V živote človeka sa stanú udalosti, ktoré časom akosi zovšednejú. Už nás neprekvapuje, že ktosi rýchlo zbohatol, že niekde sa stalo dajaké nešťastie alebo že slávna filmová hviezda sa rozvádza. Sú ale udalosti, pri ktorých spozornieme a ktoré vedia nami aj otriasť. Obyčajne to býva vtedy, keď sa tieto udalosti dotýkajú nás alebo našich blízkych.

Dovolím si tvrdiť, že aj dnešné evanjelium na nás zapôsobilo. Veď hovorí o vzkriesení a živote po smrti, a sami povedzte, koho z nás nezaujíma táto téma a koho z nás sa netýka?

Ako vidíme z evanjelia, nie všetci boli presvedčení o vzkriesení. Napríklad skupina saducejov. Boli to zbožní Židia, ktorí ale uznávali iba päť Mojžišových kníh a keď sa v nich nič nepíše o vzkriesení, neverili. Zaujímavé, že Boh toto tajomstvo neoznámil ľuďom hneď na počiatku. Postupoval ako pedagóg. Presne tak ako učiteľ v škole. Vieme si predstaviť, že prvák na základnej škole by sa učil chémiu? Musí začať písmenami, číslicami a až keď toto dostatočne pozná, môžu prísť aj ťažšie predmety. Aj Boh takto konal. Najskôr ľuďom vyrozprával jednoduché pravdy. Hovoril o sebe ako o Stvoriteľovi, Pánovi, Otcovi, Sudcovi a až potom rozpráva o Trojici, Eucharistii, či o vzkriesení mŕtvych. Pekne to vidieť v spisoch Starého zákona. Až tie posledné knihy pojednávajú o vzkriesení. Svedectvom je aj dnešné prvé čítanie z Druhej knihy Machabejcov. V ňom je opísaná mučenícka smrť matky a jej siedmich synov, ktorí odmietali jesť bravčové mäso, lebo u Židov bolo zakázané. Nepodarilo sa ich odviesť od viery, neodpadli, ale radšej volili smrť. Ale pred smrťou sa navzájom utešujú nádejou na vzkriesenie, nádejou na večný život. Saduceji tieto knihy nepoznali, preto si zo vzkriesenia robili posmech a chceli na posmech priviesť aj Ježiša. Ježiš im ale trpezlivo vysvetľuje, že vo večnosti sa ľudia nebudú ani ženiť, ani vydávať. Život po smrti nebude taký, ako je pozemský život. Medzi týmito životmi je taký veľký rozdiel, ako je napríklad medzi malinkým zrnkom pšenice a najväčším mestom sveta. Vo večnosti nebudú už panovať také problémy, ako v tomto živote. Ba čo viac, vytiahol zbrane, ktoré používali samotní saduceji. A vyčítal im, že dobre nepoznajú ani päť Mojžišových kníh, lebo aj tam sú náznaky zmŕtvychvstania. V stati o horiacom kríku Boh jasne hovorí, že je Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. Boh nemôže byť Bohom mŕtvych, ale živých. Teda tí, ktorí zomreli, žijú. Preto musí byť zmŕtvychvstanie.

Iste cítime, že toto Ježišovo stanovisko je pre nás posilou. Možno sme teraz v duchu saducejom vďační za ich ironickú otázku. Vďaka nim Ježiš takto jednoznačne odpovedal a vysvetlil problém, ktorý asi trápi každého a každého sa bytostne dotýka. Veď kto z nás nemá s touto otázkou problémy? Je ťažko uveriť, že všetci raz budeme vzkriesení a budeme žiť, lebo aj my si predstavujeme večný život ako pokračovanie toho pozemského a buďme úprimní, že preto po ňom mnohí ani veľmi netúžime. Z toto dôvodu je naša viera chabá. Mnohí ľudia nestoja o to, aby pokračovali v tomto živote. Najmä starí ľudia, či nevyliečiteľne chorí, ktorí veľmi trpia, sú ochotní toto znášať, ale iba do smrti. Ak by v tom istom živote mali pokračovať, bolo by to pre nich zúfalstvom. Aj keby sme im vysvetľovali, že to bude na dajakých kvetnatých lúkach, či v prepychových palácoch, kde budú so svojimi blízkymi. Práve preto, že mnohí ľudia majú o večnosti takúto mylnú predstavu, vytvorili si vlastne akúsi karikatúru večnosti a niet teda divu, že nejavia záujem o život po smrti.

Preto sa vráťme k svedectvu toho najpovolanejšieho – Ježiša Krista. Jasne hovorí, že život po smrti nie je pokračovaním života pozemského. Je to úplne nový život, nový svet, nebo alebo peklo, niečo celkom nové. Toto je odkaz dnešnej nedele! Ako aj Boh je celkom iný, ako si ho my vieme predstaviť, tak aj večný život je celkom iný, nový. Ľudské slová sú schopné vyjadriť a opísať iba to, čo je pozemské, ale nie to, čo je v nebi, teda božské. Svätý Pavol mal tú milosť, že uvidel čosi z tejto krásy a takto o nej napísal: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2, 9).

Svätá Terézia bola veľkou ctiteľkou Boha. Denne dlhé chvíle trávila na kolenách a modlila sa. Je o nej známe, že raz sa tak veľmi pohrúžila do modlitieb a cítila sa tak blízko pri Bohu až skríkla: „Boh sám mi stačí!“ Tieto jej slová veľa hovoria. No nielen o jej hlbokom duchovnom živote, ale veľa hovoria aj nám. Charakterizujú totiž večný život. My Boha na zemi nevidíme, ale v neho veríme. Vo večnosti sa však Boh dá všetkým vidieť ako nekonečná Krása, Láska, Pravda, Radosť, Blaženosť. Aj my, ktorí tu na zemi v neho veríme, budeme vo večnosti účastní na jeho božskej forme života a budeme cítiť nekonečné šťastie, že sme jeho deťmi. To šťastie nám bude stačiť na celú večnosť.

Prežime v tejto túžbe aj nastávajúci týždeň, aby sme konaním dobra a zachovávaním Otcových príkazov sa k tomuto šťastiu približovali.