu sa stávala liturgickou rečou. Zvolanie Pane zmiluj sa (Kyrie eleison) už veľmi zovšeobecnelo, ale ostalo aj ďalej a stalo sa obyčajným zvolaním o pomoc, ktoré sa v starej liturgii používalo veľmi často. V gréckej liturgii sa Kyrie ešte dnes veľmi používa v tzv. ekténiách (modlitbách podobných litániám), a to oveľa častejšie ako u nás. Od čias Gregora Veľkého (okolo r. 600) Kyrie eleison obmieňalo sa s Christe eleison (Kriste zmiluj sa) a počet zvolaní sa ustálil na čísle deväť, v súčasnosti na šesť. Tým toto modlitbové zvolanie dostalo trojičný obsah, t. j. dve prvé Kyrie eleison sa vzťahujú na Otca, dvojnásobné Christe eleison na Syna a ďalšie dvojnásobné zvolania sa vzťahujú na Ducha Svätého. Tento spev vyjadruje precítenie a vrúcne zvolanie. V stredoveku bolo Kyrie olemované prídavkami (tropami).

Zmysel a význam tejto modlitby pochopíme, ak si zopakujeme zloženie predomše: V stupňovej modlitbe sme si očistili dušu od škvŕn, tu sme stáli ešte v átriu (nádvorí) kostola a umývali sme si pri studni ruky ako kedysi starí kresťania. Vo vstupe sme pristúpili až k bráne veľsvätyni, uvedení do nálady dňa a sviatku; teraz stojíme pri dverách nebeského Otca a klopeme na ne šesťnásobným „zmiluj sa nad nami“. V skutočnosti završujeme úkon kajúcnosti. Je to zároveň vyjadrenie našej potreby vykúpenia. V rekapitulácii - stupňová modlitba je najnižší stupeň, na ktorý sa musíme postaviť pri modlitbe. Vzývanie o zmilovanie je druhý stupeň vyjadrenia kajúcnosti. Nemôžeme dúfať, že dostaneme od Boha milosť alebo dar, ak predtým nevzbudíme v sebe túžbu. Čo je pocit hladu pri jedle, to je potreba vykúpenia pri milosti. Toto však musí byť spojené s pokorou; musíme stáť ako žobráci pred dverami nebeského Otca. Keď si k tomu pomyslíme, že teraz dostaneme najväčší dar na zemi, samého Krista v Eucharistii ako obetu a pokrm, potom pochopíme aj vrúcnosť a naliehavosť modlitby: Pane zmiluj sa (Kyrie).

Pane zmiluj sa (Kyrie) je adventom každého dňa. Keď slávime v každej omši spolu Vianoce a Veľkú noc, tak Pane zmiluj sa (Kyrie) je túžobným adventným volaním Cirkvi, tým „Roste nebesia Spravodlivého“; spievame toto adventné Pane zmiluj sa (Kyrie) pre seba samých, lebo vo vnútri, v duši je ešte mnoho nevykúpeného, mnoho pohanských kútov; spievame ho za mnohých nerozhodných našich blížnych, čo ešte vždy sedia „v tôni smrti“, nevery a pohanstva, a pre ktorých by tiež raz mohol svitnúť advent. Pane zmiluj sa je aj pieseň vyhnanstva Cirkvi; spievame ho len tu na zemi, v cudzine. U Pána budeme spievať pieseň našej vlasti Aleluja. Do spevu Pane zmiluj sa, môžeme vložiť aj svoju túžbu, svoju clivosť po nebeskej vlasti. Je to staré „Maranatha“ (príď, ó Pane) prvotnej Cirkvi.

V náhlej zmene nálady po žiadostivom a túžobne prosiacom Pane zmiluj sa (Kyrie), nasleduje hymnus Glória. Ak chceme vniknúť do dejín hymnu Glória, musíme robiť rozdiel medzi hymnom ako takým a jeho zavedením do svätej omše.

