Bratia a sestry! Každé dieťa jedného dňa dospeje a odíde z domova. Postaví sa na vlastné nohy a začne žiť svoj vlastný život. Vy, starší, mi dáte za pravdu, že je tomu tak. Teraz žijete doma bez detí a s radosťou čakáte, keď vás prídu navštíviť.

Aj dnešný sviatok nám kladie pred oči Ježiša Krista, ktorý opúšťa tichý nazaretský domov, aby zahájil svoju verejnú činnosť. Opúšťa domov, aby vyučoval ľudí a ohlasoval Božie kráľovstvo. Na toto poslanie sa musel veľmi dobre pripraviť. Preto odchádza na štyridsať dní a noci na púšť a potom sa dáva pokrstiť.

Krst pokánia vysluhoval Ján Krstiteľ v rieke Jordán. Ľudia vchádzali do rieky, vyznávali svoje hriechy a Ján im lial na hlavu vodu. Nás možno prekvapí, že i Ježiš sa dáva krstiť. Veď on nemal hriechy a sám Ján o ňom vyhlásil, že Ježiš bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Prečo teda sa dáva Ježiš pokrstiť? Je to preto, aby poukázal na dôležitosť krstu a zároveň ukazuje svoju pokoru. O dôležitosti krstu sme všetci presvedčení, a preto pozrime sa dnes na čnosť pokory, ktorá tak u Ježiša vyniká.

Ježiš, ktorý bol bez hriechu, postaví sa do radu medzi hriešnikov. Toto si všimne Ján a zvolá: Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť a ty prichádzaš ku mne? Ježiš však žiada o krst, aby dal ľuďom príklad. Potom mohol oprávnene povedať: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. Preto i my si máme osvojiť túto čnosť pokory.

Pokora má totiž nesmierne veľký význam pre mravný život človeka. Je to čnosť, ktorá krotí a usmerňuje túžbu po vlastnej sláve. Túžba byť niečím veľkým, vyniknúť nad ostatných, je výrazom pýchy – sebectva, ktoré je kruté a človek ovládaný sebectvom neberie ohľad na nikoho a na nič, len aby dosiahol svoj cieľ. A tu prichádza pokora, ktorá je akousi brzdiacou silou a usmerňuje túto našu túžbu. Pokora je najlepším liekom proti pýche preto, lebo pýcha otravuje celý organizmus nášho duchovného života. Tohto si bol dobre vedomý aj svätý Peter, a preto hovorí: Boh sa pyšným protiví, ale poníženým dáva milosť. Ježišova pokora bola korunovaná zvláštnym úkazom. Nad Ježišom sa objavil Duch Svätý a z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.

My všetci, čo tu sedíme, sme zrejme pokrstení. Naši rodičia premohli v sebe pýchu, strach, nezáujem, vlažnosť a prišli pokorne požiadať o náš krst. A aj táto ich pokora bola odmenená. I nad nami sa otvorilo nebo a Duch Svätý neviditeľným spôsobom zaujal našu dušu a Boh nad nami vyriekol tie krásne slová: Ty si môj milovaný syn! Ty si moja milovaná dcéra!

Tieto slová nás zaväzujú, aby sme podľa nich nasmerovali aj svoj život. Ježiš po prijatí krstu začal vyučovať. I my máme po prijatí krstu vyučovať ostatných ľudí a rozprávať im o Božom kráľovstve, tu treba znova prosiť o čnosť pokory.

Byť pokorný neznamená byť dajakým slabochom, s ktorým si každý môže robiť, čo chce. Byť pokorný znamená byť poslušný voči Bohu a znamená byť ochotný plniť Božiu vôľu. Ak sa naučím poslúchať Boha a budem plniť jeho vôľu – potom budem svojimi slovami a skutkami rozprávať o ňom – to je poslanie a význam aj môjho krstu.

Uvedomujem si to? Pestujem v sebe čnosť pokory? Modlím sa za ňu? Uvedomujem si, že v krste ma Boh prijal za svoje dieťa? Žijem podľa toho? Vydávam svedectvo o Kristovi?

Keď svätý Ján Vianney chodil do školy, bol tvrdým orieškom pre svojich učiteľov. Chcel byť však za každú cenu kňazom, len učivo v škole mu nijako nešlo do hlavy. Bol až neuveriteľne málo nadaný, a tak sa stalo, že ako dvadsaťjedenročnému mu s učením pomáhal oveľa mladší dvanásťročný spolužiak. Raz, keď Jánovi učivo už niekoľkokrát vysvetlil a on to ešte stále nechápal, stratil trpezlivosť a dal mu pred všetkými spolužiakmi facku. Ale Ján mu ju nevrátil, kľakol si pred mladším spolužiakom na kolená a veľmi skrúšený povedal: Odpusť mi a prepáč, že som taký hlúpy! Spolužiaka to tak dojalo, že sa nad svojím správaním rozplakal.

Istý konvertita hovorí: Pokora je úkon duše, ktorým v sebe samých ustúpime do úzadia a uvoľníme miesto pre vchádzajúceho Kriste. Potom koná za nás a žije v nás sám Kristus. Všetko, čo nemá trvanie, čo sa pominie nás neuspokojuje. Všetko okrem Boha sa pominie, preto hľadáme takzvané večné hodnoty. Pretože večnou hodnotou je Boh, neuspokojuje nás nič tak, ako spojenie s ním.

Bratia a sestry! Cesta pokory je cesta s Kristom. Je to cesta, ktoré nám získa priazeň Božiu i ľudskú. Nastúpme túto cestu a neopúšťajme ju nikdy a za žiadnych okolností. Pokrstený Ježiš je nám dnes vzorom pokory. Amen