Chceme pouvažovať o tom najcennejšom, čo máme, o živote, ktorý sme dostali. Budeme tak robiť vo svetle 5. Božieho príkazu: Nezabiješ! Telesný život, tak vlastný, ako aj blížneho, je pre kresťana veľkou hodnotou. Život je nám daný ako léno a my sme jeho správcami, nie vlastníkmi. Nepatrí nám, ale tomu, kto nám ho dal. Lebo či žijeme, Pánovi žijeme, či umierame, Pánovi umierame (Rim 14,8). Nemáme právo svojvoľne nakladať s vlastným životom alebo so životom druhého.

Samoražda je útokom na zvrchované práva Boha, ktorý je jediným Pánom života a smrti. Protiví sa každej základnej čnosti, ako aj kresťanskej nádeji a láske, a je prejavom zúfalstva i zbabelosti čeliť ťažkostiam života. O osobnej vine samovraha, pravdaže nemôžeme vynášať rozsudok. Jej príčinou je často akútna porucha duševnej rovnováhy. Ale stúpajúci počet samovrážd vážne pripomína kolektívny neporiadok, stratu zmyslu života, nedostatok úcty a lásky, a koniec koncov aj vzburu voči Bohu.

Premyslená vražda je do neba volajúcou krivdou voči Bohu i blížnemu a je jedným z najťažších hriechov proti blížnemu. Mimoriadne ťažkými vraždami je justičná vražda, t.j. uvalenie a výkon trestu, ak obžalovaný je evidentne alebo len pravdepodobne nevinný.

Vražda vlastného dieťaťa – potrat, ak je úmyselný, je vraždou v plnom zmysle slova, lebo plod v matkinom živote je ľudskou bytosťou, ktorá má nesmrteľnú dušu. Je nezodpovednosťou hovoriť o práve matky na vlastné telo. Potrat je zároveň morálnym zničením materstva. Spolupracujúci na potrate, a aj tí, ktorí k nemu radili alebo ho odporúčali, nesú spoluvinu na zločine vraždy. Cirkev na nich uvaľuje trest exkomunikácie a oslobodzuje od neho, len ak sú títo menovaní ochotní robiť primerané opravdivé pokánie. Nech nikto nenapadá Cirkev preto, že v tomto ohľade je tak prísna. Počúvajte Bernarda Häringa, čo k tomu hovorí: Pod vplyvom akejsi pohanskej mentality objavili sa pokusy obhajovať vhodnosť potratu: z istých dôvodov dedičnosti, občianskej cti, pre sociálnu a hospodársku biedu, z lekárskych alebo klinických dôvodov. Ak pomlčíme o neudržateľnosti všetkých ostatných zdanlivých dôvodov, aj proti tzv. klinickej vhodnosti (z lekárskych dôvodov), treba povedať, že jedine Boh je Pánom života a smrti. Žiaden lekár nesmie vysloviť a vykonať ortieľ smrti nad nevinným, hoci sa nazdáva, že tým pomôže životu matky. Naopak, je jeho povinnosťou urobiť všetko možné, aby zachránil život matky aj dieťaťa. Ak sa mu to pri všetkom svedomitom postupe liečenia predsa len nepodarí, tak napokon už sám Boh rozhodol o tom živote. Najskúsenejší pôrodníci dneška môžu vyhlásiť, že rozhodným odmietnutím každého priameho zabitia alebo vyhnania plodu, zachránili život nielen nespočetných detí, ale aj život matiek ako zástancovia operačnej praxe. Neodkladné operatívne zákroky, ktoré vyžaduje akútna a krajne nebezpečná choroba matky, nie sú potratom, hoci nimi vzniká nepriamo a nezámerne smrteľné nebezpečenstvo pre plod. Treba však vykonať všetko, aby sa dieťa mohlo aspoň pokrstiť. Tak by bolo napríklad dovolené v krajnom prípade amputovať rakovinovú maternicu ťarchavej ženy, ale s operáciou treba počkať, ako len možno, do toho času, až bude možný predčasný pôrod živého dieťaťa.

Zabitie nevyliečiteľne chorých, mrzákov a duševne chorých je tiež vraždou a je to neprípustné. Naopak, podávanie utišujúcich prostriedkov je mravne dovolené, hoc by sa tým nepriamo a náhodou smrť urýchlila. Utíšenie bolesti je skutkom lásky. Lekár, ktorý stojí zoči-voči neraz majestátu smrti, sa previňuje proti láske k blížnemu a jeho duchovnému životu, ak vezme chorému možnosť pripraviť sa na smrť pri plnom vedomí a nedovolí mu prijať sviatosti chorých. Rovnako sa previňujú proti 5. Božiemu príkazu aj príbuzní, ak zabránia chorému prijať sviatosti. Treba tu výslovne pripomenúť, že sviatosť pomazania chorých dáva odovzdanému prijatiu choroby a smrti nielen účasť na dôstojnosti a vykupiteľskej sile Kristovej smrti, ale chorého aj telesne uzdraví, ak to súhlasí s plánom Božej lásky.

