Kontakt
Štvrtý Boží príkaz
Úcta k rodičom a predstaveným
Uvažujme o úcte a povinnostiach detí voči rodičom, starším a predstaveným v duchu 4. Božieho prikázania: Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho žil na zemi. Počúvajme, čo o tom čítame vo Svätom písme: Múdri synovia, to je spoločnosť spravodlivých, ich počínanie je poslušnosť a milovanie. Synovia vypočujte, aké je otcovo právo a tak aj robte, aby ste boli spasení. Kto si ctí otca, tak si počína, ako keby si zhromažďoval poklady... Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch a vždy bude vyslyšaný, keď sa bude modliť. Kto sa bojí Boha, ctí si rodičov a svojím rodičom slúžiť bude ako svojím pánom (Sir 3,1-8).
Úctu voči rodičom si vyžaduje prirodzený cit, ale aj zjavené Božie slovo. Od nich sme dostali život. Každý kus nábytku: stôl, tanier, posteľ, kabát aj topánky sú dôkazom lásky a starostlivosti rodičov. Oni sú ustanovení ako zástupcovia Boha v rodine. Rodičom patrí česť a úcta pre ich posvätenie a dôstojnosť, ktorú dostali od Boha, keď uzavreli manželstvo. Úcta vyžaduje, aby dieťa v rodičoch uznávalo ich rodičovskú dôstojnosť a túto úctu, aby aj skutkom dokazovalo. Celé správanie sa voči rodičom má byť také, že ich pokladáme za takých, ktorí svojou hodnosťou sú vysoko nad nami, a to platí nielen pre malé, ale aj pre dospelé deti. Proti úcte voči rodičom sa dieťa prehreší, keď ich zahanbuje, nadáva im, opovrhuje nimi alebo ich ohovára. Ťažký hriech pácha ten, kto rodičov prezýva alebo im nadáva a vysmieva sa im. Rovnako aj ten, kto sa odváži zdvihnúť na nich ruku.
- Mnohí povedia, že ich rodičia si nezaslúžia úctu, lebo sú zlí a majú chyby, napr. otec pije, hreší, mama je klebetnica a hnevníčka... Nezabudnime, že ani chyby rodičov nezbavujú dieťa ctiť si ich a každé dieťa, ktoré takto hovorí, malo by si spomenúť na slová Pána Ježiša: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nich kameň...
- Ten, kto rodičom nepomôže v núdzi a starobe, dopúšťa sa hriechu voči nim. Pretože nikdy syn či dcéra nesplatia to, čo kvôli nim rodičia priniesli ako obetu v čase ich detstva a dospievania.
- Proti úcte a láske k rodičom sa previňuje ten, kto sa nepostará o ich duchovné zaopatrenie, o svätú spoveď a pomazanie chorých. Vrcholom nelásky je odoprenie sviatosti z ľudských ohľadov: Nezavoláme kňaza, veď čo by povedali ľudia, že už ide zomrieť, čo by povedal otec, že chceme sa ho zbaviť...
- Rodičia nie sú povinní finančne podporovať svoje dospelé a samostatné deti. Veď koľko hnevu a zvady vzniká práve kvôli tomu. Ak tak rodičia robia, nie je to vec spravodlivosti, ale lásky z ich strany. Spravodlivosť káže, aby sa deti postarali o svojich starých rodičov. Prejavom neúcty a nelásky k rodičom je aj hnev medzi deťmi navzájom: Matka býva u dcéry, ktorá sa o ňu stará a doopatruje ju do smrti, pričom ostatní súrodenci sa hnevajú na sestru a vyčítajú matke, že niečo dá dcére, ktorá ju opatruje. Koľko je takých prípadov aj medzi kresťanmi?! Sú vždy nechutné a pohoršujúce ako pre svet, tak aj pre deti.
KEDY JE NEPOSLUŠNOSŤ VOČI RODIČOM ŤAŽKÝM HRIECHOM?
Aby sme mohli posúdiť či neposlušnosťou voči rodičom páchame ťažký hriech, musíme si o rodičovskom rozkaze zapamätať toto:
- Rozkaz musí byť aj naozaj rozkazom, nie iba napomenutím alebo povzbudením. Teda, to nie je rozkaz, keď rodičia povedia: Mohol by si to urobiť... Radšej tam nechoď... Zakazujem ti tam ísť...
- Vec, ktorá sa rozkazuje, musí byť vážna a nie iba maličkosť.
- Rozkaz sa musí týkať vecí, na ktoré dal Boh rodičom právomoc: telesné dobro a duševná spása detí.
ÚCTA A POSLUŠNOSŤ SÚ PREJAVOM LÁSKY A VĎAČNOSTI VOČI RODIČOM!
