„Ten mu ale dal, čo? Takto nejako by sme snáď mohli reagovať na to, čo urobil Dávid svojmu oponentovi kráľovi Saulovi v dnešnom prvom čítaní. Tento vzdych by bol zvlášť „na mieste“, keď si uvedomíme celý ten dlhodobý vzťah Saula k Dávidovi, ako nám ho podáva Prvá Kniha Samuelova. Bolo to skutočne niečo bizarné. Saul Dávidovi závidel. Závidel mu jeho úspechy a lásku, ktorú dostával od ľudí. V Saulovi toto vyvolávalo nekonečnú žiarlivosť a nenávisť voči Dávidovi, ktorú sa na začiatku snažil úspešne maskovať, ale ktorá sa neskoršie predsa len dostala na povrch a Saul začal útočiť na Dávidov život úplne otvorene. Dávid musel utekať spolu so svojimi spoločníkmi, ktorí sa k nemu pridali a vytvoriť akúsi partizánsku bandu. Saul soptil, zabíjal Dávidových spojencov a priateľov. Dvakrát sa však stalo, že Dávid ho mal možnosť zabiť. Prvý raz to bolo v istej tmavej jaskyni, kde Saul vošiel, a v ktorej nepostrehol skrytého Dávida. Dávid mu odrezal kus plášťa, ktorý mu potom ukazoval z druhej strany priekopy a takto ho prosil o zmierenie a o odhodenie svojho postoja. Stalo sa. Saul sa s ním zmieril. Navonok. Nie však vo vnútri. Scéna sa opakovala. A prišlo k tomu, o čom hovorí prvé čítanie. Saul spal a Dávid ho mohol konečne preklať jeho vlastným oštepom. Neurobil to. Vzal mu kopiju a krčah, ktorý mal spiaci Saul vedľa seba a odišiel. To na dôkaz, že bol pri ňom a že mu odpustil.

Bola to morálna výhra. Mohli by sme na ňu reagovať dvojako: „Hlupák! Prečo ho nepripichol k zemi a mal by od neho konečne pokoj.“ Alebo tak, ako sme začali: „Ten mu ale dal!“ Aký bol Dávidov postoj?

Táto otázka nás priamo pozýva k vážnemu problému, ktorý musíme ako nasledovníci Kristovi v živote dennodenne konfrontovať. Nielen sa pýtať: Bolo to, čo som urobil dobré či zlé? Ale ísť ďalej a pýtať sa: Bolo to „dobré“, čo som urobil, naozaj dobré? To, na čo tu mierim je potreba preverovať si motívy svojho konania.

Mnohí z nás totiž to, čo robíme, robíme s najlepším vedomím toho, že sme to ani lepšie nemohli urobiť. Avšak keď sa na vec pozrieme z blízka, zistíme, že sme vlastne urobili lotrovinu. Ježiš dnes v evanjeliu hovorí o láske k nepriateľom. Tvrdá požiadavka. Na čo však myslí, je naozaj opravdivá láska k nepriateľom.

Pozrime sa na to bližšie: Teológ Joseph Tetlow, S. J. spomína vo svojej knihe Choosing Christ in the World štyri dynamiky, podľa ktorých ľudia konajú: Kristovská dynamika, dynamika tela, humanistická dynamika a dynamika tmy. (The Institute of Jesuit Sources, Saint Louis, 1989, str. 233n. )

Kristovská dynamika: Toto je dynamika tých, ktorí sa nechávajú viesť Duchom Kristovým. Ktorí sa vždy a za každú cenu snažia konať a hovoriť tak, ako konal a hovoril Kristus. Ktorí ustavične preverujú všetko čo robia a ktorí sa nikdy neuspokoja s vonkajším pozlátkom. Je to nepretržitá snaha o úprimné obrátenie. Zomieranie sebe samému, aby mohol žiť v nich Kristus. Je to žitie tzv. kenozis podľa vzoru Kristovho, ktorý sa vyzliekol zo všetkej dôstojnosti, ktorú mal v sebe a prijal na seba prirodzenosť sluhu… Nechanie sa viesť Duchom. Pokojné prijímanie kríža. Rezignácia pred tajomstvom. Kto by tu nepoznal Jána XXIII. alebo Matku Terezu, či Martina Luthera Kinga?

Dynamika tela: To je dynamika ľudí, ktorí žijú pre zábavu, rozkoš a dobré a príjemné pocity. Ktorí horlivo sledujú najnovšie trendy, ktorí sú absorbovaní do peňazí a príjemných vecí. Je to je dynamika tela, nakloneného k hriechu, sarx – Pavlovo slovo pre padnutú ľudskú prirodzenosť. Sú to ľudia „múdrosti“, ktorú vlastnil nepoctivý správca z Ježišovho podobenstva: na začiatku vedia byť príťažliví, spoločenskí, no na svojej odvrátenej strane sú to ľudia plní hedonizmu, lenivosti, chamtivosti, žiadostivosti, závisti, žiarlivosti. Kto by tu nepoznal niektorých ľudí zo sveta showbiznisu, alebo z podnikateľských, či politických sfér.