Proti telesnému životu sa previňuje aj ten, kto svoj alebo cudzí život bez potreby vystavuje nebezpečenstvu. Neplatí to však vtedy, keď niekto svoj život vystavuje v službe blížnemu, napr. záchrana topiaceho sa, ošetrovanie pacienta s nákazlivou chorobou... Iný prípad je, keď niekto jazdí pod vplyvom alkoholu alebo pre svoju neschopnosť ohrozuje život druhých, napr. ťažký diabetik. Taký človek sa musí zrieknuť vedenia auta. Náhodnému zabitiu, ba priam vražde, je blízke také zmýšľanie, ktoré druhému z nežičlivosti alebo z egoizmu praje smrť, a tiež neláskavé správanie, ktoré druhých, napr. rodičov, manžela alebo manželku... do takej miery ustavične sužuje, že ich utrápi k smrti. Existujú suroví a nevychovaní ľudia, ktorí každého iba urážajú, hnevajú a robia si z iných posmech. Jemnejšieho človeka takéto urážky bolia. Keď takýto človek natrafí na podobne surového človeka, nastane z toho bitka, napr. pri pijatike. Výsledkom sú vážne zranenia, nekonečné súdy a niekedy aj tragické následky. Ďalej sú ľudia zlej povahy, ktorí každého iba upodozrievajú, nemilosrdne kritizujú, nikomu dobre nežičia a žijú v ustavičných hnevoch. Koľkokrát ľudia povedia, keď ich niekto povzbudzuje na spoveď: A čo by som sa spovedal, veď som nikoho neokradol, ani nezabil... Často sú to práve tí, ktorí dlhé roky žijú v tzv. spravodlivom hneve, trápia ľudí z okolia, sú neznesiteľní.

Predstavte si 21-ročné manželstvo s mužom - alkoholikom. Rodičia ju stále upozorňovali: Máš už svoje roky, konečne by si sa mala vydať. Čochvíľa máš 30-ku. Zoznámili ju s mládencom rovnakého veku. Všetci vedeli, že si trochu vypije. Nakoniec podľahla ich naliehaniu. Povedala mu úprimne, že pôjde za neho, keď prestane piť. Sľúbil a tri roky ho nikto nevidel opitého. Trvalo to dovtedy, kým sa im nenarodila druhá dcéra. Potom odrazu nevidel dôvod, prečo by si nemohol dovoliť niekoľko štamperlíkov. Najhoršie na tom bolo, že keď si vypil bol krutý a bezohľadný. Bil a trieskal všetko, čo videl okolo seba. Aj vlastní rodičia pred ním utiekli. Začal biť aj ju. Modriny na tele skrývala pred vlastnými rodičmi a spolupracovníčkami v robote. Po čase sa hanbila utekať k susedom a skrývala sa v stodole alebo v drevárni. Chradla a slabla. Jej život plynul v bitke a skrývaní sa pred ním. Keď jedného dňa odpadla v robote pri stroji, lekár ju poslal na liečenie do Tatier. Z neho sa už živá nevrátila. Bolo pred pohrebom a jej muž išiel na spoveď a vraví: Trochu som ublížil žene!

Alebo syn sa fláka po nociach. Rodičia majú o neho strach. Matka kvôli nemu nespáva. Ráno musí zavčasu vstávať do roboty, čím trpí jej zdravie. Je stále viac a viac nervózna. Doplácajú na to mladší súrodenci a on pri vianočnej spovedi, keď sa na ňu patrí ísť, povie: Neposlúchal som rodičov!

Alebo susedia sa už celé roky hnevajú, lebo kedysi dávno sa ich deti pobili pri hre. Nerozprávajú sa, ohovárajú sa, ba dokonca si robia aj na zlosť. A oni povedia: Nikoho som nezabil, nikoho neokradol, načo pôjdem na spoveď?

Ešte stále si myslíme, že jediným previnením proti Božiemu prikázaniu nezabiješ je iba vražda? Počúvajme, čo hovorí Kristus, ktorým sa hrdíme a ktorého vyznávame: Počuli ste, že kedysi sa povedalo: Nezabiješ! Kto by teda vraždil, zaslúži si súd. Ja vám však hovorím: Každý, kto by sa bez príčiny hneval na svojho brata, zaslúži si súd. Kto by svojmu bratovi povedal hlupák - zaslúži si odsúdenie vysokej rady. A kto by mu povedal bezbožník - ten si zaslúži pekelný oheň. Keď teda prinášaš svoj dar na oltár a tam ti príde na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď sa najprv zmieriť so svojím bratom, potom sa vráť a obetuj svoj dar... Ako vnímame tieto Kristove slová? Porozmýšľajme nad tým!

