Väčšina z nás pozná životný príbeh sv. Alžbety Durínskej. Na dvore grófa Hermanna na Wartburgu sa neprestajne striedali slávnosti, turnaje a vojnové výpravy. Gróf bol márnivým milovníkom nádhery. Sedliaci museli pracovať a platiť dane na nepotrebné výdavky. Alžbeta to vidí. Začína vplývať na svojho manžela Ľudovíta. Ona osobne pomáha chudobným a chorým, kde len môže. Správcovia majetku sa často sťažujú na Alžbetu a jej manžela, že rozdá celý majetok ako almužnu. Knieža odpovedal: Len ju nechajte, nech z lásky k Bohu robí dobre chudobným ako uzná za dobré a viac už o tom nehovorte. Keby nám mal zostať len Wartburg, nám to stačí. Viem, že podľa Svätého písma tri veci sú milé Bohu a ľuďom: svornosť medzi ľuďmi, láska a vernosť medzi kresťanmi, muž a žena, ktorí sú jedno. Ľudovít však zomrel na križiackej výprave a správy majetku sa ujal jeho brat Henrich. Odrazu sa zdvihla vlna odporu voči charitatívnej činnosti Alžbety. Alžbeta bola nútená v zime opustiť Wartburg a v Eisenachu hľadať prístrešie. Prijala chudobu rovnako pokojne ako predtým bohatstvo a blahobyt. Alžbeta si kladie otázky a uvažuje: Je náš majetok spravodlivo nadobudnutý? Správne sa používa? Každý majetok je požičaný od Boha. Musí sa teda používať na Božiu česť, na dobro blížnych a na spásu vlastnej duše. Preto sa zrieka nespravodlivého dobra. Zrieka sa Wartburgu a volí si chudobný život, než aby žila z nespravodlivého majetku.

My žijeme v iných pomeroch ako Alžbeta. Nijaké zámky, nijakí poddaní, a predsa tak ako Alžbeta vo svojich časoch a pomeroch, aj my musíme v tejto dobe a v našich pomeroch zaujať správny vzťah k majetku. Dnes chceme meditovať vo svetle 7. a 10. Božieho prikázania: Nepokradneš! Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je! Chceme rozprávať o našom vzťahu k spoločnému vlastníctvu, k vlastníctvu blížnych i k osobnému vlastníctvu. Položme si teda otázku:

Správne má na ne pozerať - to znamená, že všetky dobrá sveta sú Božie dary. Boh nám ich požičal a my sme ich správcami. Hneď v prvých kapitolách Biblie čítame: Množte sa a naplňte zem, panujte nad rybami mora a vtáctvom neba... Nič si z tohto sveta človek nevezme so sebou pred Boha, dokonca aj vlastné telo vrátime zemi, lebo sme prach a na prach sa obrátime. Tak nás učí naša viera.

Správne ich má nadobúdať - všetky nespravodlivé nadobúdania vlastníctva sú krádežou, úžerou, lúpežou, klamstvom a sú previnením sa voči Božiemu plánu. K nespravodlivému nadobudnutiu majetku vedú predovšetkým dve cesty: lakomstvo a žiadostivosť. Priam zúrivá radosť z vlastníctva a túžba po majetku zabúdajú na vďačnosť a zodpovednosť a vedú k splneniu vety Pána Ježiša, ktorú povedal o bohatom mladíkovi: Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva bohatí. Ľahšie prejde uchom ihly ťava, ako boháč do kráľovstva. Ježiš vraví, že nezriadená túžba po vlastníctve je prekážkou venovať pozornosť Božím veciam aj svojej duši. Treba si spomenúť na podobenstvo o kráľovskej hostine. Aby sa na nej mnohí z pozvaných nemuseli zúčastniť, tak si našli nejakú hmotnú výhovorku: Kúpil som pole, idem si ho obzrieť, kúpil som voly, idem ich vyskúšať... Preto boli na hostinu pozvaní chudobní z krížnych ciest, ktorí mali srdce obrátené aj na Božie veci.

Správne hospodáriť - kto správne hospodári s pozemskými vecami, nepoužije ich na konanie zla. Napríklad: peniaze, ktoré zarobím, nepoužijem na to, aby som ich prepil alebo na riskantné hry.

Správne sa zriekať - aj tomu sa treba učiť. Nie je správne, keby niekto chcel dať, hoci aj na dobrý cieľ, ale pritom privedie do krajnej núdze svoju rodinu.

Správne sa zamerať - aj to na spásu vlastnej duše a na dobro blížnych. Ten, kto použije svoje osobné vlastníctvo na konanie zla, nemôže sa ospravedlňovať: Ja si s mojím môžem robiť čo chcem. Vedomé a dobrovoľné porušenie vlastníckeho práva je hriechom proti 7. aj 10. Božiemu príkazu. Všeobecne sa tento priestupok proti normám spravodlivosti volá krivda.

