Bratia a sestry, iste mi dáte za pravdu, že túžbou každého muža je byť veľkým, silným, obdivovaným a zase túžbou každej ženy je byť pekná a pôvabná. Možno sa bude niekto z nás brániť tomuto tvrdeniu, ale aj tak to má v sebe zakódované a buďme úprimní, čo všetko sme ochotní podniknúť, aby sa nám splnili tieto túžby. Tieto túžby do nás vložil Boh, ale iba on môže rozhodnúť, v čom spočíva skutočná veľkosť, prvenstvo, krása či pôvab. Robí tak v dnešnom Evanjeliu skrze svojho Syna. Ježiš vyhlasuje:Kto sa bude chcieť stať medzi vami prvým alebo veľkým, bude sluhom všetkých.

Čo to vlastne Ježiš chce povedať? Skutočné prvenstvo, skutočná veľkosť človeka pred Bohom spočíva v tom, že človek slúži ostatným ľuďom. Ježišovi poslucháči, keď to počuli, zdúpneli. Bola to totiž doba, keď ľudia služby iným pokladali za to najposlednejšie na svete. Vtedajší filozof Seneca hlásal: „Hanba je skloniť sa k chudobnému“. A tak čo ľudia pokladali za najposlednejšie na svete, to Ježiš vyhlasuje za prvenstvo, za skutočnú veľkosť človeka.

Ježiš mal na to právo, lebo on nielen hovoril, ale aj konal. On, ktorý bol najväčším z ľudí na svete, on, od ktorého narodenia sa počíta letopočet, on, ktorý má na svete iste najviac obrazov, sôch a pomníkov, on pri poslednej večeri umyl apoštolom nohy. Urobil to, čo robili len otroci, tí, ku ktorým bola hanba sa skloniť. Keď to priam s vyrazeným dychom sledovali apoštoli, povedal im: Robte tak aj vy. Takúto veľkú službu urobil Ježiš apoštolom. Potom na druhý deň si nechal do hlavy vtlačiť tŕňovú korunu, nechal sa pribiť na kríž, aby všetkým ľuďom poskytol službu tým, že namiesto ich nevernosti a neposlušnosti voči Otcovi preukázal oddanosť a poslušnosť až na kríž. Z toho jasne vidíme, že Ježiš videl svoju veľkosť a svoje prvenstvo v službe ostatným ľuďom. Preto vyhlásil: Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.

Presne to očakáva Ježiš aj od nás – aby sme slúžili a pomáhali iným ľuďom. Dáva nám aj krásny motív, lebo ani pohár vody, ktorý podáme blížnemu, neostane bez odmeny. Všetko, čo urobíme jednému z jeho maličkých, jemu urobíme. K tomu, aby sme to dosiahli a dokázali, dáva nám posilu v Eucharistii. Chce, aby sme sa cez jeho Telo s ním zjednotili a potom slúžili iným. Veď sami doznajme, ako nám dobre padne, keď nám niekto poslúži a pomôže, ako sme mu vďační za jeho láskavosť. To isté očakávajú ľudia aj od nás. Ježiš jasne povedal, že čo chceme, aby nám iní robili, robme aj my im!

Každodenne máme veľa príležitostí naplniť túto Ježišovu vôľu. Máme stovky príležitostí poslúžiť iným. Zoberme si rodinu, pracovisko, školu, triedu, činžiak, príbuzných, známych aj neznámych. Denne im môžme a máme preukázať službu: pomocou, úsmevom, dobrou radou či dobrým slovom, modlitbou za nich. Iste by sme dlho mohli rozprávať o službách, ktoré môžeme preukazovať iným. Ale nie je najhlavnejšie len rozprávať o týchto veciach, ale treba konať.

Ako to vyzerá v mojom živote? Dokážem poslúžiť, pomôcť? Alebo čakám, aby mne všetci slúžili? Nepovažujem službu za čosi podradné?

Mnohí iste poznáte vtip o tom, ako chlapi hovoria v krčme Janovi: „Počuj, dokedy budeš počúvať tú tvoju ženu, ako ti rozkazuje? Vypi si, keď prídeš domov dupneš nohou a povieš: No! Kto je tu pánom!?“ Jano tak aj urobil, vypil si, prišiel domov, dupol nohou a zakričal, kto je tu pánom. Sotva to dopovedal, žena mu ihneď vylepila zaucho a on na to skromne poznamenal: „To sa už nemôžem ani opýtať?“

Ide len o vtip, ale poučný. Tu ide o zápas nielen v rodinách, ale aj v medziľudských vzťahoch: Kto je prvý? Kto je pán?

Bratia a sestry, verím že my sme dnes pochopili, kde je treba hľadať prvenstvo, veľkosť, krásu a pôvab. Je to v službe. Pokúsme sa i v tomto týždni viac slúžiť ako očakávať službu, aby sme ochutnali a spoznali, aké je to veľké a krásne pred Bohom i pred ľuďmi.