Hymnus siaha až do prvých čias kresťanstva. Je to úctyhodný pamätník pôvodného kresťanského spevu, aký skladali proroci vo svätom nadšení, podobný hymnom Velebí moja duša... (Magnifikat), Nech je požehnaný (Benediktus) a iným. Najstarší doklad o hymne Glória siaha do štvrtého storočia. Zjavuje sa v spise, ktorý pripisujú svätému Atanázovi (De virginitate), kde sa spolu odporúča so žalmom 63 (62) ako ranná modlitba. Je však predložený ako známy, a preto autor uvádza iba niektoré verše. Úplný grécky text obsahujú Apoštolské ustanovenia, kde je predpísaný ako ranná modlitba. V Alexandrijskom kódexe (z 5. stor.) sa zachoval práve v gréckej reči celý text hymnu Glória a je už dnešnému textu veľmi podobný. Najstarší latinsky text nám poskytuje Antifonar z Bangoru (zo 7. stor.), ktorý čo do podstaty súhlasí s textom v Alexandrijskom kódexe. V 9. storočí nachádzame už dnešný text, ktorý od 11. storočia vyraďuje všetky iné varianty.

V starokresťanskej omši je neznáma až po 4.-5. storočie. V 6. storočí sa zjavuje v rímskej omši, ale nie je známe pod akým vplyvom ju prijali do omše. Dlho bola prednostným právom biskupov, preto bola asi akousi súčasťou introitu pri vstupe biskupa, Kristovho zástupcu. Pápež Telesforus (†136) nariadil pred omšou spievať anjelský spev. Tento údaj mnohí historici spochybňujú, pretože z prvého vydania Liber Pontificalis Glóriu spočiatku spievali len pri nočnej omši na Vianoce. Pápež Symachus (†514) dovolil ju spievať aj každú nedeľu a na sviatky mučeníkov. Glória, podľa gregoriánskeho Sakramentara, spievala sa len v biskupskej omši. Rímski titulárni kňazi ju spievali v deň svojej vysviacky, keď nastupovali službu pri svojom benefíciu, ostatní kňazi len na Veľkú noc. Proti tomuto obmedzeniu bojovali kňazi ešte v 11. storočí. Mikrologus (z 11. storočia) už nepozná rozdiel. Od 12. storočia hymnus Glória sa používal v Cirkvi všeobecne; od tohto času sa spieva v omšiach radostného charakteru. Po Druhom vatikánskom sneme sa spieva alebo recituje v nedeľu, na slávnosti a sviatky, okrem nedieľ v advente, vo veľkom pôste a v omši za mŕtvych.

Tento chválospev pozostáva mimo úvodu z troch častí. Začína anjelským spevom, známou vianočnou piesňou, ktorú anjeli spievali na betlehemských nivách pred pastiermi pri narodení Ježiša Krista (Lk 2,14). Obsahuje spasiteľský program Pánov. Cieľom vykúpenia je obnova slávy Boha, ktorú hriech ulúpil, a mesiášsky pokoj pre ľudí. Pokoj je súhrn všetkých dobier, ktoré nám Kristus priniesol; prirodzene len tí sa zúčastnia na mesiášskom pokoji, ktorí majú dobrú vôľu. V každej svätej omši oslavujeme aj Vianoce, lebo Spasiteľ prichádza na oltár v nepatrnom spôsobe chleba, tak ako kedysi, ako dieťa, a cieľ jeho príchodu je práve ten istý ako vtedy: sláva Bohu a pokoj ľuďom. Tým je daná téma pre nasledujúci hymnus: Sláva Otcovi a na zemi pokoj od Syna.

