Denne sa stretávame s mnohými ľuďmi. Jedni sú nám sympatickí, iní nesympatickí, ba až nepríjemní. Keby sme sa zamysleli nad tým, čo robí ľudí v našich očiach nepríjemnými, iste by väčšina z nás povedala, že je to pýcha. Veru, pyšný človek sa nikomu nepáči. Možno teraz mnohým z nás udrela červeň do tváre, keď sme si uvedomili, že aj my sa radi vyvyšujeme nad iných, chceme na seba upútať pozornosť a sme radi, keď sa staneme stredobodom pozornosti, keď všetci vyzdvihujú naše zásluhy, či ochotu pomôcť iným. A tak smutne skonštatujeme, že aj my sme pre mnohých neprijateľní pre našu pýchu. Tak sa možno bezradne spýtame: "Ako teda máme žiť a čo máme robiť, aby sme sa páčili iným?"

Ježiš Kristus nám dáva dnes radu a zároveň určuje aj spôsob, ako treba konať, aby sme sa páčili ľuďom, ale predovšetkým, a to zdôrazňujem, Bohu: "Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený."

Možno si ale niekto, kto rád má veľké reči a široké lakte povie: "Prečo Ježiš nechváli pyšných a namyslených ľudí? Veď každý sa snaží dajako uchytiť a mať sa dobre, a k tomu je naozaj treba veľké ústa a široké lakte!" Je to preto, že smeruje na koreň pýchy, a koreňom pýchy je diabol. Veď bol to diabol, ktorý odmietol slúžiť Bohu, a preto bol zvrhnutý i so svojimi prívržencami do pekla. A opäť to bol diabol, ktorý zviedol prvých ľudí na hriech, a zas len cez pýchu. Chceli byť ako Boh, preto sa vzopreli dobrote a láske nebeského Otca. Teda pre toto nechváli Ježiš pyšných ľudí, lebo dobre vie, že príčinou každého hriechu je pýcha. Ale nemyslime si, že pýcha sa prejavovala len na počiatku ľudstva. Je tu aj dnes a možno ešte v nebezpečnejšej forme. Predstavte si, že často sa skrýva za "zbožnosť". Pekne je to zachytené aj v evanjeliu svätého Lukáša. Ježiš vošiel do domu farizeja Šimona, ktorý ho pozval k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že Ježiš je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: "Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica." Ježiš pokarhal jeho "zbožnosť" a žene odpustil, lebo mnoho milovala.

Aj medzi nami je veľa ľudí, ktorí si povedia: "Som Bohom vyvolený, ja jediný som spravodlivý a vy ostatní, vy nie ste ani hodní, aby som s vami nadviazal kontakt a rozprával sa s vami." Ako nazvať takýto postoj? Pýchou! Veľkou pýchou, ktorá má korene v Zlom. O čo je to horšie, keď takto zvažuje i dajaká skupina veriacich, ktorá často skĺzne až k akémusi sektárstvu a začne si namýšľať, že ich cesta k svätosti je najsprávnejšia. Každý, kto si totiž namýšľa, že je čosi viac ako iní, už je na zlej ceste, lebo ho vedie pýcha - teda diabol. S touto formou pýchy sa stretávame i na pracoviskách, v študentských laviciach, v rodinách, v politickom živote a je smutné, že aj v našich farských spoločenstvách. Ježiš nám dnes radí, čo robiť, aby sme sa nedostali do podobnej situácie. Radí nám, aby sme sa chránili akejkoľvek nadradenosti nad ostatných, aby sme si nenamýšľali, že len cez nás pôsobí Duch Svätý, že len my máme "patent" na rozum, že len nás musia všetci rešpektovať a brať vážne. Radí nám, aby sme sa vyhýbali túžbe po kariére či peniazoch, lebo aj to je príčina pýchy. Je veľa ľudí, ktorí si totiž myslia, že všetko sa dá kúpiť, a teda v konečnom dôsledku sa dá kúpiť aj nebo. To je však veľký omyl a sú veľmi ďaleko od skutočných hodnôt a istôt. Nie nadarmo príslovie hovorí: "Pýcha peklom dýcha." Ako je to teda so mnou? Červenám sa teraz, lebo som si uvedomil svoju pýchu? Alebo naďalej som presvedčený, že najdôležitejšie v živote je mať veľké ústa a široké lakte a k tomu samozrejme ešte veľa peňazí? Čo mi hovorí svedomie?

Vlakom, ktorý smeroval do Lourdes a viezol pútnikov, cestoval i spisovateľ Emil Zola. Vo vlaku bola i ťažko chorá žena, ktorá trpela na tuberkulózu. Lekári jej nedávali žiadnu šancu. Keď ju Zola uvidel, povedal: "Ak sa uzdraví, uverím, že Boh jestvuje." Prišli na miesto a chorých viezli k prameňom. No lekári neodporúčali, aby ženu ponorili do vody, lebo by mohla umrieť. Na jej veľké naliehanie to však urobili. Zola tam bol prítomný. A keď ju ponorili a pomodlili sa, zomierajúca sa zrazu cítila lepšie, zmizli jej opuchy, uzdravila sa. Zola, ktorý to videl na vlastné oči, napísal román, v ktorom hovoril, že dotyčná zomrela. Klamal. Ani zázrak ho nepremenil, lebo bol pyšný, nechcel sa podriadiť Bohu a ostal naďalej vo svojej zatvrdlivosti.

Vidíte, bratia a sestry, že ani zázrak nedokáže zmeniť človeka, ktorý žije vo svojej pýche. A čo myslíte, môže byť taký človek naozaj šťastný? Iste nie! Aj keby si namýšľal, že je "ktosi", pritom zostane veľkým úbožiakom a poľutovaniahodným človekom. Nikdy sa pýchou nedajme zviesť, lebo je to diablova pasca.

Kto chce byť naozaj šťastný, ten si zoberie k srdcu Ježišove slová a bude sa chrániť akejkoľvek pýchy. Zaiste nikomu sa nepáči pyšný človek, preto žime tak, aby sme sa iným páčili práve svojou skromnosťou a prívetivosťou. Máme k tomu celý nastávajúci týždeň, aby sme sa o to snažili.