Mnohí z nás si prácu vážia. Sme radi, že máme svoje zamestnanie a že si zarobíme na živobytie. Pre mnohých sa práca stala doslova „koníčkom“ a nevedia si bez nej život ani predstaviť. Teraz si predstavte, že vám niekto ponúkne celkom inú prácu alebo postup v práci. Iste nebudete hneď od radosti jasať, ale začnete dobre premýšľať, žiadate si čas na rozhodnutie, zvažujete všetky „za“ i „proti“. Niekedy sa takého rozhodovanie stane veľmi bolestivé.

Evanjelium dnešnej nedele nám predstavuje dvoch bratov, Šimona a Ondreja. Aj oni pracovali, boli rybári. Mali aj spolupracovníkov, tiež dvoch bratov, Jakuba a Jána. Prácu mali radi. Nielenže ich živila, ale bola pre nich iste aj „koníčkom“. Zrazu jedného dňa sa všetko zmenilo. Prichádza Ježiš a dáva im novú ponuku, nové miesto: „ Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mt 4, 19). Volá ich za spolupracovníkov.

Všimli ste si, aká bola ich odpoveď? Hneď zanechali siete a išli za ním. Jakub a Ján zanechali ešte aj svojho otca a išli za ním (por. Mt 4, 20, 22). Je zaujímavé, že sa nepýtajú: „Čo znamená nasledovať ťa? Aké budú naše povinnosti? Čo za to dostaneme?“ Ba nekladú si ani žiadne podmienky: „Daj nám čas na rozmyslenie. Musíme sa poradiť. Vyspíme sa na to, necháme si to uležať v hlave.“ Ako konajú? Idú hneď a zaraz, okamžite, v tej chvíli. Nevedeli, do čoho sa púšťajú, aká bude ich pracovná náplň, aký dosah to bude mať na ich život. Jedno však tušili, že Ježiš je ktosi, komu sa oplatí povedať svoje áno. Ján Krstiteľ, ich niekdajší učiteľ, sa vyjadril o Ježišovi, že je Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta, že krstí Duchom Svätým, že je Boží Syn. Rybári sa rozhodli. Možno zostali za nimi nechápavé pohľady otcov, matiek, manželiek, detí, či príbuzných. Zostali po nich osirelé lode a siete. Na druhej strane ale treba povedať, že Ježiš dobre vedel, koho oslovuje. Boli to ľudia, ktorých odpoveďou neboli špekulácie, ale konkrétne činy.

Aj my všetci sme Bohom povolaní. Povolal nás vo chvíli nášho krstu. Vtedy každému povedal: „Ty si môj milovaný syn, milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie“. Potom vo sviatosti birmovania nám dal silu Ducha Svätého pre prácu na poli Evanjelia. Čo to znamená? Všade, kde sme, máme kráčať v Ježišových šľapajach. Či je to obchod, dielňa, učebňa, závod, kasárne, skrátka všade. Máš zostať tým, čím si: manželkou, matkou, otcom, manželom, dieťaťom, robotníkom, umelcom, vojakom a pracovať pre Ježiša. Tak to urobili aj apoštoli. Zostali rybármi a lovili ľudí pre nebeské kráľovstvo.

Je vidieť na mne, že kráčam v Ježišových šľapajach? Pracujem pre neho? Vidia to na mne ľudia, s ktorými prichádzam do kontaktu? Hovorím o tom, že som veriaci, svojím životom? Hovoria to o mne skutky, ktoré konám?

Naozaj, netreba nám odchádzať z domu, od rodiny, zo zamestnania a ísť kamsi ďaleko do sveta alebo na púšť. Práve naopak. Tam, kde žijeme, máme žiť, ako žil Ježiš, ako by on žil na našom mieste. A ako je to? Láskyplným životom a láskyplným slovom.

Pozrime, ako krásne to dokázal slávny hudobný skladateľ Rossini. Na konci svojej skladby „Malá slávnostná omša“ svojou starou rukou napísal: „Dobrý Bože, hľa, skončená je táto úbohá malá omša. Je to skutočne duchovná hudba, ktorú som práve teraz dopísal. Ja som bol zrodený pre operu. Ty to, Pane, dobre vieš. Len troška vedenia a troška srdca a všetko je tu. Buď tebe chvála a neodopri mi nebo!“

Mohli by sme aj my každý večer podobne povedať: „Dobrý Bože, hľa skončil sa dnešný deň, moja práca. Snažil som sa ju vylepšiť kresťanskou láskou. Tu je výsledok. Buď tebe chvála a neodopri mi nebo.“ Môžeme to povedať naozaj každý večer? Aká teda bude naša reakcia? Pán i nám hovorí: „Poď za mnou!“ Povedzme mu v tejto chvíli: „Pane, túžim byť tvojim apoštolom, a to nielen menom, ale predovšetkým svojim životom!“ Možno niektorí zostanú nad nami krútiť hlavami, ale nás to nesmie odradiť na ceste za Kristom, lebo to je totiž tá najsprávnejšia a najbezpečnejšia cesta.