Prvý diel je chvála a súčasne aj vďaka nebeskému Otcovi; vo verši Chválime ťa, velebíme ťa..., prednášame naše chvály Pánovi za jeho lásku, ktorú nám preukázal príchodom svojho Syna na zem a ktorý prijal naše ľudské telo, aby nám ukázal ako máme chváliť Otca, pôvodcu všetkého, ale zároveň celú Trojicu. Ak niekoho chválime intenzívne, vtedy naša chvála prechádza do velebenia, naše srdce horí láskou k nemu a prirodzene prechádza ku klaňaniu a oslavovaniu, čo vyjadrujeme v ďalšom verši klaniame sa ti, oslavujeme ťa. Klaňať sa niekomu, t.j. padnúť pred ním na kolená vyjadruje hlbokú úctu a vďačnosť. Zároveň znamená vyjadrenie svojej pokory, svojej maličkosti, svojej ničotnosti. Klaňaním zároveň očisťujeme svoje srdce a zároveň oslavujeme Pána. Oslavovanie niekoho má rôzne formy a prejavy. Je jasné, že ho doprevádza radosť a jasanie vo svojom vnútri, ale sa prejavuje aj navonok. Tento proces postupne prechádza do ďakovania za všetko, čo v nás vyvolalo veľkú radosť, čo vyjadrujeme v siedmom verši vzdávame ti vďaky. Toto všetko zdôvodňujeme v ôsmom verši keď hovoríme lebo veľká je sláva tvoja. Veľkosť božej slávy nás núti ku všetkým uvedeným úkonom. Veľkosť slávy Boha prinútila betlehemských pastierov ísť sa pokloniť malému dieťaťu, ako aj mudrcov z východných krajín, ktorí z pozorovania pohybu nebeských telies poznali slávu a veľkosť Boha a túžili sa jej pokloniť. Po chválach, klaňaní a oslavovaní, konštatujeme, koho sme chválili, velebili, oslavovali a komu sme sa klaňali, keď hovoríme: Pane Bože, Kráľ nebeský, Boh Otec všemohúci. Človek má pocit, akoby hymnus hľadal slová, aby správne vyjadril oslavu a chválu, akoby reč bola na to príliš chudobná. Zvláštnu pozornosť zasluhuje verš: vzdávame ti vďaky a zdôvodnenie v nasledujúcom lebo veľká je sláva tvoja. Obyčajne ďakuje človek za prijatý dar, no tu ďakujeme za krásu a slávu samého Boha; je to nesebecká, nezištná vďaka, radosť z nekonečnej Božej velebnosti, ktorú tušíme ako Božie deti a na ktorej sa smieme zúčastniť.

Druhý diel je určený božskému Synovi a prechádza v prosbu o vykúpenie. Na začiatku prebieha akoby predstavenie božského Syna: Pane, Ježišu Kriste, ty jednorodený Syn, za predstavením konštatujeme jeho veľkosť a jeho božstvo: Pán a Boh. V ďalších veršoch vyjadrujeme cieľ jeho príchodu na svet, keď prišiel v tichosti ako malý nevinný baránok, ktorého Židia obyčajne podľa Mojžišovho zákona na Veľkú noc jedli na pamiatku toho ako boli zachránení krvou baránka, ktorou pomazali dvere ich príbytkov v Egypte. Aj v tomto prípade krv tohto Baránka zachraňuje vyvolený kresťanský ľud pred večnou smrťou a preto ten titul Baránok Boží ako aj zdôraznenie jeho pôvodu: Syn Otca. V nasledujúcich veršoch zdôrazňujeme jeho činnosť: Ty snímaš hriechy sveta. Potom ho prosíme o zmilovanie: zmiluj sa nad nami. Ďalej mu pripomíname čo robí: Ty snímaš hriechy sveta a prosíme ho, aby prijal naše úpenlivé prosby: prijmi našu úpenlivú prosbu. A aby naše prosby boli vyslyšané, ako keby sme mu pripomínali, že je mocný Boh, ktorý sedí po pravici Otca: Ty sedíš po pravici Otca. A znovu ho prosíme o zmilovanie :zmiluj sa nad nami. A opakovane mu pripomíname kto je a že má moc sa zmilovať nad nami: Veď len ty si Svätý, len ty si Pán ,len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste.

Cieľom Pánovho príchodu je vykúpenie a treba dodať, že ten istý cieľ má slávnostná liturgia na oslavu Eucharistického Krista. Najprv oslavujeme Pána jeho čestnými titulmi a zastavíme sa pri „Božom Baránkovi“, lebo tento titul najprimeranejšie zodpovedá Kristovej obete na kríži a jej pokračovaniu vo svätej omši. Vrúcne sa opakuje tri razy prosba o vykúpenie. Je určená oslávenému Pánovi, ktorý tróni po pravici Otcovej. Druhý diel končí chválou na Krista, jediného najvyššieho Pána.

