K životu v demokratickej spoločnosti patrí aj téza, že pred zákonom sú si všetci rovní. Čo to znamená? Tí, ktorí zákon tvoria i tí, ktorí ho dostávajú, musia ho rešpektovať.

Aj Ježišove „Blahoslavenstvá“, ktoré sme si pred malou chvíľou vypočuli, patria do kategórie zákonov, ktoré má dodržiavať každý človek. Ich plnenie je vlastne vstupnou bránou do nebeského kráľovstva.

Aby sme snáď v tejto chvíli nemali pocit, že Ježiš na nás kladie neznesiteľné bremeno, ktoré on sám nemusel zachovávať, ukázal nám, že „Blahoslavenstvá“ sú vlastne vyjadrením jeho pozemského správania, sú vyjadrením morálnych hodnôt, ktoré v prvom rade on sám zachovával. Ježiš bol chudobným v duchu, ktorý plače nad Jeruzalemom a nad smrťou priateľa Lazára. On sa správal ticho a nenásilne a to aj vtedy, keď ho bili a súdili. On sa usiloval vždy o spravodlivosť medzi ľuďmi. Ježiš je tým, ktorý nám zjavuje milosrdného Otca, s ktorým má neustály kontakt cez svoje čisté srdce. On je, ako hovorí svätý Pavol, náš pokoj. On je ten, ktorého prenasledujú a potupujú. On je ten, ktorý prvý na tejto zemi je blahoslavený – lebo do poslednej bodky splnil svoje poslanie a vrátil sa k Otcovi. Práve pre to má Ježiš právo od nás žiadať, aby sme ho nasledovali, lebo to, čo on učil, o tom aj svedčil svojím životom.

Evanjelista píše, že Ježiš povedal „Blahoslavenstvá“ predovšetkým učeníkom, ktorí k nemu pristúpili. Povedal ich tým, ktorí ho budú nielen počúvať, ale aj nasledovať. Preto stojíme pred dôležitými otázkami: „Na ktorú stranu sa postavím ja? Medzi učeníkov či medzi zástupy?“

Ak medzi zástupy, je tu nebezpečenstvo, že „Blahoslavenstvá“ sme si síce vypočuli, ale nemienime podľa nich žiť. Ak medzi učeníkov, potom je jasné, že „Blahoslavenstvá“ sa stanú pre nás veľmi dôležitými zákonmi. Toto rozhodnutie bude rozhodnutím pre aktívny život. Nie, to nebude súhlas s utrpením, chudobou, hladom, plačom či prenasledovaním. To by sme ich zle chápali. Ale, keď Boh na nás čosi z toho dopustí, dokážeme to prijať bez reptania a s odovzdaním sa do jeho vôle. Možno si ktosi v duchu povie: „Nezdá sa ti to primitívne a nemoderné? Nemyslíš, že „Blahoslavenstvá“ mohol Ježiš takto formulovať len v svojej dobe?“

Možno máme pocit, že naozaj sú formulované archaickým jazykom, ale my vieme, že sú to zákony platné pre všetkých bez rozdielu a pre každú dobu. Skúsme ich teda povedať rečou dnešného moderného človeka:

Blahoslavení sú tí,

ktorým sa podarí zrieknuť všetkého zbytočného,

ktorí vydržia, keď sa ich niečo dotkne,

ktorí nikomu nie sú na obtiaž a svoje ciele nedosahujú násilím,

ktorí túžia po spravodlivosti,

ktorí milosrdne užívajú svoje práva,

ktorí nemajú zlé úmysly,

ktorí prinášajú pokoj medzi znepriatelených ľudí,

ktorých prenasledujú pre spravodlivé konanie,

ktorí dokážu pre Ježiša trpieť.

Bratia a sestry, ako krásne a zrozumiteľne sa dajú „Blahoslavenstvá“ povedať rečou dnešného človeka, a aby sme ich dokázali žiť, z našej strany je k tomu potrebná odvaha a súhlas, lebo ich plnenie je spojené s určitými obetami.

Ruský spisovateľ Ouspenský v románe „Podivný život Ivana Osokina“ hovorí o mladíkovi, ktorý je v takej depresii, že pomýšľa na samovraždu. Jeho poslednou nádejou bola návšteva starého kúzelníka. Prosil, aby ho čarami znova vrátil do čias jeho narodenia, aby mohol začať život odznova. Kúzelník mu to najskôr odmietal, ale po veľmi dlhom prosení a prehováraní mu vyhovel a Ivan sa ocitol na začiatku života. Hoci vedel, čo ho čaká, nebol schopný vyvarovať sa tých istých omylov, ako predtým. Po čase opäť v hlbokej depresii navštívil kúzelníka. Ten, ako ho uvidel, povedal mu: „Ty nechápeš jednu vec, ktorú ak nepochopíš, nedá sa ti pomôcť. Nič sa nedá robiť bez obetí.“ Mladík sa prekvapený pýtal, či neexistuje aj dajaká iná cesta, lebo táto mu veru nevyhovuje. Kúzelník však znova zopakoval: „Iná cesta neexistuje, iba cesta obetí.“ A my môžeme doplniť, že ani bez obetí, ktoré prináša život podľa „Blahoslavenstiev“, nedokážeme žiť tak, aby sme sa nevyhli depresiám a znechuteniu zo života. Smelo môžeme tvrdiť, že žiť „Blahoslavenstvá“, znamená žiť šťastný a pokojný život.

Ježiš nás nenúti zachovávať jeho príkazy, ale nám ich odporúča, lebo len cez ich plnenie sa staneme blahoslavenými. Spytujme si v dnešnú nedeľu svedomie: „Čo pre mňa znamenajú Ježišove „Blahoslavenstvá“? Zachovávam ich? Na križovatkách ciest dokážem ísť aj cestou obetí?“