Učiteľ náboženstva často hovoril žiakom: Keď potrebujem opraviť topánky, nejdem predsa za automechanikom. Keď si chcem kúpiť chlieb, nepôjdem za mäsiarom, keď ma zlostí vodovod, nevyhľadám záhradníka. Slovom, vždy idem k odborníkovi. Kam sa ale obrátiť, keď chceme vedieť, čo bude po smrti a ako žiť, aby nás neprekvapila?

Nemali by sme sa s takýmito dôležitými otázkami obrátiť na odborníka? V tejto oblasti poznáme len jedného! Je to Boží syn, Ježiš Kristus, ktorý prišiel na svet, aby ukázal ľuďom, ako správne žiť. A on k tomu hovorí: Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil? Ba ešte viac. On nielen prežil tento život, ale bol aj v ríši smrti. Vstal z mŕtvych a žije. A o tom vyznáva, že môžeme zahynúť, ale aj večne žiť. A učiteľ náboženstva pokračoval: Keby dnes 25 profesorov dokazovalo, že smrťou všetko končí, poviem im: Mám rešpekt pred vašimi mnohými titulmi a vašim vzdelaním, ale v tejto veci nie ste odborníci. Ešte ste tam totiž nedošli. A ja poznám niekoho, kto tým prešiel, kto tam bol, Ježiša Krista! A ten hovorí inak!

Vo svetle 5. Božieho prikázania môžeme vnímať dôstojnosť človeka, hodnotu života a úctu k našej duši i nášmu telu. Chceme sa obrátiť na odborníka v tejto oblasti, na Pána Ježiša, ktorý nám pomôže svojím slovom. On hovorí: Nedivte sa teda, že sa blíži hodina, keď všetci v hroboch počujú hlas syna Božieho, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie... Čože osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil? Čo dá človek v zámenu za svoju dušu?

Možno, že niekomu sa tieto vety nebudú pozdávať, ale pozorujme svet okolo nás. Noviny sú plné otrasných udalostí a svedectiev o tom, ako rýchlo sa pominie ľudské šťastie.

Dobre vychovaný chlapec študoval za zubára, zabil sa pred promóciou, tesne pred svadbou. Iní dlho šetrili na auto, keď sa vracali s ním z prvej dovolenky, zrazili sa s kamiónom, zachránilo sa iba jedno dieťa. Zobrali sa z čistej lásky, nechceli mať veľa detí, z toho jediného chceli mať génia a stal sa z neho chuligán, ktorého sa zriekli. Postavil si dom, vybudoval záhradu a ešte to ani nedokončil a zomrel. Hynú spravodliví i nespravodliví. A tu sa Ježiš prihovára: Čo osoží človeku... On nás nechce postaviť proti životu. Chce nás iba poučiť, aby sme sa nestali otrokmi vecí, pre ktoré bojujeme, ale aby sme pamätali na to, že máme aj dušu. Môže sa stať, že sa nám bude dariť, budeme mať úspechy, sme zdraví, zarobíme veľa peňazí, máme ľudí, ktorí nás majú radi, teda všetko ide presne, ako si želáme. Ale čo, keď jedného dňa zahrmí, keď prídu neúspechy, keď sa nám prestane dariť v práci a keď nám zomrie niekto drahý alebo sa prihlási choroba a začnú nás ohrozovať neprajníci a niekto nás bude chcieť z teplého miestečka vysánkovať. Čo potom? Čo potom s ideálmi, v ktoré jediné sme verili? Ježiš nás učí: Čo osoží človeku, keď aj celý svet získa, a svojej duši uškodí?

Starostlivosť o dušu, je v našom náboženstve v rovnakej rovine ako starostlivosť o život. Hoci si to mnohokrát neuvedomujeme, každý ťažký hriech, ktorý páchame, je zanedbaním starostlivosti človeka o svoju dušu. Samovražda, skracovanie si života, vystavenie sa nebezpečenstvu života, to ešte chápeme, ako previnenie sa proti 5. Božiemu príkazu. Zabitie nadprirodzeného života v duši nás už tak veľmi netrápi. Je to ale logické?