Na konci sa ešte celkom krátko spomenie a chváli Duch Svätý, a to v spojení s ostatnými dvomi Božskými osobami, s Duchom Svätým v sláve Boha Otca. Takže hymnus vyznieva ako oslava Najsvätejšej Trojice.

Glória je jedným z najvelebnejších spevov Cirkvi. Chválospev tu plynie ako mocný prúd, plný oddanosti, viery a lásky, a aj pri svojej jednoduchej reči je hlboký a vrúcny. Glória je radostná odpoveď na prosebné Kyrie; je to jasajúca pieseň vykúpených Božích detí; kým v Kyrie sme vyjadrili potrebu nášho vykúpenia, v Glórii chceme vďačne vysloviť šťastné a mocné vedomie vykúpenia; sme vykúpení Kristom, sme Božími deťmi, sme dedičmi neba, a to nás robí šťastnými. V omši prednášame dve veľké myšlienky: potrebu vykúpenia a vedomie vykúpenia. Prvá nás robí malými a druhá zasa silnými; prvá nás privádza k vedomiu vlastnej slabosti, druhá prináša veľkosť a silu.

Vložme teda do túžobného Kyrie potrebu vykúpenia a do jasajúceho Glória vedomie vykúpenia a tak oslávme v každej omši Advent i Vianoce.

Výraz „kolekta“ sa dnes v liturgických knihách vyskytuje stále zriedkavejšie. V liturgii pred Druhým vatikánskym snemom sa táto modlitba volala Oratio (čo sa dá preložiť ako kostolná modlitba). Ale ostalo aj staré označenie a v odborných kruhoch sa užíva aj v obnovenej liturgii po Druhom vatikánskom sneme. Dôvod je jednoduchý, lebo v tomto názve sú zahrnuté dejiny tejto modlitby. Kolekta je v najstaršej liturgii prvých storočí neznáma a je to vlastne špeciálne rímsky prvok. V starých liturgiách bola vždy najprv Božia služba s čítaniami a potom nasledovala Božia služba modlitbová s dlhými modlitbami obce ako sa to ešte zachovalo aj v liturgii na Veľký piatok.

O vzniku kolekty je niekoľko mienok. Najprijateľnejšou sa zdá, že „oratia“ bola pôvodne modlitbou v kostole zhromaždenia (in Ecclesia collecta). Je známe, že sa kresťania zhromažďovali v nejakom kostole (ecclesia collecta) a odtiaľ v sprievode sa modlili litánie, išli do sviatočného kostola (štáciového kostola), kde slávili omšu. V kostole zhromaždenia sa modlili modlitbu: Oratio ad collectam, modlitba v kostole, kde bolo zhromaždenie alebo lepšie povedané, kde sa zhromaždený ľud modlil. I dnes ešte používame niekedy také modlitby, napr. na Popolcovú stredu po označení popolom, na Kvetnú nedeľu pred palmovým sprievodom, na Hromnice pred sprievodom so sviecami. Keď sprievod zanikol, túto modlitbu preložili až do samého sviatočného kostola a dali jej miesto hneď na začiatku omše. Z toho vidieť, že kolekta je stará úctyhodná modlitba rímskej Cirkvi.

Kolekta vo svojej špecificky rímskej rázovitosti sa zjavuje už v najstaršom zachovanom sakrametári (Leonianskom), ktorého textový materiál siaha až po 5.a 6. storočie. Obdobie od Leva I. po Gregora I. (450-550) môžeme pokladať pre kolektu za čas najväčšieho rozkvetu. Leonianum nie je oficiálnou omšovou knihou, ale súkromnou zbierkou omšových formulárov. V 4.a 5. storočí formuloval modlitby (aj prefácie) liturg, ktorý sa pridŕžal len určitého rámca, inak komponoval voľne. Bola to každoročná záležitosť pápeža, ktorý či už celkom voľne, alebo improvizovane, alebo písomne, tvoril nové modlitby. Tak vznikol akýsi rezervoár orácií, z ktorého sa čerpalo a vyberalo, keď asi v polovici 6. storočia pozvoľna vyschol prameň voľnej produkcie liturgických textov. Vtedy vznikali zbierky, skôr súkromného ako oficiálneho rázu. Tam vlastne vznikala naša omšová kniha. Leonianum ešte pozná na viacerých miestach dve kolekty, z ktorých sa prvú modlili pred čítaním a druhú medzi dvoma neevanjeliovými čítaniami. Gregorianum a Ordo Romanum I. (v 7. storočí) pozná len jednu kolektu.