Dynamika humanizmu: Sem patria vedci, učitelia, politici, diplomati, ktorí žijú a konajú vznešene v duchu oddanosti ľudstvu a jeho veci. Motívom ich konania a postoja je ich hlboká oddanosť práci za zlepšenie podmienok a za rast ľudskej rodiny. Robia to nie preto, že by nasledovali Krista, ani dokonca nie preto, že by verili v Boha. Ale jednoducho preto, že cítia, že to tak má byť. Sú to ľudia osvietenstva a racionalizmu. Ľudia vznešenosti, idealizmu, túžby po vedomostiach, čestnosti, lojality, vernosti, dôvery v človeka. Niektorí z nich veria v Boha, ale dosť často tam ide o ich vlastné poňatie Boha, niekedy o istý typ Vyššej Moci. Sú to ľudia stoicizmu hlavne vtedy, keď konfrontujú kríž a keď musia tento kríž prijať. Nepoznáme tu Dubčeka, alebo Gándhího?

Dynamika tmy: Sem patria ľudia temnoty a deštrukcie. Chladne vydierajú iných, ruinujú ich životy, zabíjajú či už skutočne, alebo psychicky, alebo duševne, vedome si iných podkladajú pod seba a robia ich od seba závislými, odoberajú iným slobodu. Ľudia pomsty, nenávisti, podvodu, klamstva, intríg, zákernosti, zlomyseľnosti. Ich sebadegradácia sa najprv prejavuje v ich bizarných sexuálnych aktivitách a neskôr v priamom „sebamrzačení“ a v zverstvách a ukrutnostiach všetkých možných podôb. Túžba po moci prejavovaná vo vlastnení iných.

Sú ľudia, o ktorých vieme jednoznačne povedať podľa ktorej dynamiky sa riadi ich život ako celok. Tá-ktorá dynamika je v nich tak silne prítomná, že ju nie je ťažké postrehnúť. No u väčšiny ľudí to tak nie je. U väčšiny z nás sa nachádzajú všetky štyri spomínané dynamiky naraz a raz prevláda jedna a inokedy iná. No sú aj prípady, kedy tieto dynamiky nie je ľahké v našom konaní rozoznať. Totiž vykonáme nejaký skutok, ktorý môže byť na prvý pohľad dobrý ba veľmi šľachetný. Lenže keď ho skúmate hlbšie, zistíte, že tam nie je čo obdivovať. Že ten skutok mal zlú motiváciu, že bola v ňom zlá dynamika, a tak bez ohľadu na to, ako vyzeral navonok, ste vlastne spáchali zlo. Preto sa treba vždy pri vykonaní nejakého skutku pýtať: aká bola vnútorná sila, ktorá vo mne pôsobila pri vykonávaní tohto skutku? Napríklad: prijmem nejakú službu v spoločnosti. Musím sa pritom pýtať; prijal som ju pre to, aby som slúžil ľuďom, a tak nasledoval Krista (Kristovská dynamika)? Alebo pre to, že mi to dá status a iní si ma budú vážiť (sarx)? Alebo preto, že chcem napomôcť ľuďom v ich raste a vylepšovaní si všeobecného blaha (humanizmus)? Alebo preto, lebo chcem mať nad ľuďmi nadvládu (tma)? Alebo idem do misií pre službu, skúsiť nové kúty sveta, pomôcť ľuďom v pokroku, urobiť si z nich podriadených? Alebo odpustím niekomu (tu sa dostávame už k Dávidovi): pre to, lebo to káže a žiada odo mňa Kristus? Alebo že sa chcem cítiť vnútorne dobre? Alebo že tak je dobre, keď by som neodpustil, mohlo by sa to skomplikovať a stať ešte horším? Alebo preto, aby som tomu druhému vysypal žeravé uhlie na hlavu a ukázal mu svoju nadradenosť?

Dávidov motív bol celkom jednoznačne ten pravý. Mal veľa príležitostí pomstiť sa Saulovi. Neurobil to. Chcel, aby sa konečne ich vzťah upravil. A toto je dynamika, ktorú od nás žiada Kristus aj v dnešnom evanjeliu.

Je jasné, že to nepôjde v momente. To je otázka procesu a rastu. Vyhýbať sa máme jednoznačne len tej štvrtej dynamike, dynamike tmy. Tie tri sú lepšie. Druhá, dynamika tela, môže byť niekedy motívom, avšak nemôže byť naším trvalým motívom na konanie dobra. Humanizmus je dobrý, ale pre kresťana je najlepším motívom motív prvý: dynamika Kristovská: Angažovanie sa za privedenie Krista do môjho života a do života tých okolo mňa.

Pane, veď nás k tomu, aby sme túžili nielen po dobrých skutkoch, ktoré by boli navonok dobré, ale hlavne o to, aby boli dobré aj zvnútra. Aby ich motivácia bola naozaj opravdivá a hlboká. Amen. © Milan Bubák, SVD 1998