Asi každý z nás trpí jednou nepríjemnou vlastnosťou, ktorou je pohodlnosť. Vy starší, ktorí ste boli zvyknutí chodievať peši, sa možno čudujete, ako tí mladí by sa najradšej všade odviezli, aby nikde nemuseli vystúpiť a z auta všetko vybavili. Domácnosť nám zapĺňajú elektronické stroje a dnes si bez nich nevieme ani život predstaviť. Ale čo bolo pred takými osemdesiatimi rokmi? A vidíte, ľudia vedeli vyžiť aj bez práčok, chladničiek, myčiek na nádoby, mixérov. Nemyslite si, že odsudzujem tieto moderné pomôcky. Sú potrebné a mnohé vlastním aj ja, ale chcem upozorniť na to, že pod ich vplyvom človek spohodlnel. Preto veľmi nerád berie na seba záväzky a nepríjemné úlohy, nechce sa ničím zaťažovať.

Takémuto človekovi, teda nám, sa v dnešnú nedeľu prihovára Ján Krstiteľ a má na nás dôležitú požiadavku: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“

Ako asi zareagujeme my, pohodlní ľudia? „Dajte mi pokoj s pokáním a neobťažujte ma!“ Lenže pri Jánovej výzve sa treba naozaj pristaviť a pouvažovať nad ňou. Je veľmi aktuálna a užitočná. Čo chce vlastne Ján povedať? Veľké zástupy ľudí sa za ním hrnuli práve preto, aby mohli robiť pokánie. Každý, kto sa previnil, cítil za svoj hriech ťarchu na duši, ale s ňou sa ťažko žilo, preto hľadal spôsob, ako sa jej zbaviť. Keď sa ľudia dozvedeli, že pri Jordáne žije muž, ktorý je schopný zbaviť ich ťarchy hriechov a zmieriť s Bohom, vo veľkom počte putovali k nemu a on im pomáhal. Ako on žil veľmi drsno a prísne, tak aj tvrdo vystupoval proti hriešnikom tých čias. Iste ste si všimli ako sa im prihovoril: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: – Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ Je zaujímavé, že napriek týmto tvrdým slovám, ľudia k nemu doslova prúdili. Ľutovali svoje hriechy, dávali sa krstiť, robili pokánie aj keď im to ťažko padlo. A aká bola ich odmena? Odchádzali od neho obrátení, polepšení a šťastní. Čo myslíte, prišli by aj dnes? Dnes, keď nik neznáša kritiku a chce, aby ho len každý hladkal a chválil? A my by sme prišli? Aj ja? Prišiel by som?

Možno si teraz niekto z nás pomyslí, že Židia asi boli väčší hriešnici a začne sa obraňovať. „Ale prečo ja? Veď som nikoho nezabil a ani neokradol! Načo mne je pokánie! Nech sa kajajú ozajstní hriešnici!“ Ak by takto niekto zmýšľal, robí veľkú chybu, lebo pokánie potrebujeme všetci. Možno si ani neuvedomujeme čo totiž slovo „pokánie“ znamená. Pravdou je, že to slovo málo používame. Čo teda znamená? Je to oprava životnej dráhy. Čosi podobné, ako keď do vesmíru vypustia kozmickú loď. Jej cena je obrovská – sú to milióny. Ale vždy potrebuje dajaké opravy, korekcie, aj keď malinké. Niekedy je to dajaká súčiastka, inokedy smer dráhy. Chcel by si teraz niekto namýšľať, že jeho život sa uberá tak presnou dráhou, že nepotrebuje ,žiadnu korekciu, žiadnu opravu? A toto by malo byť ponižujúce, keď povieme, že náš život potrebuje nápravu? Keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, určite budeme tvrdiť, že pokánie je potrebné a užitočné. Možno sa v duchu spýtate, ako na to? Ján nám ponúka tri možnosti. Treba:

– obrátiť svoju dušu k zdroju života, k Bohu, lebo len od neho dostávame životnú energiu,

– obrátiť oči na Ježiša Krista, aby sme jeho Srdce, ktoré je plné dobroty a lásky zobrazovali vo svojom srdci,

– obrátiť svoje srdce k blížnym, aby sme im odovzdali dobrotu Ježišovho Srdca.

Teda toto je pokánie, to od nás vyžaduje Ján Krstiteľ: opraviť svoj životný smer a nasmerovať sa na Boha a na blížneho.

Iste teraz nik z nás nepochybuje, že toto je dobrá rada, ale čo robiť so svojou pohodlnosťou? Musíme ju prekonať aj za cenu, že budeme na seba tvrdí! Lebo ak pôjdeme nesprávnou cestou a neopravíme smer svojho života, nedostaneme sa k cieľu, žili by sme nadarmo, a to je strašné konštatovanie. Aj najväčší hriešnik má na to, aby napravil smer svojho života.

Svätá Margita Kordonská mala 16 rokov, keď utiekla z domu. Prekážala jej prísnosť rodičov, a tak sa rozhodla žiť s jedným šľachticom. Jedného dňa po deviatich rokoch musel kamsi odcestovať a zobral so sebou aj psa. Keď sa ale nevracal, rozhodla sa ho ísť hľadať. Šla po tej istej ceste, ako on. Po hodnej chvíli zazrela psa, ktorý ju za šaty začal ťahať z cesty. Priviedol ju k veľkej kope dreva. Keď ho odhádzala, našla mŕtvolu svojho milenca. Ako zmyslov zbavená začala kričať, plakať, trhať si vlasy. Zistila ale, že je to k ničomu, a tak začala uvažovať: „Čo budem robiť? Z čoho budem žiť? Veď mám iba 25 rokov! Áno, nájdem si niekoho, ale iného, ako je táto zapáchajúca mŕtvola!“ A našla – večného Krista. Vrátila sa domov, prosila o odpustenie a sľúbila, že svoj život zmení. Slovo dodržala. Zomrela v povesti svätosti. Cirkev jej sviatok slávi 22. februára.

Keď to dokázala ona, prečo by sme to nedokázali aj my? Veď preto nás Ján pozýva k obráteniu, k pokániu! Takéto pozvanie sa neodmieta. Uvedomme si to najmä pri vianočnej svätej spovedi a dajme si po nej predsavzatie, že opravíme svoj život a nasmerujeme sa na Boha a blížneho.