Forma a obsah boli poznačené lapidárnym rímskym štýlom. Elegantná reč kráčala spolu s krátkym a presným výrazom. Kolekty boli písané vlastným rytmom, ktorý je známy pod menom „cursus“. Tento rytmus si vyžadoval úvod, ktorý mal vzbudiť pozornosť, potom „punkt“ a prosbu, aby sa mohla myšlienka dokonale rozvinúť a konečne záver, aby si duch odpočinul. Čo týmto modlitbám dávalo veľkú hodnotu, bolo, že sa v nich nachádzali najvznešenejšie myšlienky. Každý výraz bol dobre vypočítaný, krátky, zostavovateľ sa vždy usiloval čo najviac krásy zatvoriť do malého počtu slov, čo sa aj obdivuhodne podarilo.

Základný charakter obsahu prosby vyplýval z myšlienky sviatku. Napríklad kolekta zo sviatku Zjavenia Pána znela: Bože, ktorý si dnešného dňa pod vedením hviezdy svojho Jednorodeného zjavil pohanským národom, dožič milostivo, aby sme aj my, ktorí sme ťa už z viery poznali, privedení boli k nazeraniu tvojho vznešeného lesku. Skrze tohože Pána nášho... Uvedená modlitba, ako aj všetky ostatné vtedy používané, má tri časti: prvá časť predstavuje oslovenie, druhá motív prosby a tretia je samotná prosba.

Veľký význam kolekty spočíva v tom, že je to hlavná liturgická modlitba dňa, ktorá sa vždy znova zjavuje nielen v samotnej omši, ale aj v hodinkách breviára, takže podáva základný tón dňa a tvorí akúsi studnicu našich prosieb a naliehaní. Takto kolekta spája omšu a kňazské hodinky v jeden organický celok. To platí aj o súčasnej, t.j. obnovenej liturgii.

V omši pred Druhým vatikánskym koncilom, kňaz po skončení spevu Glória najprv pozdravil veriacich pozdravom Pán s vami. Veriaci odpovedali I s duchom tvojím a on pokračoval výzvou Modlime sa, a potom prednášal kolektu – Modlitbu dňa. V súčasnej liturgii pozdrav veriacich sa vynecháva a hneď po skončení chválospevu Glória, alebo spevu Pane zmiluj sa keď sa Glória vynecháva, kňaz so zloženými rukami povie: Modlime sa. Všetci spolu s kňazom zotrvajú chvíľku v tichosti, aby si uvedomili, že stoja pred Bohom, a aby si v mysli mohli zhrnúť svoje prosby. Potom kňaz s rozopätými rukami prednesie Modlitbu dňa, ktorá vyjadruje povahu bohoslužby a jej prosba sa slovami kňaza obracia k Bohu Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom. Ľud sa modlí spolu s kňazom a na konci modlitby odpovie Amen (Tak je, Staň sa).

Pred poslednou obnovou liturgie k hlavnej kolekte, ktorá vyjadruje liturgiu dňa sa často družili podružné kolekty o svätých, na ktorých si spomíname okrem hlavného mystéria (kommemoracie) alebo iné doplnkové modlitby. Čím bol sviatok väčší a omša slávnostnejšia, tým bolo menej kolektových modlitieb, lebo bola snaha koncentrovať sa na jedno mystérium. Omša najväčších sviatkov mala len jednu kolektu. V súčasnosti v omši sa prednáša len jedna Modlitba dňa (kolekta); to isté platí aj o Modlitbe nad obetnými darmi a o Modlitbe po prijímaní. Modlitba dňa sa končí dlhším záverom, a to: Ak sa obracia k Otcovi: Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje po všetky veky vekov. Ak sa obracia k Otcovi, ale na konci sa v nej spomína Syn: ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Ak sa obracia k Synovi: Lebo ty žiješ a kraľuješ s Bohom Otcom v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.