Nepochybujem o tom, že mnohí z vás už precestovali veľa krajín. Niektorí azda len tie krásne zákutia našej vlasti, iní aj zahraničné štáty, tie bližšie i tie vzdialenejšie. Ale nezáleží na tom či hovoríme o našej vlasti, alebo myslíme na nejaké exotické a vzdialené krajiny, vždy môžeme tvrdiť, že každý štát, každý región má svoje hory či dokonca veľhory, alebo aspoň nejaký ten končiar, ktoré mu dodávajú akúsi hrdosť a majestátnosť. A tak my, Slováci, máme Tatry s Kriváňom, aj Kráľovu hoľu, Švajčiari majú svoj Matternhorn, Nepál sa chváli svojimi Himalájami…

Aký vrch má ale kresťanstvo? Táto otázka nie je nemúdra, ako by sa azda mohol niekto nazdávať, ale je postavená do svetla dnešného evanjelia, v ktorom počúvame, že Ježiš berie svojich troch najbližších učeníkov na vrch do samoty. Ktorý je teda ten náš vrch, na ktorý sa máme vybrať, ktoré je to miesto, kde by sme mohli povedať s Petrom „dobre je nám tu“? Ak si uvedomíme, že už týždeň sa nachádzame v pôstnom období, kde sa stretáme s Pánom, uvedomujeme si, že to miesto istotne nebude závislé od zemepisnej polohy, ani od štátu či kontinentu. Je to miesto v srdci, miesto lásky…

Najskôr ale pozrime do dejín spásy a skúmajme, aké má Boh zámery. Už v prvom čítaní počúvame, ako si Boh povoláva Abrama: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ Abram je vyzvaný, aby opustil svoje istoty, ktoré má u svojho otca, aby šiel za Božím prísľubom. To je akési „dobrodružstvo dôvery“, do ktorého sa púšťa Abram, uveriac Bohu. Zanecháva vychodené a osvedčené chodníčky, aby dal priestor na uskutočnenie Božieho spásonosného diela a je požehnaný. On a jeho rod sa vydáva na púť… a tak sa dejinami spásy dostávame až ku dnešnej udalosti premenenia, ako nám ju zaznačil sv. Matúš. Traja učeníci spolu s Ježišom putovali a vystúpili na vrch. Tam sa pred nimi premenil, potom ich zahalil oblak… Sú tu Mojžiš a Eliáš – predstavitelia Písma – obnovitelia zmluvy s Pánom. Je tu ten Mojžiš, skrze ktorého Boh dal Izraelu Desatoro a je tu aj Eliáš, vďaka ktorému sa židovský národ znova navracia od modiel k pravému Bohu. Oni sú tí, ktorí vždy ukazovali a aj teraz ukazujú na jediného pravého Boha; uprostred nich stojí Ježiš. Peter, Jakub a Ján vedeli, čo znamená prítomnosť oboch týchto mužov pri Ježišovi. K tomuto poznaniu sa aj my máme dopracovávať, aby sme tiež mohli povedať: Dobre je nám tu, tu pri Ježišovi! Aby nám pri tomto svedectve svedomie nič nevyčítalo.

Aj nás začiatok pôstu pozval uzavrieť tú svoju zmluvu s Pánom na pôstne obdobie. Deti si na hodine náboženstva dávajú predsavzatia. Dôležitá je naša odpoveď na otázku, ako vážne my, dospelí, hovoríme so svojím Bohom v modlitbe, ako vážne berieme túžbu po zmene, zmene nášho života, po zlepšení nášho vzťahu k Ježišovi. Totiž pri každej sv. spovedi – pri sviatosti zmierenia sa s Bohom i Cirkvou – dávame sľub, že sa polepšíme. Pôstna premena nás priviedla na Horu premenenia. Ale po tejto hore prišla do dejín ešte jedna hora a to je Golgota - Hora ukrižovania! Máme si myslieť, že Petrovo „dobre je nám tu“ platí len pre jednu z nich? Je tu ten istý Ježiš, sprevádzaný samotou a tu pokračuje ten vnútrotrojičný dialóg: „Toto je môj milovaný Syn…“ A Syn sa modlí z kríža: „Bože môj, Bože môj…“ Práve v dnešnú pôstnu nedeľu, vďaka aj Mojžišovi a Eliášovi, vidíme a spoznávame Boha Otca i Boha Syna. Ich vzťah je dokonalý – je to láska. Láska, ktorá trpí, ale preto, že nesmierne miluje. Trpí preto, že je poslušná Otcovi.

A čo my? Azda povieme spolu s Petrom: postavme tu tri stánky, je nám tu dobre; ale keď o chvíľu zostúpime z hory, čo potom ďalej...? Prežívame pôstny čas a všetko nás upriamuje k tomu, že sme prach… tak, ako to bolo na Popolcovú stredu naznačené na našich čelách. Preto nemáme o sebe zmýšľať príliš vysoko, veď i Petrovi je dobre, ale len na Hore premenenia. Ako je to ale na Kalvárii? Tam ho už nenachádzame, tu je len Ján a Márie. A tak sa pýtame na ten vrch kresťanstva. Pred očami máme obraz dvoch vrchov, na ktorých sa odohrali dve veľké veci, ale Ježiš je ten istý. V dnešný deň vystupujeme a zostupujeme na vrch premenenia. Môžeme kráčať spolu s Ježišom a trojicou jeho apoštolov. Spolu s Petrom, Jakubom a Jánom stojíme v tichom úžase, čo sa deje... Odpoveď nám dáva sám Otec. Veď obe hory sú pre kresťanstvo dôležité. Obe totiž ukazujú a zjavujú Boží majestát, ukazujú, kto je Boh a kto je Syn Boží.

V istom údolí pod mohutným horským masívom žil chudobný roľník so svojou rodinou. Žili z toho, čo si dopestovali a dochovali. Raz si ale otec rodiny povedal, že takto to ďalej nepôjde, že on túži mať viac slnka a hora za jeho domom mu v tom prekáža. Na druhé ráno vzal lopatu aj fúrik a pobral sa k hore. Kopal, nahadzoval zeminu a odvážal do rokliny. Ľudia z okolia sa mu aj posmievali a vraveli, že robí nezmyselnú vec, ale on im vždy iba povedal, že aj keď nie on sám, ale že deti jeho detí odstránia raz tento kopec a bude sa im žiť lepšie.

Ak v tomto príbehu chceme hľadať posolstvo pre nás, bude dôležité uvedomiť si, kde sa nachádzame. Máme dosť svetla v našom duchovnom živote, alebo sú ešte veci, vzťahy, či priamo povedané hriechy, ktoré tvoria prekážku – horu, ktorá nám bráni, aby sme žili lepšie? Aj tento čas je určený na to, aby sme sa rozhodli, či chceme niečo urobiť pre to, aby sme viac spoznali a milovali Ježiša. Viacerí okolo nás nám možno povedia, že podľa nich robíme nezmyselnú vec – tak, ako to bolo v spomenutom príbehu. Vtedy si však spomeňme na Abrama, ktorý dôveruje Bohu a ide do neznámej krajiny.

Dôverujme i my nášmu Bohu aj v tento týždeň, ktorý tiež prežívajme v znamení oboch vrchov – premenenia i ukrižovania – ktoré navzájom spolu súvisia. Veď na oboch je prítomný Ježiš Kristus, ktorému i dnes môžeme povedať: „Dobre je nám tu!“