Keď sa len na chvíľu zamyslíme nad tým, čo pre nás rodičia robia, azda pochopíme, prečo ich máme milovať a ďakovať im. Žijeme v storočí počítačov. Všimnime si, čo počítač vyrátal, keď od neho žiadali vypočítať, aký výkon podá 70-ročná matka, ktorá vychovala dve deti: prišila 20 000 gombíkov, opravila 18 000 párov ponožiek a pančúch, 55 000 krát ustielala posteľ, pripravila 18 000 raňajok, 36 000 obedov a večerí, uvarila 100 000 šálok kávy alebo čaju a očistila 15 ton zeleniny. Viac, ako celý rok strávila pri umývadle. Keby sme kuchynský riad, ktorý umyla, postavili na seba, dosiahol by výšku 10 000 metrov. Žena v domácnosti prejde 60 000 km. Na šitie, vyšívanie a štrikovanie za 50 rokov života spotrebuje asi 40 km nití a bavlny. Keby sme ju mali odmeniť len za tie najdôležitejšie úkony a služby, museli by sme jej dať 565 000 eur. To je výkon, ktorý si zaslúži obdiv a za ktorý môžeme či máme dôvod pobozkať mame ruku.
Koľkokrát sa však stretnú rodičia s nevďačnosťou a s hrubosťou od svojich detí, namiesto lásky a vďaky. A pritom si mladí ľudia chcú dokonca nájsť aj ospravedlnenie.
Študenti cestovali domov zo školy. Pri vystupovaní sa niektorí starší ozvali: To ste nevideli, že tu stoja starší? Nemohli ste im uvoľniť miesto? A dostali odpoveď: Akých ste nás vychovali, takých nás máte! Keď trochu nad tým porozmýšľame, musíme konštatovať, že keď v cirkuse drezírujú medveďa či leva, tiež ho vychovávajú. Keby si však jedného dňa lev povedal: Skočím na svojho krotiteľa! a potom sa pred súdom bránil: Akého ma vychoval, takého ma má!, mohol by sa tak brániť, lebo nemá ani rozum, ani slobodnú vôľu a ovládajú ho pudy. Ale človek, ktorý je obdarený rozumom a slobodou, ako môže takto hovoriť? Práve mladý človek sa ustavične oháňa tým, že je predsa slobodný a vie, čo robí. Počuli ste už niekedy slovo sebavýchova? Rozmýšľajte nad ním, ak si myslíte, že vaši rodičia a vychovávatelia vás zle vychovávajú.
ÚCTA K STARŠÍM A PREDSTAVENÝM tiež patrí do 4. Božieho prikázania. Počúvajte, čo o tom hovorí Bernard HARING:
- Je samozrejmé, že človek musí poslúchať aj vtedy, keď rozkaz zákonitej vrchnosti nie je veľmi dokonalý, ale za predpokladu, že nežiada nič zlé a poslúchnutie sa neprotiví nijakému povinnému dobru.
- Dospelý kresťan sa môže niekedy dostať do situácie, že svojmu nadriadenému alebo vrchnosti musí povedať otvorené slovo kritiky. Neláskavá kritika, najmä za chrbtom predstaveného, zraňuje srdce slobody Božích detí.
- Keď sa kritika starších a predstavených koná pred nedospelými osobami, môže narobiť veľa škody. Na to by mali pamätať najmä rodičia. Ich dieťa prinesie zo školy zlú známku alebo poznámku a rodičia kritizujú učiteľa a napádajú jeho autoritu. Nemôžu očakávať kladný výsledok svojej výchovy. To isté platí aj o kritike starých ľudí a zastávaní svojho dieťaťa so slovami: Čo je vás do toho, čo urobil môj syn, nie je to vaše dieťa!
Nakoniec jedna legenda, ktorú deti poznajú, lebo je napísaná v školskej čítanke. Uprostred dediny bola studňa. Pri nej sa schádzali ženy, aby si nabrali vody. Jedna vraví: Ja mám takého silného syna, že v rukách zlomí poleno. Druhá sa pochváli: Môj syn vie tak nádherne spievať, ako slávik. Tretia ale mlčí. Ženy si naberú vodu a idú s vedrami domov. Pribehnú im v ústrety synovia. Ten prvý zlomí v rukách hrubé poleno. Druhý nádherne spieva ako slávik. A tretí vezme matke z rúk vedro a nesie ho domov. Tak čo povieš na našich synov?, pýtajú sa ženy starčeka, ktorý pri studni sedel a oddychoval. Na synov? Na akých synov? Ja som videl iba jedného!
