Vo všetkých veľkých budovách, obytných domoch či fabrikách je plán požiarnej ochrany. V pláne sú miesta úniku z budovy aj presné rozdelenie úloh, ktoré majú ľudia v prípade požiaru robiť. Je to veľmi dôležité a potrebné, lebo práve v prípade požiaru vzniká veľký zmätok a v zmätku sú škody a straty ešte omnoho väčšie.

Aj v dnešnom Evanjeliu sa delia úlohy. Nie je to však delenie násilné. Zástupy sa pýtajú: Čo máme robiť? Túto otázku položili Jánovi aj mýtnici aj vojaci a on všetkým jasne hovorí, aká je ich úloha. Ale najdôležitejšie, čo sa zástupy dozvedeli od Jána bolo, že je tu Mesiáš. Stáročia naňho čakali, a tak oznámenie o jeho príchode rozvírilo pokojnú hladinu ich života. Veď sami dobre poznáme ten pocit, keď niečo veľmi očakávame. Sme rozrušení, nechutí nám jesť, potia sa nám ruky, zrýchli sa nám dych aj pulz. Aj Jánovi poslucháči mali tento pocit a chceli sa čo najlepšie pripraviť na novú situáciu, na príchod Mesiáša pred ich zrak, na stretnutie sa s ním. Preto tá otázka:Čo máme robiť?

Veľkú úlohu pri ohlasovaní Mesiáša zohral i Ján, ktorý bol posledný a najväčší prorok aj Ježišov rovesník. Nehovoril o ňom hmlisto ako iní proroci, ale ukázal na neho prstom – to je on. Ale pri tom nespyšnel, ani nevyužíval situáciu, keď sa za ním hrnuli masy ľudí. Zostáva skromný a jednoduchý. Aby zástupy ani na chvíľu nepadli do omylu hovorí: Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.

Žili raz dvaja bratia, ktorí si boli podobní ako vajce vajcu. Jeden z nich bol kňazom a druhý murárom. Ten murár bol veľký figliar. Jedného dňa zašiel do krčmy v dedine, kde pôsobil jeho brat. Príde, objedná si, dá naliať aj druhým, potom si s nimi zaspieva, ba aj zatancuje. Ľudia ho veselo oslovujú „dôstojný pán“ a on ich nechá v omyle, že on je dôstojný pán. Dostalo sa to až k pánu biskupovi, ktorý napomínal skutočného kňaza za jeho správanie. Kňaz sa márne bránil, lebo bolo na to dosť svedkov. Až napokon musel prísť pred pána biskupa kňazov brat a vyviesť ho z omylu.

Ján nemal v úmysle nechať ľudí v pomykove. Jasne im hovorí, kto je a čo sa od nich čaká. Mýtnikom radí: Nevymáhajte viac, ako vám určili! Vojakom radí: Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite, buďte spokojní so svojím žoldom!

Čo myslíte, bratia a sestry, je na týchto Jánových radách čosi zastaralé, odsúdeniahodné, nepotrebné? Je v nich čosi, čo by neoslovilo aj dnešného človeka? Iste ste si všimli, že Jána sa spytujú na svoje úlohy ľudia nezvyčajných povolaní, a to takých, ktoré nikdy nepatrili medzi silnú stránku náboženského života. O čo skôr bude teda adresovať tieto požiadavky nám, ktorí sa hlásime k veriacim ľuďom, ktorí sa hlásime ku Kristovi? Čo nám to vlastne Ján radí? Buďte spravodliví, netrápte druhých, nekrivdite im, buďte spokojní so svojimi vecami! Neokrádajte iných!

Teraz buďme úprimní – dokážeme byť dokonalými hercami, veď sa vieme „prevteliť“ do ľudí, ktorí žili pred Kristom a vieme žiť tak, ako keby sa Kristus vôbec nenarodil. Pritom často a radi hovoríme o čare Tichej noci ale zabúdame, že len vtedy bude mať svoje čaro, keď uveríme, že Kristus prišiel na tento svet a že sa chce narodiť i v našom srdci. Lenže ako sa tam môže narodiť, keď mnohí z nás už dlhé roky si ho neupratali? Ako sa v ňom môže narodiť, keď tam už roky býva diabol. Preto spýtajme sa aj my v dnešnú nedeľu: Čo mám robiť? Som dostatočne pripravený na narodenie Ježiša Krista? V akom stave je moja duša? Dal som si ju do poriadku? Vedzme všetci jedno: Ježiš sa chce narodiť v našej duši, v mojej duši. Len vtedy budeme mať radostné Vianoce, keď Ježiš nebude musieť obísť našu dušu.

Vo veľkofilme Ježiš Nazaretský je krásne znázornená scéna, ako Ježiš povoláva mýtnika Matúša za apoštola. Povedal mu: Poď so mnou. Iste iba Boh a Matúš vie, čo sa dialo v jeho srdci, ale Matúšova reakcia bola jasná. Vedel, čo má robiť – vstal a šiel.

Prosme v dnešnú nedeľu, aby sme sa dokázali stíšiť a spýtať Pána, čo máme ešte robiť, aby naše Vianoce boli naozaj šťastné a krásne. Opýtajme sa každý: Čo mám ešte urobiť, aby sa Ježiš narodil v mojom srdci?