Wilhelm Busch spomína: Nikdy som ako mladý človek nepomyslel na to, že sa raz postavím na kazateľnicu. Za prvej svetovej vojny som bol mladým dôstojníkom. Nebol som medzi dôstojníkmi žiadnou výnimkou a keby mi niekto v tých časoch bol povedal- raz budeš kázať v kostole- bol by som sa mu vysmial. Bol som vtedy ďaleko od Boha. Raz sa ma otec opýtal: Veríš ty ešte vôbec v Boha? Odpovedal som: Taký hlúpy nie som, aby som Boha popieral. Ale nikdy som sa s ním nestretol, preto ma nezaujíma. Krátko po tom rozhovore som spolu s kamarátom, poručíkom sedel v zákopoch pri Verunde. Čakali sme na rozkaz. Čas sme si krátili rozprávaním vtipov a musím priznať, že hlúpych. Práve som rozprával jeden, ale kamarát sa nesmial. Kričím na neho: Prečo sa nesmeješ? Sotil som do neho rukou. Vyvrátil sa. Bol mŕtvy. Akási bludná guľka ho trafila do hlavy. Odrazu som stál pre mŕtvolou kamaráta. Zhrubol som za ten čas, čo som nosil uniformu. Zahrešil som si a dodal: Ty si tiež kamarát! Poberieš sa na druhý svet bez toho, aby si počkal, kým dokončím vtip. Ale v tom istom okamžiku to na mňa doľahlo. Teraz stojí pred Bohom. Keby sme sedeli obrátene, zasiahlo by to mňa a stál by som ja pred Bohom. Ja by som stál pred Bohom. Nie pred nejakým pánbožkom, ale pred Bohom! A vtedy som si uvedomil ako málo je treba k tomu, aby človek sa zodpovedal za seba pred Bohom.

Možno až teraz pochopíme, akú zodpovednosť nesieme za svoju dušu. Stačí tak málo, aby sme všetko stratili. Nielen prítomnosť, ale aj večnosť!

Proti 5. Božiemu príkazu sa previňuje ten, kto blížneho zavraždí, poraní, alebo mu skracuje život zarmucovaním alebo zlým zaobchádzaním, toto ešte chápeme a pripúšťame. Sme si však vedomí toho, že podľa tohto Božieho prikázania nesieme zodpovednosť aj za dušu svojho blížneho. Zabiť dušu je predsa rovnakým zločinom, ako zavraždiť človeka!

Bernard Häring spomína: Mal som misie v jednej farnosti. Pri tej príležitosti som sa všemožne snažil presvedčiť istú rozvedenú ženu, aby neuzavrela civilné manželstvo. A prosil som o pomoc aj jej matku. Odpovedala: Nechcem sa pliesť do vecí svojej dcéry. Je už dosť stará! Keď som namietal: Ale tu ide o večnú spásu vašej dcéry, odvetila mi táto katolícka žena, ktorá si inak plnila svoje cirkevné povinnosti: Na to ste tu predsa vy, kňazi!

Isteže, kňaz má osobitné poslanie starať sa o spásu svojich blížnych. No každý kresťan je svojím spôsobom povolaný, aby sa stal blížnemu spolupútnikom na ceste k večnej spáse. V Katechizme je aj takáto otázka: Ktoré sú cudzie hriechy? Keby som vám ale položil teraz takúto otázku, nie som si istý, koľkí by vedeli odpovedať:

Tieto hriechy sa menujú cudzími, lebo sa započítavajú aj tým, čo ich síce nespáchali, ale páchateľa mlčaním, slovom, alebo skutkom v ich páchaní podporili. Dnešný človek chápe, že je povinný postarať sa o jedlo a oblečenie svojich detí, ale už menej pripúšťa, že je povinný postarať sa aj o ich duchovný rast. Chápe, že je povinný postarať sa o výchovu detí, ale už menej pripúšťa, postarať sa o ich náboženskú výchovu. Chápe, že je povinný rozvíjať talenty svojich detí: hudobné, umelecké, športové, ale už menej pripúšťa, že je potrebné postarať sa aj o rozvoj duchovných talentov: modlitby, sebaovládania, liturgiu života...

A to platí aj o blížnom! Keď dôjde k nedorozumeniu medzi manželmi, nech si aj nevinná stránka dobre uvedomí, či je správne vyrukovať iba s obvineniami a nadávkami, aby vyliala azda aj oprávnený svoj hnev. Pre kresťana musí rozhodovať otázka: Čo sa stane s mojím partnerom a deťmi, keď si zvolím taký alebo iný postup? Ako sa môžem najúčinnejšie postarať o jeho dušu a duše mojich detí? Takáto láskyplná starostlivosť pomôže ranenej stránke opanovať rozbúrené city a nájsť pravé riešenie v duchu lásky. Starostlivosť o dušu blížneho, by mala nájsť uplatnenie aj v iných sporoch a nedorozumeniach medzi manželmi a medzi ľuďmi. Veď dnes sa ľudia dokážu rozísť pre mnohé iné maličkosti. Bár by si túto myšlienku zapamätali všetci mladí manželia, ale aj tí, čo sa doň chystajú vstúpiť: Čo sa stane s mojimi deťmi, keď si zvolím postup položení len na spravodlivosti a osobného citu? Spomeňme si častejšie na slová Pána Ježiša: Čo osoží človeku, keby celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?