Človek je bytosť spoločenská, preto nemá rád samotu. Síce sú chvíle, keď zostane sám a vyhovuje mu to, ale sú to iba chvíľkové okamihy. V každom človekovi je zakorenená túžba byť s niekým a pri niekom. Keď si zoberieme dnešnú dobu, musíme konštatovať, že jednotlivec, ak sa oddelí od spoločenstva, veľa toho nedosiahne. Dôkaz nachádzame už v Biblii. V knihe Genezis čítame: „Nato Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1, 26a). A keď stvoril Adama riekol: „Nie je dobré byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ (Gn 2, 18). Z týchto úryvkov vyplývajú dve skutočnosti: Človek je stvorený na obraz Boží a Boh nie je samotár, preto ani človeku nie je dobre samotnému.

O tom, že Boh nie je samotár, hovorí aj Ježiš v dnešnom evanjeliu. Apoštolom sľubuje „Ducha pravdy“ a zdôrazňuje, že „všetko, čo má Otec, patrí aj Synovi“. Dnešný sviatok nás teda upozorňuje na to, že Boh nie je sám, ale žije ako spoločenstvo troch vzájomne sa milujúcich osôb.

Lenže ako pochopiť túto skutočnosť? Musíme si uvedomiť, že tu stojíme pred najväčším tajomstvom nášho náboženstva. Boh stojí pred nami ako tajomstvo. Toho si boli vedomí aj ľudia Starého zákona a práve odtiaľ pramení ich strach a bázeň, ktorú mali pred Bohom. Ale prišiel Ježiš a ten nám hovorí, že pred Bohom nemusíme mať strach, lebo Boh je spoločenstvo vzájomne sa milujúcich osôb. Predstavuje nám Boha Otca, ktorý miluje svoje stvorenie. Predstavuje nám seba, Boha Syna, ako stelesnenú lásku, ktorá je najpresvedčivejšia na kríži. Predstavuje nám Boha Ducha Svätého, ktorého Otec a Syn dávajú v hojnej miere tým, ktorí túžia žiť na obraz Boží a chcú sa zapojiť do života, ktorým žije Boh. Teda toľko nám z veľkého tajomstva Najsvätejšej Trojice odkryl Ježiš Kristus.

Možno máme chuť v tejto chvíli položiť Ježišovi otázku: „Prečo si nám poodhalil tajomstvo nášho Boha?“ Myslím, že odpoveď je iba jedna. Máme si uvedomiť, že keď sme boli stvorení na obraz Boží, tak máme na obraz Boha aj žiť. Život Boží je život spoločenstva vzájomnej lásky Otca a Syna v Duchu Svätom. Tak isto aj my, pretože sme stvorení na obraz Boží, máme svoj život prežívať ako spoločenstvo navzájom sa milujúcich osôb. Čo z toho pre nás plynie? Máme vytvárať krásne spoločenstvá vzájomne sa milujúcich osôb, predovšetkým v rodinách. Na obraz Boží žijú tí manželia, ktorí sa spolu so svojimi deťmi navzájom milujú úprimnou láskou. Tam je potom radosť žiť. Podobne by to malo byť aj v ostatných spoločenstvách. Myslím na pracoviská, susedské vzťahy, kňazské, či rehoľné komunity. Iste je to obrovské šťastie žiť tam, kde sa všetci milujú, veď tak už na zemi môžeme okúsiť šťastie a radosť, ktorá vyvrcholí v nebi. K tomuto nás teda vyzýva dnešná slávnosť. Prežívajme svoj život ako spoločenstvo navzájom sa milujúcich osôb!

Andrej Rublev, najväčší maliar ikon, bol jedným z tých, čo sa o to usilovali. Žil v rokoch 1360 až 1430. Iste najobdivovanejším dielom, ktoré vytvoril, bola ikona Najsvätejšej Trojice. Namaľoval ju zvláštnym spôsobom. Ikonu tvoria traja anjeli, sediaci na jednom tróne, okolo jedného stola, na ktorom je položený jeden kalich. Harmónia farieb a foriem vyjadruje majstrovským spôsobom práve jednotu tejto trojice, preto obraz patrí medzi veľdiela svetovej tvorby.

Možno vás teraz napadne, že prečo o tom hovoríme, veď to nemá nič spoločné s tým, o čom dnes uvažujeme. Rád by som Vás na niečo upozornil – Rublev však nenamaľoval svoj obraz preto, aby bol obdivovaný ako majstrovské dielo. Namaľoval ho pre kláštorný kostol, kde sa mnísi schádzali denne k pobožnostiam a medzi nich patril aj on. Obraz bol na hlavnom oltári. Keď mnísi vstúpili do kostola a uvideli ho na oltári, mali si uvedomiť, že aj oni majú žiť v jednote, že majú vytvoriť spoločenstvo milujúcich osôb.

Kiežby dnešný deň každý, kto počúva tieto slová sa hlboko presvedčil o ich pravdivosti. Kiežby si každý z nás povedal: Som stvorený na obraz Boží, preto i ja budem žiť na spôsob Božieho života. Aj ja v tom spoločenstve kde žijem, budem sa snažiť o vytvorenie spoločenstva lásky.

Možno práve teraz sa vám v mysli premietajú ľudia, ktorí žijú s vami či okolo vás, ktorí vám ublížili, s ktorými je život veľmi ťažký a nepríjemný. Možno máte sto chutí povedať: Vieš, aké je to ťažké? Iste je to ťažké a nepríjemné. Lenže nezabúdajme, že títo ľudia sú tiež stvorení na obraz Boží. Oni však v sebe tento Boží obraz „počarbali“. A máme to byť práve my, ktorí im ho pomôžeme zreštaurovať, aby sa opäť zaskvel vo svojej pôvodnej kráse. Na to je však iba jeden spôsob. Naša úprimná láska, ktorou budeme milovať všetkých. Aby sme toto dokázali, musíme byť napojení na Boží z Boha môžeme čerpať všetky živiny potrebné pre náš život. Krásne o tom hovorí sám Ježiš: Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. (Jn 15, 5).

S týmto Ježišom sa spojme pri každej svätej omši, osobitne, keď ho prijmeme v Eucharistii. Keď na záver nás kňaz posiela, aby sme išli v mene Najsvätejšej Trojice, uvedomme si, že máme ísť v mene života lásky a lásku máme vnášať i do spoločenstiev, v ktorých žijeme. Urobme tak dnes, aj zajtra… usilujme sa v budúcom týždni vytvárať spoločenstvo navzájom sa milujúcich osôb s tými, s ktorými žijeme.