Bratia a sestry, iste nám niekedy vadí, keď sa ľudia na nás obracajú s mnohými otázkami a nemusia to byť len deti, ktoré otázkami doslova „bombardujú“. Otázky nám kladú ľudia v škole, v práci, na ulici či pri rozličných stretnutiach. Možno aj my v tejto chvíli, keď sa tak obzrieme okolo seba, máme tiež na jazyku otázky: Prečo tu dnes mnohí chýbajú? Prečo zarástla ich cesta v nedeľu do kostola? Prečo sa pravidelne nemodlia? Prečo aj počas tohoročných Vianoc ich duša nebude očistená? Ale položme otázky aj sebe: Som spokojný so svojím duchovným životom? Cítim sa dobre v kostole? Ako si plním povinnosti kresťana? Možno sa v duchu pýtate: Prečo toľko otázok?

Preto, aby sme lepšie pochopili dnešné Evanjelium, ktoré hovorí, že na púšti zaznel Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.

Ako tomu rozumieť? Iste si nemôžeme myslieť, že Ján Krstiteľ videl Pána Boha a počul ho tak, ako teraz vy vidíte a počujete mňa. Boha predsa nikto z ľudí nevidel, ale Boha možno počuť, však opäť nie tak, ako sa my navzájom pri rozhovore počujeme. Boha možno počuť v hlase svedomia.

Každý človek, ktorý je obdarený rozumom a slobodnou vôľou, musí si byť toho vedomý. Záleží od každého, či svoje svedomie otupí, zakríkne, umlčí, alebo ho urobí liberálnym a prestane si robiť z hriechu a zla ťažkú hlavu. Svedomie je totiž hlasom samotného Boha v nás. Pre náš duchovný život je nesmierne dôležité spytovať si svedomie, a tak vlastne zisťovať, čo Boh odo mňa očakáva, ako to plním, ako vlastne žijem. Spytovanie svedomia je rozmýšľaním nad životom, je vyhľadávaním toho, čo dobré ale najmä zlé sme v živote spáchali. Kto nikdy nepremýšľa o svojich chybách, ten svoje chyby ani nepozná, a preto sa ich ani nemôže zbaviť. Kto nikdy neuvažuje o príčine, ktorá ho k hriechu privádza, ten sa nikdy pred hriechom neubráni. Preto si máme denne spytovať svedomie, a to najmä pri večernej modlitbe. Treba sa na chvíľu zastaviť, uvažovať nad končiacim sa dňom a pýtať sa: Ako som sa správal k Bohu? Ako som sa správal k blížnym? Aký som bol k sebe samému? Máme si v duchu prebrať Božie aj cirkevné prikázania a samozrejme aj plnenie si povinnosti, ktoré vyplývajú z môjho postavenia.

Svedomie je prvá možnosť ako sa nám Boh prihovára. Druhou možnosťou je Cirkev. Učiteľský úrad Cirkvi k nám hovorí a tu opäť zohráva hlavnú úlohu náš prístup. Treba veriť, že cez Cirkev sa nám prihovára sám Ježiš a usilovať sa o to, aby sme vždy počuli jeho hlas. Jednou z ciest je vzdelávanie sa vo viere. Náš vzrast vo viere nie je iba úloha rodičov alebo kňazov, to je vecou a povinnosťou každého človeka, každého kresťana katolíka. Zlé a zároveň smutné je, keď dospelý človek v otázkach viery je na úrovni prvoprijímajúceho dieťaťa či birmovanca. Je smutné, keď práve vtedy ukončil svoj vzrast vo viere, veď ako ju bude odovzdávať svojim deťom či vnúčatám? Zapamätajme si, že poznatky o našej viere máme mať primerané svojmu veku, stavu, povolaniu a postaveniu. Ale buďme úprimní, bratia a sestry, je tomu tak? Ako je to s mojím spytovaním svedomia – spytujem si ho denne? Spytujem si svedomie vždy pred sv. spoveďou? Konám ju zo zvyku, bez prípravy a povrchne – čo myslíte, stojí za niečo taká spoveď, má vôbec význam?

Čítal som o istej bohatej Rimanke, že si dala vo svojej spálni obložiť všetky steny veľkými zrkadlami. Viackrát za deň sa tu zatvorila a skúmala sa, či nemá dajakú chybu na šatách, na obuvi alebo na účese. Robila to denne viackrát, aby všetky chyby mohla odstrániť, a tak predstupovala pred ľudí bezchybná a dokonalá. Možno sa, bratia a sestry, pri týchto slovách pousmejete – lenže pozor! – plynie z toho pre nás poučenie. O koľko drahocennejšia je naša duša a my často ani prstom nepohneme, aby sme ju preskúmali, upravili a očistili!

Dajme si do tohto týždňa predsavzatie, že denne si budeme spytovať svedomie. Nájdime si čas aj na sv. omšu, na čítanie Sv. písma či náboženskej knihy. Vzdelávajme sa vo svojej viere, aby sme boli schopní počúvať Boží hlas, ktorý sa nám prihovára.