Dnes sa presadzuje názor: Ži tak, aby si sa vedel predať. Existuje množstvo kníh, ktoré učia ľudí ako preraziť v dnešnom svete, ako byť uspešný v zamestnaní, v škole, v športe, v spoločenskom či súkromnom živote. Ľudia sa učia trikom ako sa zviditeľniť a upútať na seba pozornosť, aby bolo vidieť ich tvár, aby bolo známe ich meno, aby práve ich tí druhí obdivovali.

Hodnotný človek však nepotrebuje používať naučené triky, on upúta svoje okolie hodnotami, ktoré naozaj má. Aj v dnešnom Evanjeliu Ježiš dáva učeníkom za vzor neznámu chudobnú vdovu. Vhodila do chrámovej pokladnice dve drobné mince a odišla. Týmto činom sa stala známou viac ako tí, ktorí dávali do pokladnice veľké sumy, lebo podľa Ježiša dala všetko, čo mala. Možno nás prekvapuje, že sa Ježiš tejto žene neprihovoril a nechal ju odísť, akoby bez povšimnutia. Asi si aj povieme, že aký to malo pre ňu význam, keď ju Ježiš dal za vzor, veď ona o tom ani nevedela! Či ju nemal osloviť, chytiť za ruku, doviesť medzi ľudí a povedať nahlas pred všetkými slová: Vy dávate zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala! Ona sa páči Bohu a nie vy! Preto takto uvažujeme, lebo si nevieme predstaviť, že máme robiť niečo dobré a nikto by o tom nevedel. Zabudli sme na staré vyznanie viery, že Boh nás vidí, my ale chceme, aby to videli ľudia. My chceme byť populárni.

Aj v súčasnosti dávajú ľudia milodary a konajú sa v kostoloch rôzne zbierky na cirkevné účely. Tieto dary si vždy zaslúžia slová vďaky a myslím, že väčšina kňazov sa snaží ľuďom za všetko poďakovať, že hľadá spôsob vyjadriť vďaku aj nejakou viditeľnou formou. Každý kňaz sa počas svojho života stretol aj s takými cennými ľuďmi, ktorí dali viac ako všetci ostatní dohromady, ale neželali si, aby to zverejnil.

Pri ďakovaní však číhajú na kňaza aj problémy a úskalia, lebo sú aj takí veriaci, ktorí mu nikdy nezabudnú, že im nepoďakoval, keď niečo dali - zvlášť, keď poďakoval iným. Potom už ideme do takých extrémov, že očakávajú vďaku aj za to, že si iba plnia svoje kresťanské povinnosti. Treba ďakovať, že niekto vôbec chodí do kostola, alebo že sa modlí, že nehreší, že rodičia dali pokrstiť svoje deti, že snúbenci majú sobáš v kostole...

Najväčšiu cenu v očiach Ježiša má práve neviditeľná dobrota. Pomohli sme chudobnému a nehľadali sme uznanie. Pomohli sme chorému a nečakáme, že nám za to bude do smrti vďačný. Podporili sme nejaký charitatívny cieľ a nechceme, aby niekde figurovalo naše meno. Títo ľudia dosvedčujú, že sú pravdivé slová z prvého čítania: Múky z hrnca neubudne a v krčahu nebude chýbať olej. Lebo ešte naozaj nebolo počuť, že kto koná „neviditeľné skutky“ z lásky k Ježišovi a k ľuďom, aby mu niečo chýbalo.

Myslím si, bratia a sestry, že kresťan sa nemusí za každú cenu chcieť „predať“ a „zviditeľňovať “. To ponechajme svetu, nech sa hrá na bohatých a chudobných, slávnych či zabudnutých, nech nám stačí, že Ježiš vidí naše skutky a dáva nám za to prežiť pocit, ktorý poznajú len tí „neviditeľní “. Použitá literatúra: ThDr. Marián Šuráb: Homílie rok B, Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra 2000