Známy taliansky spisovateľ a mysliteľ Giovanni Papini vo svojej knihe Druhé zrodenie hovorí, ako bol doma vychovávaný bez viery a o výchove uvádza toto: V našej škole sa podľa zákona vyučovalo náboženstvo. Oslobodení boli len tí žiaci, ktorých rodičia si to výslovne želali. Môj otec, ako dôsledný ateista, napísal v tom zmysle riaditeľstvu školy, a tak som na náboženstvo nechodil. Dva razy do týždňa prednášal starý kňaz a ja na rozkaz učiteľa ešte s jedným chlapcom, som vyšiel som z triedy... Jedného dňa, keď som zostal sám na chodbe, odvážil som sa priložiť ucho k dverám. Kňaz práve hovoril o príkaze: Cti svojho otca... Rozrušilo ma to, a potom mi celý deň vŕtalo v hlave: Prečo si môj otec neželá, aby ma učili, že si ho mám ctiť?
Štvrtý príkaz nehovorí len o povinnosti detí voči rodičom, ale aj o povinnostiach rodičov voči deťom.
Rodičia v spolupráci s Bohom dali deťom život. Preto sú povinní starať sa o výchovu, udržanie a rozvíjanie tohto života. Rodičia majú preto nielen právo, ale aj povinnosť starať sa o výchovu dieťaťa. Avšak nielen o jeho telo, ale aj o jeho dušu. Treba to spomenúť preto, lebo dnes sa toto právo rodičom upiera. Základom vzťahu rodičov a detí ostáva vždy láska. Dieťa má právo na lásku svojich rodičov.
Veľmi často sme svedkami, že rodičia sa sťažujú, že nemajú čas na svoje deti, tvrdo pracujú, len aby deťom zanechali čo najviac a predsa sa s vďačnosťou nestretnú. Rodičia totiž sa môžu prehrešiť aj tým, že nemajú čas pre svoje deti. Totiž rodičia majú právo aj povinnosť starať sa o nábožensko-mravnú výchovu detí. Cirkev im v tom môže iba pomáhať. A to je dnes veľmi boľavý bod, ktorého sa treba v celej šírke dotýkať. Rodičom sa neraz vyčíta, že zle vychovávajú svoje deti, lebo doma ich vychovávajú inak a v škole zase inak. Dá sa však aj opačne opýtať, či sa nerobí chyba, ak sa deti nevychovávajú ako chcú rodičia. Každý rodič je presvedčený, že za osud svojho dieťaťa, tak časný aj večný, bude pred Bohom na prvom mieste zodpovedať on sám a nie organizácia či spoločnosť. Pán Ježiš povedal: Nechajte maličkých prísť ku mne. Deti sa neraz sťažujú, že im rodičia nedovolia či odrádzajú ich od svätej omše. Možno poznámkami: Len by si v kostole sedel... Čo chceš byť farárom či mníškou?!. Rodičia hrešia, ak sa nestarajú a zanedbávajú náboženskú výchovu svojich detí. Mali by si všímať nielen to či prosperuje v škole, ale aj či žije náboženským životom. Sami by ho mali naučiť a k tomu viesť svojím príkladom Ak sa to dieťa nenaučí doma, v rodine, tak len ťažko bude statočným kresťanom. Škola, a aj rodičia chcú mať z detí náučné slovníky, športovcov, reprezentantov, spevákov... ale jedno nemá kto z nich vychovať ľudí, ktorí by dokázali dobre, mravne a správne žiť. A to je úloha rodičov a v tom im chce Cirkev pomáhať.
Dnes máme pomaly všetko, ale úprimní, dobrí, mravní a charakterní ľudia nám chýbajú. Dokážeme kadečo: lietať vesmírom, pristáť na mesiaci, budovať gigantické stavby, rozbíjať atómy, ale nevieme to najzákladnejšie - správne a šťastne žiť. A práve k tomu potrebujeme nábožensko-mravnú výchovu. Práve rodičia musia vo svojich deťoch prebudiť svedomie a naučiť ich počúvať Boží hlas v nich, vedieť sa oň v živote oprieť, ísť za ideálmi, ktoré nám odkrýva svedomie. Bez svedomia sa totiž ľudia stávajú netvormi, schopnými všetkého. Rodičia sú svojim deťom zaviazaní dobrým príkladom. Zvlášť rodičov sa dotýkajú slová Pána Ježiša: Kto pohorší jedno z týchto maličkých, lepšie by mu bolo, keby mu mlynský kameň... Najosvedčenejší výchovný prostriedok je príťažlivý osobný príklad. Príslovie hovorí: Zomrieť za niekoho je niekedy ľahšie, ako pre niekoho žiť. A rodičia žijú pre svoje deti. Keby im zanechali milióny a dali do dedičstva mrakodrapy, ale nedali im krásny príklad, tak im vlastne nedali nič. Byť dnes rodičom, niesť ťarchu zodpovednosti, to je veľká zodpovednosť, ale Boh neopustí rodičov, ktorí dôverujú v jeho pomoc.
Predsa však skúmajme svoje svedomie, či nám nič nevyčíta v plnení povinností voči deťom. Pápež svätý Ján Pavol II. povedal: Rodičia nemajú právo zveriť výchovu svojich detí nijakej inštitúcii, spoločnosti, ani inej osobe...
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
