Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žil raz jeden kráľ. Bol veľmi dobrý a spravodlivý, všetci si ho vážili a žili v jeho kráľovstve šťastní a spokojní. Ďalej už ani nemusím pokračovať, ďalej to, bratia a sestry, už iste poznáte a iste ste sa pri týchto slovách vrátili do svojej mladosti.

Ale aj tak si asi myslíte, že príbehy o kráľoch sú nám vzdialené, v súčasnosti je kráľovstiev málo a kráľ tam obyčajne zastáva iba čestnú funkciu. Tieto naše predstavy ale mení Ježiš, ktorý jasne o sebe hovorí: Som kráľ! Ale jedným dychom k tomu dodáva: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.

Pre Židov to bol úžasne vhodný tromf, ako dostať Ježiša na kríž. Vedeli, že ten, kto sa vyhlasuje za Syna Božieho, musí zomrieť. Bolo to ale treba veľmi šikovne zahrať na Piláta, aby vydal rozsudok smrti. Pilát bol pohanom a keby mu aj tvrdili, že Ježiš sa vyhlasuje za Boha, nebol by nič urobil. Veď pohania uctievali mnoho božstiev a mal by pocit, že je to dajaké nové náboženstvo. Židia ale oponovali práve tým, že Ježiš sa vyhlasuje za kráľa - a to už Pilátom otriaslo. Veď ten, kto sa vyhlasuje za kráľa, je proti cisárovi, zrejme sa ho teda snaží zvrhnúť a uchopiť moc. Vieme, ako Pilát napokon rozhodol, ale vieme aj to, že obvinenie Ježiša bolo krivé. On neprišiel na svet kvôli Židom, prišiel kvôli všetkým, kvôli celému ľudstvu.

Vieme, že Ježiš mal právo vyhlásiť sa za kráľa svojho nebeského kráľovstva. Svedčia o tom skutky, ktoré konal. Spomeňme si, ako zázračne nasýtil tisícové zástupy a ako ho vtedy chceli ľudia vyhlásiť za kráľa, ale on pred nimi uteká. Nevyužíva príležitosť. Nechce byť kráľom nad jedným malým národom, nechce veliť jednej malej armáde. On chce byť kráľom nad srdcami, nad našimi srdcami.

Ježiš - kráľ Ježiš - aký je to vlastne kráľ? Nenarodil sa v paláci, ale v maštali. Nenarodil sa v prepychu, ale v chudobe. Nespal v prekrásnej kolíske, ale v špinavých jasliach. Poznal iba chudobu a keď dospel, povedal, že nemá kde hlavu zložiť. Jeho trónom je kríž. Na hlave nemá zlato, ale tŕnie. Ruky mu nezdobia drahé prstene, ale klince. Náš kráľ trpí. Trpí za nás. Aj za mňa. Trpí pre našu spásu v budúcnosti, pre hodnotnejší a krajší život. Pre život s ním v jeho kráľovstve.

Chápeme, bratia a sestry, aký je náš kráľ? Chápeme, že chce vládnuť nášmu srdcu? Kde vládne Ježiš, tam je láska, radosť, svornosť, pokoj. Kde vládne Kristus, tam je to citeľné, tam človek dokáže robiť divy.

Počas prenasledovania kresťanov v Japonsku sa istý kňaz nezľakol a ochotne chodil po domoch a vysluhoval sviatosti. Slávil sv. omše, spovedal, krstil, sobášil a zaopatroval. Ktosi ho však udal, chytili ho a za protištátnu činnosť odsúdili na smrť. Poprava bola verejná, na odstrašenie iných. Kňaz si pred popravou kľakol, zdvihol ruky k nebu a zvolal: Nech žije Kristus Kráľ! Po týchto slovách ho zastrelili.

Jeho srdce, bratia a sestry, patrilo Kristovi Kráľovi. Povzbuďme sa jeho vernosťou, láskou a oddanosťou. Otvorme svoje srdcia Kristovi Kráľovi a napravme to, čo ľudia pred 2000 rokmi vykonali. Dovoľme Ježišovi narodiť sa v kolíske nášho srdca, dovoľme mu bývať v paláci nášho srdca, ovešajme mu ruky pokladmi našich dobrých skutkov, ozdobme mu hlavu korunou našej lásky! Buďme oddaní Kristovi Kráľovi, aby úvodné slová z rozprávky neboli pre nás iba výmyslom, ale krásnou skutočnosťou, v ktorej raz uvidíme nášho Majstra na kráľovskom tróne a prežijeme s ním celú večnosť.

Aby sme to dosiahli, snažme sa aj v nastávajúcom týždni šíriť okolo seba lásku, radosť a pokoj.