Keď chceme niekomu ukázať napríklad náš byt či chatu alebo auto, všetko najskôr dostatočne pripravíme, poupratujeme, aby dotyčný mal z toho zážitok. Ba ešte vieme veci aj prikrášliť, aby boli dokonalejšie, ako sú v skutočnosti.

Cirkev nám dnes chce ukázať kráľa. No nevedie nás do paláca k zlatému trónu, ani nás nevedie do luxusných komnát. Vedie nás pod kríž a tu nám hovorí: „Hľa, váš kráľ!“

Aké je to veľké tajomstvo pre našu vieru! Aké protirečenie pre ľudskú predstavivosť! Kristus nad svetom kraľuje z kríža. Je to normálne? Môže kraľovať človek, ktorého zbavili práva, cti, života? Človek, vydaný na posmech, človek bezmocný? Možno máme sto chutí povedať, že Cirkev by ani nemala do náboženského života miešať svetské slovo kráľ. Lenže, keď už sme pri tom slove, musíme konštatovať, že je to slovo ľudské. Každý z nás objaví v sebe kráľovské túžby. Malé deti snívajú o tom, aby boli kráľmi, princmi, či zlatovláskami. Mládenci a dievčence snívajú o tom, ako ich domov bude takým malým kráľovstvom, ženích a nevesta sa oblečú ako kráľ a kráľovná, rozličné recepcie a spoločenské podujatia často pripomínajú kráľovské hostiny. Tým všetkým chceme povedať, že v nás je túžba po kráľovstve, že človek vo svojom živote hľadá to „svoje kráľovstvo.“ Je ale pravdou a iste všetci so mnou budete súhlasiť, že rozprávky zostanú rozprávkami, sny mladosti sa rozplynú, manželský partner nie je vôbec princom či princeznou a náš domov sa tak málo podobá kráľovstvu… a stáva sa skôr miestom starostí, nedorozumenia a trápenia. Čo nám teda zostane z tejto túžby? Sklamanie a vytriezvenie. Ale môžeme tu vari dať bodku? Či necítime, že moje kráľovstvo predsa existuje? Áno, ale nie tu na tomto svete. Kráľovské túžby v srdci človeka sú túžbou po Bohu.

Boh vo svojom zjavení posvätil prirodzenú túžbu človeka po kráľovstve a urobil ju nástrojom spásy. Zmluvou sa zaviazal, že dá svojmu ľudu kráľovstvo, ktoré bude trvať naveky. Vystihuje to Druhá kniha Samuelova: „Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!“ Potom prichádza Ježiš a ohlasuje: „Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo:“ Dáva ale podmienku účasti v tomto kráľovstve – svadobné rúcho. Mnohí to nechápu a chcú ho urobiť pozemským kráľom, ale on pred nimi uteká, a tak ich sen sa definitívne rozplynul, keď ho uvideli zomierať na kríži. Vtedy si iste aj mnohí učeníci pomysleli, že sen o Ježišovom kráľovstve je čosi neskutočné. Ale nebola to pravda. My po dvoch tisícročiach tiež stojíme pred Ježišovým krížom a počúvame posolstvo o jeho kráľovstve. Cirkev po celom svete ohlasuje: Ježiš Kristus žije a kraľuje na veky vekov. A tak ako ľudia pred dvetisíc rokmi sa pýtame i my: „Aké je to kráľovstvo? Čím Ježiš kraľuje? Čím ovláda tie milióny ľudí, ktorí ho uznávajú za kráľa?“ Je tu možná iba jedna odpoveď: „Ježiš kraľuje svojim srdcom.“ Má totiž kráľovské srdce, ktoré je plné dobroty a láskavosti, ktoré je plné múdrosti a ktoré sa za nás obetovalo až na smrť. Ježiš kraľuje srdcom v srdciach. Stále platia jeho slová: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ Svoju moc uplatňuje v našich srdciach. Smrťou na kríži nám otvoril svoje kráľovské srdce, a tým nám otvoril aj prístup do svojho kráľovstva.

Preto kráľovské túžby, ktoré v sebe nosíme, nie sú ani zbytočné, ani márne. Vedú nás k Bohu skrze Ježiša Krista. V Ježišovi Kristovi už tu na zemi nachádzajú svoje naplnenie. Stretnutie s Ježišom odhaľuje aj v nás našu kráľovskú stránku: dôstojnosť vykúpeného človeka, Ježišovho brata a sestry, dôstojnosť detí kráľovského Otca na nebesiach. Chce to ale, aby sme po stretnutí s Ježišom a po dosiahnutí jeho kráľovstva túžili.

Pápež Pavol VI. Vo svojom nádhernom vyznaní viery hovorí: „Čo sa týka Božieho kráľovstva, nemôže sa jeho rast zamieňať s pokrokom ľudskej kultúry a techniky, ale pozostáva v stále hlbšom poznaní nepreniknuteľných bohatstiev Krista, v stále silnejšej nádeji na večné dobrá a v stále vrúcnejších odpovediach na Božiu lásku.“

Stojíme pred krížom, touto nepochopiteľnou odpoveďou na Božiu lásku, týmto nepochopiteľným znamením nášho Kráľa. Aj dnes počúvame tri vety o jeho kráľovstve: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ „Toto je židovský kráľ.“ „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Len táto posledná veta je správna. Opakujme ju aj pri dnešnej svätej omši a dodajme k nej: „Ježišu, spomeň si na nás tu zhromaždených vo svojom kráľovstve. Oživ aj v nás kráľovské srdce. Urob naše úbohé srdcia podobnými tvojmu kráľovskému srdcu.