Krivda vzniká: vykorisťovaním, záškodníctvom, lúpežou a krádežou. K tomuto treba dodať, že vedomý a mlčanlivý súhlas k takémuto činu je tiež krivdou. Škodoradosť voči biede či nešťastiu druhého nie je síce hriechom proti spravodlivosti, ale previnením sa proti láske. Stáva sa tak napr. pri požiari, pri odsúdení vinníka, pri havárii...

Vykorisťovanie je previnením sa proti spravodlivosti, láske k blížnemu i dôstojnosti človeka. Ním sú písané čierne dejiny ľudstva, a bohužiaľ aj Cirkvi.

Ako široko rozvetvené korene má tento hriech azda najlepšie pochopíme na rozprávaní pátra Lepucha: Pred kostolom v New Yorku parkuje luxusné auto. Za volantom sedí elegantná dáma. Keď prechádzam okolo auta, zavolá na mňa: Otče, prosím vás, posväťte mi ruženec. Zoberiem ho do rúk, poviem modlitbu a požehnám. Chcem ísť ďalej, ale ona mi hovorí: Otče, páči sa vám ten ruženec? Je to nádherná ručná práca... až z Japonska. Mňa vtedy napadlo, že to nemala hovoriť, lebo to bola chvíľa, ktorú mi daroval Duch Svätý. Tým dala podnet k týmto riadkom: Pred mojimi očami defiluje chudobná štvrť v Tokiu. Úzka ulička s drevenými domcami. Na jednej rohožke sedí žena. Pracuje. Otec jej šiestich detí zomrel a ona sa stará o ich obživu. Ruže na hodvábnych šatách, ktoré sa volajú kimono sú krásne, ale ruže tuberkulózy na jej tvári nie! Pýtam sa jej, či dostáva dôchodok. Nie! To je slovo, ktoré je pre ňu cudzie. Pred ňou stojí krabička s perlami. Tie jej dáva podnikateľ, ktorý vyrába ružence. Jej prsty automaticky siahajú po perlách a ruženec v jej rukách rastie. My, turisti, sa dlho prizeráme a ona pracuje. Chceme vedieť, čo jej platí podnikateľ za jeden ruženec: 4 jeny. Je to otrasné, vravím si. Možno za jeden deň vyrobí 40 ružencov, ale je z toho úplne vyčerpaná a ešte viac chorá. Môže si žena za to kúpiť aspoň dosť ryže? Nie! Pretože liter ryže stojí 70 jenov a ona za jedlo pre 11 osôb môže denne vydať 50 jenov. Táto žena nezomrie priamo od hladu, lebo tuberkulóza je rýchlejšia než hlad. Ale čo jej deti? Ona, elegantná dáma pred kostolom v New Yorku so svojimi vypestovanými rukami nevie, odkiaľ pochádza ten ruženec. Nikto jej nič nepovedal o tejto japonskej domácej práci. Ale ja som ju na vlastné oči tam videl a musím o tom hovoriť. Chcel by som kričať všetkým, aby sa aspoň ten ruženec modlili. A nie je vykorisťovaním aj toto? Otec rodiny, alkoholik, predá svoj kabát, hodinky, nejaké veci z domácnosti a ten, čo ich kúpi, si hovorí, že urobil dobrý obchod. Nemá aj on podiel na vykorisťovaní? Môže si povedať, že má čisté svedomie?

Lúpež - dopúšťa sa jej každý, kto násilím a bezprávne berie cudzí majetok. Je to ťažký hriech voči spravodlivosti a láske k blížnemu. Násilne odcudzené veci druhému je ťažkým hriechom. Napr. chlapci násilím oberú mladšieho o peniaze, cigaretu...

Krádež - je to tajné odcudzenie nejakej veci druhému. Tu patrí aj nevrátenie dlhov, požičaných vecí a nájdených vecí. Ťažký hriech krádeže pácha ten, kto ukradne vec, ktorá má hodnotu dennej mzdy robotníka. Samozrejme, že treba brať do úvahy okolnosti činu a osoby, ktorá kradne a komu kradne.

Náhrada - Kto siahne na cudzí majetok alebo ho poškodí, hreší proti vnútornému poriadku vo svojom srdci, ale láme aj vonkajší poriadok spravodlivosti. Boh odpúšťa hriech len vtedy, keď je napravený tento dvojitý neporiadok. Nestačí teda sa vyspovedať, ale treba urobiť aj náhradu.

Náhrada sa má urobiť čím skôr a vo vhodnom spôsobe i čase.