Mohlo by sa zdať, že žijeme v časoch, kedy si človek už neváži prírodu tak, ako tomu bolo v minulosti. Zdá sa, akoby spojenie medzi prírodou a človekom bolo pretrhané. Preto je zaujímavé všímať si slová dnešného evanjelia. „Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili…“

A my sme to pochopili? Veď čo nám, ľuďom 21. storočia hovorí obraz dobrého pastiera? V našich zemepisných šírkach si dokážeme predstaviť salaše na Liptove alebo na Orave, ale pašienky svätej zeme, stáda a život beduínov v tejto časti sveta (Palestína), to je už úplne odlišný život. Je to umenie pastiera nájsť tie správne a najlepšie pasienky pre svoje ovce; nájsť prameň či studňu s vodou; ochrániť stádo pred divou zverou. Pastier je ten, kto sa stará, komu záleží na ovciach, kto je strážcom a ochrancom stáda. Taký je jeho obraz. Ak už teda rozumieme obrazu, môžeme hľadať, čo ním chcel Ježiš povedať. On hovorí: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený.“ On je tým pravým pastierom, ktorému záleží na stáde. On nie je ako tí, čo prišli pred ním, čo preliezajú inokade, ktorým nezáleží na ovciach. Ježiš prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie. To je jedno z posolstiev dnešného dňa. Preto slávime toto veľkonočné obdobie, lebo vieme, že Boh sa postaral o svoj ľud, stará sa o Cirkev, o každého jedného z nás. On je ten, ktorý nás vedie... Pán sa stará, On dáva prísľub: Dám vám pastierov – podľa slov proroka Jeremiáša. Aby Cirkvi nikdy nechýbali kňazi, aby sa vždy mohla vydať na nové dobrodružstvo hodenia sietí na lov.

Povedali sme, že dnešný svet pretrhol spojenie s prírodou, človek sa ďalej vytláča na okraj, kamsi na okraj vzťahov so stvorením a žiaľ, aj niekedy uteká i od Stvoriteľa. Ale Boh neustále pozýva ľudí, aby sa vrátili; svoju lásku dosvedčil smrťou na kríži.

Boh volá človeka. Niektorých si volá, aby boli pri ňom ešte bližšie, aby sa mu úplne zasvätili. Rehoľné sestry a rehoľníci – to sú ľudia, ktorí svoj život zasvätili modlitbe, ale i aktivite na poli starostlivosti o všetkých blížnych, ktorí potrebujú pomoc - o chorých, starých, slobodné matky i bezdomovcov. Sú to aj iné rehoľné spoločenstvá, ktoré napríklad konajú misie nielen vo svete, ale i tu u nás; iné slúžia Bohu i ľuďom tým, že učia na školách, vedú a formujú mladú generáciu. Niektoré rehoľné spoločenstvá sa venujú len výlučne modlitbe. Vyprosujú milosrdenstvo pre svet, podporujú snaženia iných práve príhovorom u Pána.

Ježiš je Dobrý pastier, sám je bránou k ovciam! On keď začínal svoje verejné účinkovanie, vyvolil si Dvanástich a iných učeníkov. On ich oslovoval každého jedného osobitne, zvlášť. On si ich povolával: Poď za mnou! A keď odchádzal z tohto sveta, povedal im: Iďte do celého sveta! Aj dnes počuť tieto Ježišove slová: Poď za mnou! Prihovára sa k rôznym ľuďom, aby ho nasledovali, aby oni ukazovali na Ježiša – na bránu k ovciam, na spásu. Majster apoštolov si povoláva kňazov. Byť kazateľom, evanjelizátorom, vysluhovateľom sviatostí, vodcom spoločenstva veriacich: to položil na plecia kňazov Ježiš.

Teológ Karl Rahner túto hĺbku povolania vyjadruje slovami: Kňaz je jeden z vás… je to muž z mäsa a kostí… Je slabý a často neschopný, ale Božia milosť dokončí to, čo začala. A tak i rehoľný brat alebo rehoľná sestrička je jedna z nás, je tou (tým), kto odpovedal na Pánovo volanie a vydal sa na cestu zasväteného života.

Boh koná v tomto čase, i dnes volá, ale chce nachádzať úprimné srdcia a ruky ochotné spolupracovať. Apoštoli Peter, Ondrej, Jakub, ktorí boli povolaní od lovenia rýb, Matúš, ktorý zanechal mýtnicu…, ale i ďalší v dejinách Cirkvi, svätí a sväté, mohli povedať „nie“. Boh nikoho nenúti. On túži, aby bol človek šťastný, aby mohol spolu so žalmistom povedať: Pán je môj pastier, nič mi nechýba, pasie ma na zelených pašienkach…

Vráťme sa ale k obrazu, Z dnešného evanjelia. Ježiš sa nazýva bránou k ovciam, je ten, kto je starostlivý a milujúci. A svätý apoštol Peter hovorí v dnešnom druhom čítaní, že Kristus za nás trpel a práve v tomto utrpení nám zanechal príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach.

V našich krajinách je zvykom, že stádo je hnané, a jeho pastier ide vzadu. Ale v nomádskej kočovnej kultúre, kde sa celé rodiny spolu so stádami presúvajú z jedného miesta na druhé, ide vždy ako prvý pastier. On je vpredu a ovce ho nasledujú. Počúvajú jeho hlas. To je teraz už úplný obraz , ktorý nám ponúka dnešná liturgia slova a dokresľuje ho znova v 2. čítaní. Veď všetci sme boli ako blúdiace ovce, ale teraz sme pozvaní vrátiť sa k pastierovi a biskupovi našich duší. Vrátiť sa k Pánovi, ku Stvoriteľovi. Je to odpoveď na to všeobecné poď za mnou! Vrátiť sa do domu svojho Otca.

V dnešný deň môžeme (a máme) viacej myslieť na tých, ktorých si Pán povolal, aby sa mu celí zasvätili: kňazi, rehoľníci, rehoľníčky v modlitbe a službe Bohu i ľuďom. Pozrite, naša malá krajina mala v dejinách niekoľko veľkých ľudí – svätcov, práve spomedzi zasvätených osôb. Patrí k nim sv. Gorazd, žiak sv. Cyrila a Metoda, traja sv. Košickí mučeníci – kňazi a rehoľníci. Ale aj nedávna história nám poukazuje na veľkých mužov, biskupov, už blahoslaveného Petra Pavla Gojdiča, alebo prebiehajúce procesy blahorečenia s otcami biskupmi Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom. Oni všetci majú jednu spoločnú vlastnosť, ktorá ich spája i so samotným Kristom. Touto črtou je utrpenie. Utrpenie človeka, ktorý sa celý dal k dispozícii Bohu.

Aj v našich dňoch sú v noviciátoch rehoľných spoločností a v seminároch mladí ľudia a nielen mladí. Sú to tí, ktorí odpovedali na Pánovo volanie: Poď za mnou! Vedia, že ich život bude podobný Ježišovmu, bude podobný životu tých, ktorí mu zostali verní. Vedia, že v ich živote bude mať miesto utrpenie. Ale sú odhodlaní plniť svoje poslanie aj za cenu obetí, lebo vedia aj to, že Kristus vykúpil svet a premohol ho.

Modlime sa, aby si ich náš Dobrý pastier zachoval vo vernosti, aby vytrvali na ceste, ku ktorej si ich Pán povolal.