Mnohí z nás majú problémy s nakupovaním. Tovaru je veľa, ale treba hľadať ten najlepší, preto sme ochotní preň pochodiť celé mesto a ak je treba, stáť aj dlhší čas v rade. Niektoré produkty nazývame „polotovary“. Už z názvu je jasné, že nie sú celkom hotové, a preto ich treba dohotoviť. Mnohí z nás si iste na ne zvykli a keď treba urobiť rýchly obed alebo večeru, poslúžia nám.

Takou nehotovou vecou, ktorú treba dohotoviť a neustále dotvárať je aj naša viera. Ale nie je to také jednoduché, ako s polotovarom. Nikdy nie je „hotová“, treba na nej po celý život pracovať. Možno ktosi povie: „Ale ja ju mám pevnú a neochvejnú“! Naozaj je tomu tak? Peknú lekciu nám dávajú apoštoli. Obrátili sa na Ježiša so žiadosťou: „Daj nám väčšiu vieru!“

Predstavte si, tí učeníci, ktorí denne počas troch rokov žili s Ježišom, chodili s ním, videli jeho zázraky, boli svedkami jeho fascinujúcich prejavov, títo učeníci prosia o posilnenie viery! Možno nás, ktorí by sme tak radi o sebe tvrdili, že máme pevnú vieru, to doslova zamrazí. Ale vráťme sa ešte k apoštolom. Oni, i napriek tomu, že chodili s Ježišom, nemali to ľahké. Ježiš bol navonok človekom, takým ako oni a aby uverili v jeho božstvo, potrebovali pevnú vieru. Lebo viera je istota v nejakú vec, ktorú nemáme overenú alebo rukolapne dokázanú, a my to predsa prijímame ako fakt. Ako reagoval Ježiš? On svojou božskou prirodzenosťou videl do budúcna, a teda videl aj Olivovú horu, aj Golgotu a vedel, ako tam viera učeníkov stroskotá, preto reagoval až takým vyčítavým spôsobom: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: „Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,“ poslúchla by vás.“

Keď teda dnes máme pred očami apoštolov, ktorí napriek tomu, čo u Ježiša videli, zlyhali, nemôžme o svojej viere tvrdiť, že je pevná a dokonalá. My totiž nevidíme, a dennodenná skúsenosť nás učí, ako ľahko dokážeme vo viere zlyhať. O to skôr a viac musíme prosiť o dar viery. Lebo väčšina z nás sa stala kresťanmi bez toho, aby o tom vedela. Rodičia nás dali pokrstiť ako nemluvňatá, preto je nevyhnutné túto vieru posilňovať. Nemôžme sa uspokojiť ani s vierou, čo dostala naša mladá duša pri príprave na prvé sväté prijímanie alebo na birmovku. Lebo ľudia, ktorí sa uspokoja s takouto vierou, akonáhle opustia domov a odchádzajú na internát či na vojnu, opúšťajú svoju vieru a ona stroskotáva. Veď viera nie je hotová vec a podobne ako lásky nikdy nie je dostatok, tak je to aj s vierou. Nikdy jej nie je dostatok. Žiaľ ale musíme konštatovať, že je veľa prostriedkov, ktoré ohrozujú vieru a oslabujú ju. Mladí ľudia sa pritom často vyhovárajú na vedu. Ale seriózni vedci tvrdia, že veda nie je nepriateľkou viery. Naopak, viera a veda sa navzájom dopĺňajú a tí, ktorí sa viac pridŕžali vedy, práve vďaka nej sa obohatili vo viere. Na tento problém reaguje aj veľký hudobný skladateľ Paul Claudel, ktorý hovorí: „Mladí ľudia, ktorí tak ľahko sa vzdávajú viery, nevedia, aká je to trýzeň získať ju znova.“ Iným zasa vieru degraduje priľnutie sa k bohatstvu, kariére, sláve. Iní sa zasa hanbia vyznať vieru a pozerajú na ľudské ohľady. Ako to bolí, keď je na sobáši plný kostol a ja sám sa s miništrantom modlím Otče náš. Je to vari možné, aby tých niekoľko desiatok ľudí ani túto modlitbu nepoznalo? V neposlednej miere je treba priznať, že našu vieru oslabuje televízia, internet, počítače, pri ktorých dokážeme presedieť celé hodiny a potom nie je čas na náboženskú knihu, či katechizmus, modlitbu alebo meditáciu. Čo teda robiť? Prosiť o dar viery. Prosiť o posilnenie vo viere. Dajme si záležať na tom, aby každá naša modlitba obsahovala aj prosbu: „Pane, posilni moju vieru.“ Nemusíme sa za túto prosbu hanbiť, lebo ak ju predniesli apoštoli, o to skôr máme dôvod ju prednášať aj my. Robím tak? Posilňujem sa vo viere vzdelávaním, modlitbou, meditáciou? Som svedkom viery na akciách, kde sa zúčastňujú aj cudzí ľudia? Dokážem sa prežehnať pred nimi alebo pomodliť? Nehanbím sa ukázať im, že ja to viem?

Kórejská princezná Lee, ktorá sa v roku 1962 stala kresťankou, povedala: „Niežeby boli v našom predchádzajúcom živote chýbali šťastné dni, ale nedá sa to ani porovnať so šťastím, ktoré nám priniesla viera.“ A istý Vietnamec, ktorý sa obrátil z konfucionizmu, sa vyslovil v kruhu veriacich: „Vy kresťania, ktorí vlastníte vieru takpovediac od narodenia, ani len netušíte, aký poklad ste dostali do vienka. To môžeme vedieť iba my, ktorí sme blúdili jeden celý ľudský život, ktorí sme museli prechádzať tmou, strachom, neistotou a horkosťou. Nosím pokoj v srdci odvtedy, ako som našiel Krista“.

Čo mali spoločné títo ľudia? Našli Krista, utvrdzovali sa vo viere v neho a iste pritom neustále prosili o jej posilnenie. Lebo viera je ako vzácny poklad, ktorý treba neustále zveľaďovať.

Teraz spoločne prosme aj my nášho nebeského Otca: „Pane, nedovoľ, aby sme sa uspokojili s našou chúlostivou a váhavou vierou, ale v mene tvojho Syna Ježiša Krista ťa prosíme, aby si nám dennodenne posilňoval našu vieru.“ Nezabudnime tento úmysel vložiť aj do našich každodenných modlitieb.